Útočište - úryvok z knihy
Pridané: 12.09.2014
Posledných desať minút s rozkošnou nevšímavosťou voči presnosti plynúceho času, vyzváňali kostolné zvony v Haarleme sedem hodín, a teraz o pol bloka ďalej – na námestí, veľký zvon na St. Bavo slávnostne sedemkrát odbil. Hoci v januárovom úsvite bolo chladno, zastala som, aby som počítala.
Corrie ten Boomová, autorka
Dnes bolo sté výročie založenia obchodu. V tento deň, v januári 1837 otcov otec umiestnil do tohoto výkladu nápis: Ten Boom – Hodiny.
Posledných desať minút s rozkošnou nevšímavosťou voči presnosti plynúceho času, vyzváňali kostolné zvony v Haarleme sedem hodín, a teraz o pol bloka ďalej – na námestí, veľký zvon na St. Bavo slávnostne sedemkrát odbil. Hoci v januárovom úsvite bolo chladno, zastala som, aby som počítala. Pravdaže, každý v Haarleme má dnes rádio, ale pamätám sa na to, keď ešte život v meste prebiehal podlá času na St. Bavo, a len železničiari a takí, ktorí potrebovali vedieť presný čas, prichádzali k nám, aby sa pozreli na „astronomické hodiny“. Otec každý týždeň cestovával do Amsterdamu, aby si tam nastavil presný čas podľa námorníckeho observatória, a bol to pre neho zdroj hrdosti, že astronomické hodiny za sedem dní nemeškali viac ako dve sekundy. Teraz, keď som vkročila do obchodu, stáli tu, vysoké a kývajúce sa na svojom pevnom podstavci, ale už bez predošlej vznešenosti.
Zvonček na dverách z aleje opäť zazvonil – ďalšie kvety. A tak to šlo celú hodinu – veľké i malé kytice, premyslene upravené, i doma dopestované rastliny v hlinených črepníkoch. Hoci oslava bola kvôli obchodu, priazeň mesta bola určená otcovi. Nazývali ho „haarlemský veľký starý muž,“ a usilovali sa to dokázať.
Keď obchod i dielňa už nemohli obsiahnuť ďalšie kytice, Betsie a ja sme ich nosili hore schodmi do dvoch izieb nad obchodom. Pre nás to boli stále izby tety Jans, hoci už prešlo dvadsať rokov od jej smrti. Teta Jans bola matkina staršia sestra; jej prítomnosť sa uchovávala v starom masívnom nábytku, ktorý po nej ostal. Betsie postavila misku so skleníkovými tulipánmi a poodstúpila s radostným zvolaním: „Corrie, pozri, o koľko je tu jasnejšie!“
Chúďa Betsie! Beje bolo také stiesnené okolitými domami, že kvety na oknách, ktoré začali každú jar rásť, nikdy nevyrástli do kvetu.
O 7:45 prišiel učeň Hans a o 8:00 Toos, naša účtovníčka. Voľakedy bývala Toos kyslo sa tváriacim zamračeným stvorením; zlá povaha jej znemožňovala udržať sa v zamestnaní, až kým pred desiatimi rokmi neprišla pracovať k otcovi. Otcova jemná zdvorilosť ju odzbrojila a obmäkčila, a hoci by bola radšej zomrela, než by to bola priznala, milovala ho tak prenikavo, ako nenávidela celý zvyšný svet. Nechali sme Hansa a Toos, aby otvárali dvere, keď niekto zazvoní, a šli sme raňajkovať.
Iba tri miesta pri stole, pomyslela som si, keď som rozkladala taniere. Jedáleň bola v zadnej časti domu, o päť schodov vyššie ako obchod, ale nižšie ako izby tety Jans. Pre mňa bola táto izba s jediným oknom, vedúcim do aleje, srdcom domu. Keď som bola malá, tento stôl, zakrytý obrusom, bol pre mňa stanom alebo pirátskym úkrytom. Tu som si ako žiačka robievala úlohy. Tu, cez zimné večery mama nahlas čítavala Dickensa, zatiaľčo v tehlovom krbe horelo uhlie a vrhalo žiaru na vykladané heslo
„Ježiš je víťaz“.
Otec, Betsie a ja sme používali len roh stola, ale pre mňa tu bol vždy aj zvyšok rodiny. Bola tu mamina stolička, oproti tri miesta pre tety (s nami bývala nielen teta Jans, ale aj ďalšie dve mamine sestry). Vedľa mňa sedávala moja druhá sestra Nollie; Willem, jediný chlapec v rodine, sedával vedľa otca.
Nollie a Willem majú už roky svoje vlastné rodiny, aj mama a tety sú už mŕtve, ale mne sa zdá, že ich tu vídavam. Ich stoličky, pravdaže nezostali dlho prázdne. Otec nikdy nezniesol dom bez detí, a kedykoľvek počul, že nejaké potrebuje domov, pri stole sa objavila nová tvár.
Z príjmov svojho hodinárskeho obchodu, ktorý nikdy nevynášal, nejakým činom živil, šatil a staral sa o jedenásť ďalších detí, keď sme my štyria už boli dospelí. Ale aj tieto deti už dospeli, vydali sa, oženili, alebo šli pracovať, a tak na stole teraz ležali tri taniere.
Betsie priniesla z maličkej kuchyne pri jedálni kávu a z priečinka v kredenci vybrala chlieb. Kládla ho na stôl, keď sme počuli, že dolu schodišťom schádza otec; stále taký presný ako jeho vlastné hodinky, vstúpil do jedálne, tak ako každé ráno, odkedy si pamätám – 8:10.
„Otec!“ zvolala som a pobozkala som ho, cítiac arómu cigár, ktorá sa vždy zachytila na jeho dlhej brade, „aký krásny teň máme na oslavu!“ Otcove vlasy i brada boli teraz také biele ako najkrajší obrus, ktorý Betsie prestrela v tento zvláštny deň. Keď pozeral na nás, raz na jednu, raz na druhú so zjavným potešením, jeho modré oči za hrubými okuliarmi boli také mierne a veselé ako vždy.
„Drahá Corrie! Moja Drahá Betsie! Ako radostne a pekne dnes obe vyzeráte!“
Keď si sadol, sklonil hlavu, pomodlil sa a potom dychtivo povedal: „Vaša matka – keby vás videla, ako pekne vyzeráte! Ako by sa jej páčili tie nové strihy!“
Betsie a ja sme uprene hľadeli do kávy, aby sme sa zdržali smiechu. Tieto „nové strihy,“ to bolo zúfalstvo našich neterí, ktoré sa vždy usilovali „dostať“ nás do svetlejších farieb, kratších sukní a nižších golierov. Ale hoci sme boli konzervatívne, je pravda, že mama nikdy nemala niečo také svetlé, ako boli moje tmavogaštanové alebo Betsine tmavomodré šaty.
Za matkiných čias vydaté ženy, i slobodné, od „určitého veku“ chodili od hlavy po päty v čiernom. Nikdy som nevidela mamu ani tety v žiadnej inej farbe.
„Ako by sa mame dnes všetko páčilo,“ povedala Betsie. „Pamätáte sa, ako mala rada slávnostné príležitosti?“
Mama vedela dať kávu na sporák a koláč do rúry skôr, ako človek stihol narátať do štyroch. A pretože poznala skoro každého človeka v Haarleme, zvlášť chudobných, chorých a zanedbaných, nebolo skoro dňa v roku, ktorý by nebol pre niekoho „veľmi zvláštnou príležitosťou,“ ako hovorievala so žiariacimi očami.
A tak, ako sa to zvykne pri výročiach, sedeli sme nad kávou a pozerali späť – späť do čias, keď žila mama, ba ešte ďalej. Späť do čias, keď otec ako malý chlapec vyrastal v tomto istom dome. „Narodil som sa práve v tejto izbe,“ povedal, ako keby nám to už aj stokrát nebol býval hovoril. „Ibaže to vtedy, pravda, nebola jedáleň, ale spálňa. Posteľ skôr pripomínala lavicu zamurovanú do steny, miestnosť bola bez okien, bez svetla a čerstvého vzduchu. Bol som prvým dieťaťom, ktoré žilo. Neviem, koľko ich bolo predo mnou, ale všetky zomreli. Viete, matka mala tuberkulózu, a vtedy sa nevedelo o možnosti nakazenia vzduchom, alebo že deti treba držať bokom od chorých ľudí.“
Bol to deň spomienok. Deň pripomínania si minulosti. Ako sme mohli uhádnuť, keď sme tam sedeli – dve nevydaté ženy v stredných rokoch a jeden starý človek – že namiesto spomienok tu zanedlho zažijeme dobrodružstvo, o akom sa nám nikdy ani nesnívalo? Dobrodružstvo a úzkosť, hrôza a večnosť boli hneď za rohom a my sme to nevedeli.
Posledných desať minút s rozkošnou nevšímavosťou voči presnosti plynúceho času, vyzváňali kostolné zvony v Haarleme sedem hodín, a teraz o pol bloka ďalej – na námestí, veľký zvon na St. Bavo slávnostne sedemkrát odbil. Hoci v januárovom úsvite bolo chladno, zastala som, aby som počítala. Pravdaže, každý v Haarleme má dnes rádio, ale pamätám sa na to, keď ešte život v meste prebiehal podlá času na St. Bavo, a len železničiari a takí, ktorí potrebovali vedieť presný čas, prichádzali k nám, aby sa pozreli na „astronomické hodiny“. Otec každý týždeň cestovával do Amsterdamu, aby si tam nastavil presný čas podľa námorníckeho observatória, a bol to pre neho zdroj hrdosti, že astronomické hodiny za sedem dní nemeškali viac ako dve sekundy. Teraz, keď som vkročila do obchodu, stáli tu, vysoké a kývajúce sa na svojom pevnom podstavci, ale už bez predošlej vznešenosti.
Zvonček na dverách z aleje opäť zazvonil – ďalšie kvety. A tak to šlo celú hodinu – veľké i malé kytice, premyslene upravené, i doma dopestované rastliny v hlinených črepníkoch. Hoci oslava bola kvôli obchodu, priazeň mesta bola určená otcovi. Nazývali ho „haarlemský veľký starý muž,“ a usilovali sa to dokázať.
Keď obchod i dielňa už nemohli obsiahnuť ďalšie kytice, Betsie a ja sme ich nosili hore schodmi do dvoch izieb nad obchodom. Pre nás to boli stále izby tety Jans, hoci už prešlo dvadsať rokov od jej smrti. Teta Jans bola matkina staršia sestra; jej prítomnosť sa uchovávala v starom masívnom nábytku, ktorý po nej ostal. Betsie postavila misku so skleníkovými tulipánmi a poodstúpila s radostným zvolaním: „Corrie, pozri, o koľko je tu jasnejšie!“
Chúďa Betsie! Beje bolo také stiesnené okolitými domami, že kvety na oknách, ktoré začali každú jar rásť, nikdy nevyrástli do kvetu.
O 7:45 prišiel učeň Hans a o 8:00 Toos, naša účtovníčka. Voľakedy bývala Toos kyslo sa tváriacim zamračeným stvorením; zlá povaha jej znemožňovala udržať sa v zamestnaní, až kým pred desiatimi rokmi neprišla pracovať k otcovi. Otcova jemná zdvorilosť ju odzbrojila a obmäkčila, a hoci by bola radšej zomrela, než by to bola priznala, milovala ho tak prenikavo, ako nenávidela celý zvyšný svet. Nechali sme Hansa a Toos, aby otvárali dvere, keď niekto zazvoní, a šli sme raňajkovať.
Iba tri miesta pri stole, pomyslela som si, keď som rozkladala taniere. Jedáleň bola v zadnej časti domu, o päť schodov vyššie ako obchod, ale nižšie ako izby tety Jans. Pre mňa bola táto izba s jediným oknom, vedúcim do aleje, srdcom domu. Keď som bola malá, tento stôl, zakrytý obrusom, bol pre mňa stanom alebo pirátskym úkrytom. Tu som si ako žiačka robievala úlohy. Tu, cez zimné večery mama nahlas čítavala Dickensa, zatiaľčo v tehlovom krbe horelo uhlie a vrhalo žiaru na vykladané heslo
„Ježiš je víťaz“.
Otec, Betsie a ja sme používali len roh stola, ale pre mňa tu bol vždy aj zvyšok rodiny. Bola tu mamina stolička, oproti tri miesta pre tety (s nami bývala nielen teta Jans, ale aj ďalšie dve mamine sestry). Vedľa mňa sedávala moja druhá sestra Nollie; Willem, jediný chlapec v rodine, sedával vedľa otca.
Nollie a Willem majú už roky svoje vlastné rodiny, aj mama a tety sú už mŕtve, ale mne sa zdá, že ich tu vídavam. Ich stoličky, pravdaže nezostali dlho prázdne. Otec nikdy nezniesol dom bez detí, a kedykoľvek počul, že nejaké potrebuje domov, pri stole sa objavila nová tvár.
Z príjmov svojho hodinárskeho obchodu, ktorý nikdy nevynášal, nejakým činom živil, šatil a staral sa o jedenásť ďalších detí, keď sme my štyria už boli dospelí. Ale aj tieto deti už dospeli, vydali sa, oženili, alebo šli pracovať, a tak na stole teraz ležali tri taniere.
Betsie priniesla z maličkej kuchyne pri jedálni kávu a z priečinka v kredenci vybrala chlieb. Kládla ho na stôl, keď sme počuli, že dolu schodišťom schádza otec; stále taký presný ako jeho vlastné hodinky, vstúpil do jedálne, tak ako každé ráno, odkedy si pamätám – 8:10.
„Otec!“ zvolala som a pobozkala som ho, cítiac arómu cigár, ktorá sa vždy zachytila na jeho dlhej brade, „aký krásny teň máme na oslavu!“ Otcove vlasy i brada boli teraz také biele ako najkrajší obrus, ktorý Betsie prestrela v tento zvláštny deň. Keď pozeral na nás, raz na jednu, raz na druhú so zjavným potešením, jeho modré oči za hrubými okuliarmi boli také mierne a veselé ako vždy.
„Drahá Corrie! Moja Drahá Betsie! Ako radostne a pekne dnes obe vyzeráte!“
Keď si sadol, sklonil hlavu, pomodlil sa a potom dychtivo povedal: „Vaša matka – keby vás videla, ako pekne vyzeráte! Ako by sa jej páčili tie nové strihy!“
Betsie a ja sme uprene hľadeli do kávy, aby sme sa zdržali smiechu. Tieto „nové strihy,“ to bolo zúfalstvo našich neterí, ktoré sa vždy usilovali „dostať“ nás do svetlejších farieb, kratších sukní a nižších golierov. Ale hoci sme boli konzervatívne, je pravda, že mama nikdy nemala niečo také svetlé, ako boli moje tmavogaštanové alebo Betsine tmavomodré šaty.
Za matkiných čias vydaté ženy, i slobodné, od „určitého veku“ chodili od hlavy po päty v čiernom. Nikdy som nevidela mamu ani tety v žiadnej inej farbe.
„Ako by sa mame dnes všetko páčilo,“ povedala Betsie. „Pamätáte sa, ako mala rada slávnostné príležitosti?“
Mama vedela dať kávu na sporák a koláč do rúry skôr, ako človek stihol narátať do štyroch. A pretože poznala skoro každého človeka v Haarleme, zvlášť chudobných, chorých a zanedbaných, nebolo skoro dňa v roku, ktorý by nebol pre niekoho „veľmi zvláštnou príležitosťou,“ ako hovorievala so žiariacimi očami.
A tak, ako sa to zvykne pri výročiach, sedeli sme nad kávou a pozerali späť – späť do čias, keď žila mama, ba ešte ďalej. Späť do čias, keď otec ako malý chlapec vyrastal v tomto istom dome. „Narodil som sa práve v tejto izbe,“ povedal, ako keby nám to už aj stokrát nebol býval hovoril. „Ibaže to vtedy, pravda, nebola jedáleň, ale spálňa. Posteľ skôr pripomínala lavicu zamurovanú do steny, miestnosť bola bez okien, bez svetla a čerstvého vzduchu. Bol som prvým dieťaťom, ktoré žilo. Neviem, koľko ich bolo predo mnou, ale všetky zomreli. Viete, matka mala tuberkulózu, a vtedy sa nevedelo o možnosti nakazenia vzduchom, alebo že deti treba držať bokom od chorých ľudí.“
Bol to deň spomienok. Deň pripomínania si minulosti. Ako sme mohli uhádnuť, keď sme tam sedeli – dve nevydaté ženy v stredných rokoch a jeden starý človek – že namiesto spomienok tu zanedlho zažijeme dobrodružstvo, o akom sa nám nikdy ani nesnívalo? Dobrodružstvo a úzkosť, hrôza a večnosť boli hneď za rohom a my sme to nevedeli.
Ach, otec, Betsie! Keby som bola vedela, bola by som šla ďalej? Bola by som robila veci, ktoré som urobila?
Ale ako som mohla vedieť! Ako som si mohla predstaviť, že tohto bielovlasého muža, ktorého všetky haarlemské deti volali Opa – starý otec – že tohto muža hodia cudzinci do hrobu bez mena?
A Betsie – s jej vysokým golierom, s jej darom vytvárať okolo seba krásu – ako som si mohla predstaviť, že táto pre mňa najdrahšia bytosť na zemi bude raz stáť nahá v miestnosti plnej mužov? V tejto izbe, v deň osláv, by sme takéto veci považovali za holý nezmysel.
Späť na zoznam článkov
