Autori

Štyri lásky - úryvok z knihy

Pridané: 12.09.2014

„Boh je láska,“ hovorí svätý Ján. Keď som sa prvýkrát pokúšal napísať túto knihu, domnieval som sa, že ma tento výrok pohodlne prevedie celou problematikou. Budem môcť povedať, myslel som si, že ľudské lásky si zaslúžia byť nazývané láskou do tej miery, do akej sa podobajú na tú Lásku, ktorou je Boh.

C. S. Lewis, autor


„Boh je láska,“ hovorí svätý Ján. Keď som sa prvýkrát pokúšal napísať túto knihu, domnieval som sa, že ma tento výrok pohodlne prevedie celou problematikou. Budem môcť povedať, myslel som si, že ľudské lásky si zaslúžia byť nazývané láskou do tej miery, do akej sa podobajú na tú Lásku, ktorou je Boh. Prvé rozlíšenie, ku ktorému som dospel, bolo teda medzi tým, čo som nazval dávajúca láska a prijímajúca láska.Typickým príkladom dávajúcej lásky je láska, ktorá vedie človeka k tomu, že tvrdo pracuje, plánuje a šetrí v záujme budúceho dobra svojej rodiny, ktorého sa on už nedožije. Príkladom prijímajúcej lásky je tá, ktorá ženie vystrašené dieťa do matkinho náručia.

Je zrejmé, ktorá z nich sa viac podobá skutočnej Láske. Božia Láska je dávajúca láska. Otec dáva Synovi všetko, čím je a čo má. Syn dáva na oplátku Otcovi seba samého a dáva sa i svetu, a za svet sa dáva Otcovia tým dáva Otcovi (v sebe samom) i svet.

Na druhej strane, čo môže byť Bohu, nakoľko ho poznáme, menej podobné, než prijímajúca láska? Jemu nič nechýba, ale naša prijímajúca láska je podľa Platónových slov „dieťa chudoby“. Je to presný odraz nášho skutočného stavu v našom vedomí. Na tento svet sa rodíme bezmocní. Len čo získame úplné vedomie, objavíme osamelosť. Potrebujeme druhých telesne, emocionálne, intelektuálne. Potrebujeme ich, ak máme spoznať čokoľvek, vrátane seba samých.

Tešil som sa, ako poľahky napíšem chválospev na ten prvý druh lásky a vykrstím ten druhý. A stále sa mi zdá, že väčšina z toho, čo som zamýšľal napísať, by bola pravda. Stále si myslím, že ak si pod láskou predstavujeme našu túžbu byť milovaní, je to s nami veľmi biedne. Ale teraz by som už nepovedal (ako môj učiteľ Mac Donald), že ak myslíme len na túto našu túžbu, pletieme si lásku s niečím, čo láskou vôbec nie je. Už by som prijímajúcej láske neodopieral právo nazývať sa láskou. Zakaždým, keď som sa pokúšal domyslieť to v tomto smere do dôsledkov, dospel som do neriešiteľných problémov a protirečení. Skutočnosť je zložitejšia, než som si spočiatku myslel.

Väčšinu ľudí z mojej generácie v detskom veku napomínali, keď sme vraveli, že „milujeme“ jahody. Niektorí u nás sú hrdí na fakt, že angličtina má dve slová pre „milovať“ a „mať rád“ (love a like), kým francúzština si v oboch prípadoch musí vystačiť s aimer. Francúzština však má na svojej strane značný počet ďalších jazykov. A vlastne má na svojej strane aj hovorovú angličtinu. Takmer všetci, bez ohľadu na to, akí sme pedantní a úctyhodní, denne hovoríme, ako „milujeme“ – nejaké jedlo, zábavu alebo činnosť. Veď medzi základnými záľubami vo veciach a láskou k ľuďom reálne existuje spojitosť. Keďže „najvyššie nestojí bez najnižšieho“, bude vhodné začať odspodu, s obyčajnými záľubami. Keďže „mať niečo rád“ znamená mať z toho nejaké potešenie, musíme začať s potešeniami či pôžitkami.

Už veľmi dávno ľudia prišli na to, že pôžitky sa dajú rozdeliť do dvoch skupín. Na tie, ktoré by vôbec neboli potešením, keby im nepredchádzala nejaká túžba, a tie, ktoré sú pôžitkami v plnom zmysle slova a žiadnu predbežnú prípravu nepotrebujú. Príkladom toho prvého je dúšok vody. Ten je pôžitkom, ak máte smäd, a veľkosť potešenia je priamoúmerná veľkosti smädu. Ale asi nikto na svete si nedá pohár vody len tak z plezíru; musí nám to nariadiť smäd alebo lekár. Príkladom tej druhej triedy je nevyhľadávaný a nečakaný závan príjemnej vône – závan z políčka s kvitnúcou fazuľou alebo hrachom, okolo ktorého idete pri rannej prechádzke. Nič vám dovtedy nechýbalo, boli ste celkom spokojní. To potešenie – a môže byť ozaj veľké – je nevyžiadaným darom navyše. Kvôli zrozumiteľnosti si vyberám veľmi jednoduché príklady; skutočnosť môže byť, samozrejme, zložitejšia. Ak dostanete kávu alebo pivo, keď ste čakali vodu (a celkom by vás bola uspokojila), prežívate pochopiteľne pôžitok prvého druhu (utíšenie smädu) a zároveň s ním druhého (lahodná chuť). Navyše, závislosť môže obrátiť to, čo bolo kedy si pôžitkom druhého druhu, na ten prvý. Pre striedmeho konzumenta je príležitostný pohár vína zážitkom podobným vôni fazuľového poľa. Ale pre alkoholika, ktorý má chuťové bunky a zažívanie dávno pokazené, neznamená žiadny nápoj iný pôžitok, len úľavu od neznesiteľnej žiadze. Ani mu to už nechutí, ak ešte vôbec dokáže rozoznávať chute, aleje to lepšie, ako to utrpenie, keď je triezvy. Pri všetkých permutáciách a kombináciách je rozlišovanie medzi dvoma druhmi pôžitkov prijateľne jasné. Môžeme ich nazvať vyžiadané potešenia a oceňujúce potešenia.


Späť na zoznam článkov
Copyright 2014 - 2024 © Porta Libri