Slová sa musia stať telom

SLOVÁ SA MUSIA STAŤ TELOM

(Článok vyšiel v skrátenej forme ako úvodník februárového čísla časopisu Dialóg.)

Ako budeme odteraz svedčiť o kresťanstve, keď sa najväčší podliak slovenského súdnictva a s ním aj kriesiteľ slovenského fašizmu pasujú do roly záchrancov kresťanstva? Ako je možné hovoriť o hriechu potom, čo arcibiskup označil voľbu Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách za smrteľný hriech? Ako budeme rozprávať o svätosti, keď tretíkrát vydatá a finančnými škandálmi ovešaná „evanjelikálka“ po svojom menovaní za poradkyňu najmocnejšieho muža sveta prehlási, že Biely dom je odteraz svätá pôda, pretože sväté je všetko, kam vstúpi jej noha?

Žijeme v období veľkého zmätku používania jazyka. Ale biblický pohľad na jazyk je, že slová sú posvätné. Všetky naše slová sú odvodené od Božích slov, pretože tie boli prvé. Prijali sme post-osvieteneckú predstavu, že slová a ich významy vymýšľajú ľudia, aby nimi pomenovali veci – „objektívne“ skutočnosti okolo nás. Na počiatku však bolo Slovo a slová - Božie slová - nie veci. Zhodne tak hovoria autori Genezis 1 a Jána 1: „Na počiatku... Boh povedal...“[i] a Božie slová sa vtelili do skutočnosti celého vesmíru a zázraku života v ňom. Slová sa stali telom, nie naopak: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha...“[ii] Majster biblického jazyka, Eugene Peterson vnímal tento problém veľmi naliehavo:  „Nasledovníci Krista majú dôležitý mandát starať sa o jazyk – ten hovorený, počúvaný aj písaný. Pretože to je primárny nástroj Božieho zjavenia pre nás a to je nástroj, ktorým kresťania svedčia o pravde Slova, ktoré sa stalo telom.“ [iii]

Naše slová (ako celé stvorenie) ale podliehajú tragickej korupcii, znehodnocujú sa a vyprázdňujú. Rovnaký problém so zmätkom jazyka mal aj vnímavý Dietrich Bonhoeffer v Nemecku, keď si v roku 1942 povzdychol: „Veľká maškaráda zla spustošila všetky naše etické pojmy. Fakt, že zlo vystupuje ako svetlo, dobrodenie, historická nutnosť či sociálna spravodlivosť, zásadne zmätie každého, kto vyrástol vo svete tradičných pojmov.“[iv] Nie je to však nový problém, mal ho už aj Ježiš – jeho poslucháči boli tiež zmätení zo slov, ktoré po stáročia tvorili ich svet: „Kto je naozaj môj blížny?“[v], „Kto môže byť vôbec spasený?“[vi], „Čo znamená sloboda?“[vii]. Pilátova temná noc to zhrnula za všetkých: „A čo je vlastne pravda?“[viii]. Ježiš však neponúkol nové definície, ale príbehmi a metaforami vykupoval pôvodný význam slov – príbehom o Samaritánovi vykúpil slovo blížny, príbehom o márnotratnom synovi vykúpil význam slov hriech a milosrdenstvo, metaforou o otrokoch a synoch vykúpil pojem slobody. V jeho príbehoch sa slová stávali telom a poslucháčom sa zjavovali ich skutočné významy. Ježišove podobenstvá však boli smerovkami na ceste jeho vlastného príbehu, keď sa jeho slová o spravodlivosti, obetavej láske, o viere a nádeji museli nakoniec vteliť do rozhodnutia ísť do Jeruzalema a čeliť tam odsúdeniu, mučeniu a smrti. Pretože, ako hovorí Steven Garber opakovane vo všetkých svojich knihách, blogoch a prednáškach: „Slová nemajú žiadny účinok, pokiaľ sa neobjaví schopnosť reagovať a byť zodpovedný. Srdcom inkarnovaného zmluvného vesmíru je vzťah, zjavenie a zodpovednosť... Presvedčenia sa musia pretaviť do činov - slová sa musia stať telom.“ [ix]

Dietrich Bonhoeffer niekoľko rokov skvele rozmýšľal, kázal a písal o nasledovaní Ježiša. Svedectvo o evanjeliu a vyznávanie Ježiša Krista sa stalo kľúčovou osou jeho snáh o obnovu predvojnovej nemeckej cirkvi. Svoju iniciatívu podľa tejto vízie aj nazval: Vyznávajúca cirkev. Prišiel však zlomový moment, keď pochopil, že vyznávanie nestačí. Ako Ježiš, aj on sa rozhodol „ísť do Jeruzalema“ – prekročil povestný Rubikon a od vyznávania prešiel k aktívnej rezistencii proti vzmáhajúcemu sa zlu. Slová sa musia stať telom: „Naša cesta povedie cez veľmi hlboké údolie - hlbšie, než si myslíme. Až potom sa budeme môcť vynoriť na jeho opačnom konci.“ [x] Dietrich Bonhoeffer sa aktívne zapojil do pokusu o odstránenie Hitlera a oslobodenie Európy od beštiálneho zla. Pokus o atentát bol žiaľ neúspešný a sprisahanci odhalení - 9. apríla si pripomenieme 75. výročie jeho mučeníckej smrti. Bonhoeffer bol popravený v likvidačnom koncentračnom tábore Flossenburg, kde poslednú noc svojho života strávil v cele na jednej chodbe s guvernérom Slovenskej národnej banky Imrichom Karvašom.[xi] Tento statočný starý otec mojej manželky (niektoré veci vidíme ostrejšie, keď sú osobné – ale najvážnejšie veci života sú nakoniec vždy osobné) sa tiež rozhodol „ísť do Jeruzalema“ a vteliť svoje presvedčenia do činov. V rozhodujúcej chvíli finančne umožnil spustenie operácií Slovenského národného povstania. Karvaš, spolu s väčšou skupinou prominentných Hitlerových väzňov, sa konca vojny dožili len zázrakom. Himmler podpísal rozkaz k ich likvidácii krátko po poprave Bonhoeffera a ďalších piatich kľúčových členov sprisahania.

Na Slovensku budú opäť raz dôležité voľby. Možno je to príležitosť prejsť od vyznávania k činom a pripojiť sa k aktívnej rezistencii proti veľkej maškaráde zla – proti rozsiahlemu rozkrádaniu verejných zdrojov, proti fyzickej likvidácii investigatívnych novinárov, proti prítomnosti mafie v najvyšších štruktúrach moci, proti bezuzdnému drancovaniu našich lesov a najmä - proti odpornému zlu narastajúceho fašizmu na Slovensku. Slová sa musia stať telom.

Marek Markuš

Predseda Porta libri vydavateľstva, február 2020