Päť príčin nefunkčnosti tímu

Začiatok stretnutia bol naplánovaný na deviatu ráno, čo znamenalo, že väčšina ľudí musela z domu odísť pomerne zavčasu, ak chceli prísť načas. Všetci to stihli. Zaregistrovali sa na recepcii a o trištvrte na deväť už sedeli za konferenčným stolom. Teda všetci okrem Martina.

 

 

Nikto to síce nevyslovil nahlas, no podľa toho, ako sledovali hodinky, bolo jasné, že v duchu hádajú, či príde načas. Dokonca aj Kathryn pôsobila trochu nervózne.
Neželala si, aby stretnutie začalo lekciou o dochvíľnosti. Potom sa jej na nepatrnú chvíľu zmocnila panika a v duchu sa pýtala, čo urobí, keď Martin nepríde vôbec. Nemôže ho predsa vyhodiť len za to, že sa nezúčastnil stretnutia, nie? Dalo by jej predstavenstvo na niečo také mandát? A vôbec, ako veľmi si toho chlapa cenia?

 

 

Keď sa Martin minútu pred deviatou objavil vo dverách, Kathryn padol kameň zo srdca a v duchu si vyčítala vlastné prehnané obavy. Upokojovalo ju aj vedomie, že konečne nastal moment, na ktorý už takmer mesiac netrpezlivo čaká. A hoci sa trochu bála reakcií ľudí sediacich okolo stola, nemohla poprieť, že práve kvôli takýmto chvíľam si pozíciu lídra tak dokonale užíva.
Martin sa posadil na poslednú voľnú stoličku oproti Kathryn. Hneď nato si z tašky vybral laptop a položil ho pred seba na stôl. Zatiaľ ho neotváral. Kathryn sa rozhodne nedala vyviesť z rovnováhy, usmiala sa a pokojným, prívetivým hlasom oslovila ľudí okolo stola.

 

 

„Prajem vám všetkým dobré ráno. Na úvod dnešného programu by som chcela povedať pár slov. Budete ich počuť prvýkrát, no rozhodne nie naposledy.“ Nikto nevedel, či žartuje, alebo hovorí celkom vážne.

 

„Vo vedení našej firmy máme skúsenejších a talentovanejších ľudí ako naša konkurencia. Máme k dispozícii viac peňazí ako oni. Vďaka Martinovi a jeho tímu máme lepšiu technológiu. A naše predstavenstvo má veľký vplyv. Napriek tomu všetkému nám patrí z hľadiska predaja a rastu počtu zákazníkov iba tretie miesto na trhu. Vie mi niekto z vás povedať, prečo je to tak?“

 

V miestnosti nastalo úplné ticho.

 

Kathryn pokračovala priateľským tónom: „Mám za sebou rozhovory so všetkým členmi predstavenstva, rovnako aj s vami všetkými a väčšinou našich zamestnancov, a prišla som na to, v čom je náš problém.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom dokončila myšlienku. „Nepracujeme ako jeden tím. Vlastne sa dá povedať, že tímová práca u nás nefunguje vôbec.“

 

Niekoľko ľudí nenápadne hodilo očkom po Jeff ovi, aby videli jeho reakciu. Zdalo sa, že to zvláda, no Kathryn chvíľu napätia využila.

 

„Nehovorím to preto, aby som prstom ukázala na Jeffa či niekoho iného. Predkladám to ako jednoduchý fakt. Fakt, ktorým sa budeme nasledujúce dva dni zaoberať. A plne si uvedomujem, že sa vám asi zdá povážlivé a neuveriteľné, že budete musieť toľko dní v tomto mesiaci tráviť mimo kancelárie. No všetci, čo tu zostanú až do konca, pochopia, prečo to bolo také dôležité.“

 

Tá posledná poznámka všetkých zaujala. „Presne tak. Chcem, aby bolo hneď od začiatku jasné, že v DesicionTech sa budú počas nasledujúcich pár mesiacov diať zmeny a že sa môže stať, že niektorým už firma v jej novej podobe nebude vyhovovať. Neberte to ako hrozbu či dramatické gesto, nemám na mysli nikoho konkrétneho. Tá možnosť tu však je a nebudeme sa tváriť, že sa to nemôže stať. Všetci, ako tu sedíme, máme na trhu práce svoju vysokú hodnotu a nebudeme to považovať za tragédiu, ak sa niekto rozhodne odísť a bude to pre dobro firmy – a samozrejme pre dobro tohto tímu.“

 

Kathryn sa postavila a podišla k tabuli. Snažila sa, aby jej slová nezneli arogantne či povýšenecky. „Rada by som ubezpečila všetkých, ktorí sa v duchu pýtate, o čom toto celé je, že všetko, čo nás čaká, má iba jediný cieľ: úspech našej firmy. Nič viac. Nejdeme si  navzájom ofukovať rozbité kolená.“

 

Zopár ľudí sa tlmene zasmialo.

 

„A už vôbec nečakajte, že sa budeme držať za ruky, spoločne spievať, či vyzliekať sa donaha.“

 

To sa už úsmevu nezdržal ani Martin, zatiaľ čo ostatní sa pri tej predstave nahlas rozosmiali.

 

„Chcem, aby ste vedeli, že toto stretnutie má len jedinú motiváciu – dosiahnuť potrebné výsledky. Podľa mňa je to jediné meradlo úspešnosti tímu a všetky aktivity, ktoré budeme robiť dnes, a vlastne celý čas, pokým v tejto spoločnosti budem ja, budú zamerané na tento jediný cieľ. Ja osobne verím, že budúci rok a aj ten ďalší, budeme môcť konštatovať, že naše príjmy aj ziskovosť rástli, že sme boli schopní udržať si zákazníka a naplniť jeho očakávania, a v prípade priaznivej situácie na trhu môžeme dokonca počítať aj s prvou verejnou ponukou našich akcií. Ale ubezpečujem vás, že nič z toho nie je reálne, pokým nevyriešime problémy, ktoré nám bránia fungovať ako jeden tím.“

 

Kathryn sa tu na chvíľu zastavila, aby všetci mali čas pochopiť, aké je jej posolstvo v podstate jednoduché, a potom pokračovala:

 

„Takže, odkiaľ začať? Moja dlhoročná skúsenosť ma naučila, že ak je tím nefunkčný, má to väčšinou päť príčin.“

 

Na tabuľu potom nakreslila trojuholník, ktorý štyrmi vodorovnými čiarami rozdelila na päť samostatných častí. Keď to mala hotové, obrátila sa k skupine:

 

 

„Počas nasledujúcich dní budeme túto schému dopĺňať a zaoberať sa každou jej časťou osobitne. Určite vám bude čoskoro jasné, že nejde o žiadnu veľkú vedu. Dokonca to takto na tabuli bude vyzerať úžasne jednoducho. Trik je v tom, ako to dostať do praxe.“ „Rada by som teda hneď prešla k prvej príčine nefunkčnosti, ktorou je chýbajúca dôvera.“

 

 

Otočila sa, aby pojem napísala do spodnej časti trojuholníka. Prítomní si slová v tichosti čítali a väčšina z nich sa mračila, akoby vraveli: A to má byť všetko?

 

 

Kathryn bola na podobné reakcie zvyknutá, a tak vzápätí pokračovala:

 

 

„Dôvera je skutočným základom tímovej práce. Táto prvá príčina odráža neschopnosť jednotlivých členov tímu navzájom si porozumieť či správať sa voči sebe otvorene. Ak sa vám to zdá príliš sladučké a sentimentálne, tak vás chcem vyviesť z omylu, lebo v skutočnosti to s citmi nemá nič spoločné. Je to absolútne nevyhnutná súčasť budovania tímu. Možno dokonca tá úplne najdôležitejšia.“

 

Z tvárí prítomných sa dalo vyčítať, že si pýtajú vysvetlenie.

 

 

„V tých najlepšie fungujúcich tímoch ľudia pred sebou nemajú zábrany,“ povedala. „Neboja sa preprať jeden pred druhým svoje špinavé prádlo. Vedia si priznať vlastné chyby, slabosti a obavy bez strachu, že to bude použité proti nim.“

 

 

Zdalo sa, že väčšina prítomných tento argument pripúšťa, hoci sa netvárili práve nadšene.