Autori

Porovnanie cien na Pricemania.sk

MalakandraPridané: 28.08.2014

Posledné kvapky letnej búrky ešte nedopadli na zem, keď si chodec v úkryte mohutnej koruny gaštana vopchal turistickú mapu do vrecka, nadhodil si batoh na unavených pleciach tak, aby sa mu lepšie niesol, a vykročil na cestu. Na západe sa zo štrbiny v oblakoch drali zlaté lúče slnka, ale priamo pred ním na pozadí kopcov mala obloha farbu tmavej bridlice. Z každého stromu a stebla trávy kvapkala voda a cesta sa trblietala ako rieka.

- ukážka z románu Malakandra -

Posledné kvapky letnej búrky ešte nedopadli na zem, keď si chodec v úkryte mohutnej koruny gaštana vopchal turistickú mapu do vrecka, nadhodil si batoh na unavených pleciach tak, aby sa mu lepšie niesol, a vykročil na cestu. Na západe sa zo štrbiny v oblakoch drali zlaté lúče slnka, ale priamo pred ním na pozadí kopcov mala obloha farbu tmavej bridlice. Z každého stromu a stebla trávy kvapkala voda a cesta sa trblietala ako rieka.

 
Chodec nestrácal čas obdivovaním krajiny a ihneď vyrazil rezkým krokom človeka, ktorý je zvyknutý na dlhé pochody a ktorý si nedávno uvedomil, že bude musieť kráčať dlhšie, než predpokladal. Jeho situácia si to naozaj vyžadovala.
 
Keby sa obzrel za seba (čo on neurobil), uvidel by kostolnú vežu mestečka Much Nadderby a zahrešil by pri spomienke na malý hotel, v ktorom ho odmietli ubytovať aj napriek tomu, že bol očividne prázdny. Odkedy bol v týchto končinách naposledy, hotel zmenil majiteľa. Namiesto staršieho vľúdneho pána, s ktorým rátal, vlastnila hotel „madam“, ako ju označila výčapníčka, a tá podľa všetkého patrila k tomu ortodoxnému typu britských hoteliérov, ktorých hostia len obťažujú.
 

Jeho jedinou nádejou bolo teraz mesto Sterk, ktoré sa rozprestieralo na opačnej strane kopcov, čo bolo dobrých šesť míľ cesty. Na mape bol v Sterku vyznačený hostinec. Chodec bol príliš skúsený na to, aby tomu ochotne a s radosťou uveril, no zdalo sa, že inej možnosti niet.


Kráčal dosť rýchlo a húževnato, bez zbytočného obzerania sa po okolí, ako niekto, kto sa chce na dlhej ceste rozptýliť nejakou pútavou niťou myšlienok. Bol vysoký, ale trochu zhrbený, mohol mať okolo tridsaťpäť až štyridsať rokov a jeho odev sa vyznačoval tou typickou ošumelosťou, ktorá prezrádza intelektuála na dovolenke. Na prvý pohľad ho človek mohol považovať za lekára, hoci nebudil dojem svetaznalého muža, či za riaditeľa školy, hoci mu chýbala istá typická nedefinovateľná žoviálnosť. V skutočnosti to bol filológ, univerzitný profesor v Cambridge. Volal sa Ransom.
 

Keď opúšťal Nadderby, dúfal, že nebude musieť kráčať až do Sterku a podarí sa mu nájsť nocľah na nejakej malej pohostinnej farme. No oblasť na tejto strane kopcov vyzerala takmer ľudoprázdna. Bola to neobývaná beztvará krajina zasvätená hlavne kapuste a repe, s riedkymi medzami, len kde tu nejaký strom. Nelákala návštevníkov tak ako bohatší kraj južne od Nadderby, a pred vplyvom priemyslu oblasti Sterku ju chránili kopce. Zvečerilo sa, spev vtákov postupne utíchol a v okolí nastalo akési väčšie ticho, než je pre anglický vidiek typické. Zvuk jeho vlastných krokov na štrku cesty  ho začal znervózňovať.
 
Takto kráčal asi dve míle, keď si odrazu uvedomil, že neďaleko pred sebou vidí svetlo. Bol tesne na úpätí kopcov a už sa takmer úplne zotmelo. Tešil sa, že predsa len natrafil na poriadnu farmu, no onedlho zistil, že je to len malá stará chalupa postavená zo škaredej tehly. Pristúpil k dverám a v tom sa z nich vyrútila akási žena. Takmer doň vrazila.
 
„Prepáčte, pane,“ povedala. „Myslela som, že je to môj Harry.“
 
Ransom sa jej spýtal či by niekde v okolí našiel nocľah.
 
„Nie, pane,“ povedala žena. „To musíte až do Sterku. Ale myslím, že by ste niečo našli aj v Nadderby.“
 
Hovorila s nervóznou poníženosťou v hlase, ako keby bola mysľou niekde inde. Ransom jej vysvetlil, že to v Nadderby už skúšal.
 
„Potom na môj dušu neviem, pane,“ odvetila. „Pred Sterkom určite nič nenájdete. Je tu len dom Na svahu, kde pracuje môj Harry. Myslela som, že sa práve vracia domov; preto som vyšla, keď som vás počula, pane. Myslela som, že je to on. Už mal byť dávno doma.“
 
„Na svahu,“ povedal Ransom. „Čo je to? Nejaký statok? Dovolili by mi tam prespať?“
 
„Ach, to nie, pane. Tam už nikto nie je; len profesor a ten pán z Londýna, veru nikto, odkedy zomrela slečna Alice.
 
Oni by vás určite neubytovali, pane. Oni nemajú ani služobníctvo; len môjho Harryho, aby im kúril a tak, a ani jemu nedovolia vojsť do domu.“
 
„Ako sa volá ten profesor?“ spýtal sa Ransom s malou nádejou v hlase.
 
„Na môj dušu neviem, pane,“ povedala žena. „Ten druhý pán sa volá Devine a Harry hovorí, že ten druhý je profesor. Viete, môj Harry toho veľa nevie, on je tak trochu zaostalý, viete, a preto sa bojím, že nie je ešte doma, a oni mi sľúbili, že ho vždy o šiestej pošlú domov. Už by ho mali poslať! Ako by im nestačilo, že pre nich drie celý deň.“
 
Monotónny hlas a obmedzená slovná zásoba neprezrádzali veľa emócií, no Ransom stál dosť blízko na to, aby vytušil, že žena sa chveje a je na pokraji sĺz. Napadlo mu, že by sa mohol u toho záhadného profesora zastaviť a požiadať ho, aby chlapca poslal domov. Takmer v tej istej stotine sekundy mu tiež prebehlo hlavou, že keď už raz bude v dome – medzi takpovediac kolegami – je dosť pravdepodobné, že s vďakou prijme ich láskavé pozvanie zostať na noc. Tieto myšlienky príliš v hlave nerozoberal a zistil, že predstava, ako klope na dvere domu Na svahu v ňom nadobudla pevné obrysy rozhodnutia. Povedal žene, čo zamýšľa.
 
„Vrelá vďaka, pane, na môj dušu,“ povedala. „A keby ste boli taký láskavý a vyprevadili ho až k bráne a potom na cestu ešte predtým, než odídete, veď viete, čo myslím, pane. On sa strašne bojí toho profesora a keby ste odišli, on by sa neodvážil odísť, ak ho oni nepustili, viete?“
 

Ransom ubezpečil ženu, že urobí všetko, čo je v jeho silách. Rozlúčil sa s ňou hneď po tom, ako mu vysvetlila, že ak sa vydá smerom doľava, na dom Na svahu narazí asi po piatich minútach. Kým s ňou hovoril, unavené svaly mu státím stuhli, a tak pokračoval v ceste pomaly a v nohách cítil bolesť. Naľavo od cesty nevidel žiadne svetlá – nič, len rovné polia a akúsi temnú masu, ktorú pokladal za mladinu. Zdalo sa mu, že ubehlo viac než päť minút, kým sa k nej dostal, a zistil, že sa mýlil. Popri ceste zbadal hustý živý plot a v ňom bielu bránku. Stromy, ktoré sa vypínali nad plotom a ktoré považoval za okraj mladiny, boli určite len pásom vysadeným okolo domu, pretože cez ne presvitalo nebo. Teraz si bol takmer istý, že je to bránka samoty Na svahu a že stromy patria k záhrade. Skúsil otvoriť bránku a zistil, že je zamknutá. Chvíľu nerozhodne postával a v tichu narastajúcej tmy sa ho zmocňoval pocit sklamania. Aj keď bol strašne uťahaný, jeho prvou myšlienkou bolo pokračovať do Sterku. Vtom si ale spomenul na nepríjemnú povinnosť – na to, čo sľúbil žene z chalupy. Vedel, že keby naozaj chcel, dokázal by sa predrať živým plotom. Lenže on nechcel. Veď by vyzeral ako dajaký blázon, keby sa len tak z ničoho nič vyvalil z plota na nejakého výstredného dôchodcu – lebo len taký druh človeka zamyká bránku na vidieku – a vykladal by mu hlúpu historku o vystrašenej plačúcej matke, ktorej postihnutý chlapec sa pol hodinku zdržal v práci! I tak mu však bolo jasné, že inej cesty dnu niet. A keďže s batohom na pleciach sa človek cez živý plot neprederie, dal si ho dole a prehodil ho cez bránku do záhrady. V okamihu, keď to urobil, zdalo sa mu, že sa vlastne ešte definitívne nerozhodol. Teraz sa už musí vlámať do záhrady, ak pre nič iné, tak pre svoj batoh.


Späť na zoznam článkov
Copyright 2014 - 2017 © Porta Libri