Malakandra
Posledné kvapky letnej búrky ešte nedopadli na zem, keď si chodec v úkryte mohutnej koruny gaštana vopchal turistickú mapu do vrecka, nadhodil si batoh na unavených pleciach tak, aby sa mu lepšie niesol, a vykročil na cestu. Na západe sa zo štrbiny v oblakoch drali zlaté lúče slnka, ale priamo pred ním na pozadí kopcov mala obloha farbu tmavej bridlice. Z každého stromu a stebla trávy kvapkala voda a cesta sa trblietala ako rieka.
- ukážka z románu Malakandra -
Posledné kvapky letnej búrky ešte nedopadli na zem, keď si chodec v úkryte mohutnej koruny gaštana vopchal turistickú mapu do vrecka, nadhodil si batoh na unavených pleciach tak, aby sa mu lepšie niesol, a vykročil na cestu. Na západe sa zo štrbiny v oblakoch drali zlaté lúče slnka, ale priamo pred ním na pozadí kopcov mala obloha farbu tmavej bridlice. Z každého stromu a stebla trávy kvapkala voda a cesta sa trblietala ako rieka.
Jeho jedinou nádejou bolo teraz mesto Sterk, ktoré sa rozprestieralo na opačnej strane kopcov, čo bolo dobrých šesť míľ cesty. Na mape bol v Sterku vyznačený hostinec. Chodec bol príliš skúsený na to, aby tomu ochotne a s radosťou uveril, no zdalo sa, že inej možnosti niet.
Kráčal dosť rýchlo a húževnato, bez zbytočného obzerania sa po okolí, ako niekto, kto sa chce na dlhej ceste rozptýliť nejakou pútavou niťou myšlienok. Bol vysoký, ale trochu zhrbený, mohol mať okolo tridsaťpäť až štyridsať rokov a jeho odev sa vyznačoval tou typickou ošumelosťou, ktorá prezrádza intelektuála na dovolenke. Na prvý pohľad ho človek mohol považovať za lekára, hoci nebudil dojem svetaznalého muža, či za riaditeľa školy, hoci mu chýbala istá typická nedefinovateľná žoviálnosť. V skutočnosti to bol filológ, univerzitný profesor v Cambridge. Volal sa Ransom.
Keď opúšťal Nadderby, dúfal, že nebude musieť kráčať až do Sterku a podarí sa mu nájsť nocľah na nejakej malej pohostinnej farme. No oblasť na tejto strane kopcov vyzerala takmer ľudoprázdna. Bola to neobývaná beztvará krajina zasvätená hlavne kapuste a repe, s riedkymi medzami, len kde tu nejaký strom. Nelákala návštevníkov tak ako bohatší kraj južne od Nadderby, a pred vplyvom priemyslu oblasti Sterku ju chránili kopce. Zvečerilo sa, spev vtákov postupne utíchol a v okolí nastalo akési väčšie ticho, než je pre anglický vidiek typické. Zvuk jeho vlastných krokov na štrku cesty ho začal znervózňovať.
Takto kráčal asi dve míle, keď si odrazu uvedomil, že neďaleko pred sebou vidí svetlo. Bol tesne na úpätí kopcov a už sa takmer úplne zotmelo. Tešil sa, že predsa len natrafil na poriadnu farmu, no onedlho zistil, že je to len malá stará chalupa postavená zo škaredej tehly. Pristúpil k dverám a v tom sa z nich vyrútila akási žena. Takmer doň vrazila.
Ransom ubezpečil ženu, že urobí všetko, čo je v jeho silách. Rozlúčil sa s ňou hneď po tom, ako mu vysvetlila, že ak sa vydá smerom doľava, na dom Na svahu narazí asi po piatich minútach. Kým s ňou hovoril, unavené svaly mu státím stuhli, a tak pokračoval v ceste pomaly a v nohách cítil bolesť. Naľavo od cesty nevidel žiadne svetlá – nič, len rovné polia a akúsi temnú masu, ktorú pokladal za mladinu. Zdalo sa mu, že ubehlo viac než päť minút, kým sa k nej dostal, a zistil, že sa mýlil. Popri ceste zbadal hustý živý plot a v ňom bielu bránku. Stromy, ktoré sa vypínali nad plotom a ktoré považoval za okraj mladiny, boli určite len pásom vysadeným okolo domu, pretože cez ne presvitalo nebo. Teraz si bol takmer istý, že je to bránka samoty Na svahu a že stromy patria k záhrade. Skúsil otvoriť bránku a zistil, že je zamknutá. Chvíľu nerozhodne postával a v tichu narastajúcej tmy sa ho zmocňoval pocit sklamania. Aj keď bol strašne uťahaný, jeho prvou myšlienkou bolo pokračovať do Sterku. Vtom si ale spomenul na nepríjemnú povinnosť – na to, čo sľúbil žene z chalupy. Vedel, že keby naozaj chcel, dokázal by sa predrať živým plotom. Lenže on nechcel. Veď by vyzeral ako dajaký blázon, keby sa len tak z ničoho nič vyvalil z plota na nejakého výstredného dôchodcu – lebo len taký druh človeka zamyká bránku na vidieku – a vykladal by mu hlúpu historku o vystrašenej plačúcej matke, ktorej postihnutý chlapec sa pol hodinku zdržal v práci! I tak mu však bolo jasné, že inej cesty dnu niet. A keďže s batohom na pleciach sa človek cez živý plot neprederie, dal si ho dole a prehodil ho cez bránku do záhrady. V okamihu, keď to urobil, zdalo sa mu, že sa vlastne ešte definitívne nerozhodol. Teraz sa už musí vlámať do záhrady, ak pre nič iné, tak pre svoj batoh.
Späť na zoznam článkov
