Autori

Porovnanie cien na Pricemania.sk

Keď sa sfarbia javoryPridané: 12.09.2014

A vtedy som ich zbadala. Ju som spoznala okamžite podľa farby vlasov. Claire, pán Knightley a nejaký mladík, ktorému som nevidela do tváre – keďže mi sedel chrbtom, popíjali nápoje a diskutovali pri jednom zo stolíkov. Z čohosi v jej pohľade a z postoja jej tela som pochopila, že čakala na mňa. Rýchlo som odvrátila zrak a tvárila sa, že ju nevidím. Bola som pevne rozhodnutá. Nepozriem sa na nich ani raz za celý čas, čo mi tu budú otravovať vzduch.

Po návrate z obeda ma v kaviarni vítal dlhý rad zákazníkov. Rozhliadla som sa po miestnosti, všetky stoličky a kreslá boli obsadené.

– Tak to bude makačka … – zamrmlala som si pod nos.
 
A vtedy som ich zbadala. Ju som spoznala okamžite podľa farby vlasov. Claire, pán Knightley a nejaký mladík, ktorému som nevidela do tváre – keďže mi sedel chrbtom, popíjali nápoje a diskutovali pri jednom zo stolíkov. Z čohosi v jej pohľade a z postoja jej tela som pochopila, že čakala na mňa. Rýchlo som odvrátila zrak a tvárila sa, že ju nevidím. Bola som pevne rozhodnutá. Nepozriem sa na nich ani raz za celý čas, čo mi tu budú otravovať vzduch.
Naozaj som nechápala Timovo neľútostné správanie. Prečo s ňou musel prísť práve sem? Mohol si vybrať inú kaviareň. V meste ich bolo dosť. Prečo ma ešte viac trápil a ponižoval? Musel vedieť … Nie je možné, aby nevedel, čo k nemu cítim. Musel tušiť, že sa mi srdce rozcválalo a dych zastavil zakaždým, keď som ho videla. Musel predsa šiestym zmyslom vycítiť, že ho milujem. Keďže už sŕkali nápoje a pochutnávali si na zákuskoch, nemali dôvod prísť k pultu. Dúfala som len, že čoskoro odídu. Bola som z ich prítomnosti už aj tak dosť deprimovaná, a na to, aby som sa tvárila, že môj život je nádherný, som už silu nemala.

Začula som nové vŕŕŕŕŕrŕŕŕŕŕzg vchodových dverí.

To sa naozaj nikdy neskončí?

Pozrela som sa smerom ku vchodu. Stál tam William. Čosi mi na ňom nesedelo. Obyčajne sem chodieval zavesený na nejakom dievčati – vždy inom. Prehnane ich bozkával a odlepoval od nich pery len preto, aby si čosi objednal. Veľmi rýchlo som pochopila, že Cup & Jazz bol východiskovým bodom pre všetky Williamove nové milostné dobrodružstvá. Vždy, keď som ho videla vkročiť do kaviarne s novým dievčaťom, spomenula som si na deň, keď sem priviedol aj mňa.
Lenže dnes bol sám. Zaujala ma jeho tvár. Čo mu je, to som pochopila hneď, ako prišiel k pultu. Zacítila som typický zápach, ktorý mi pripomenul zopár spolužiakov, vracajúcich sa z obednej prestávky. Jeho červené oči moju teóriu len potvrdili. Celkom určite práve dofajčil čosi, čo sa nedalo nazvať legálnou cigaretou.

– Nazdar, pipka, – vyhlásil povýšenecky a cez pult sa ku mne nahol.

Automaticky som v sebaobrane poodstúpila a postavila sa od neho čo najďalej.

– Dobrý deň, William, čo si želáš?

– Hej, máš pravdu, želám si niečo, – trápne sa rozrehotal.

Rozprával akosi podivne. Chcela som, aby si rýchlo objednal a ešte rýchlejšie vypadol.

– Vieš, Emma …

Bola som prekvapená, že si vôbec pamätal moje meno.

– … vieš, myslím si, že nám bolo celkom fajn, keď sme boli spolu. A ty?

Ty si o tom čo myslíš?

Niečo také som teda určite nečakala. Zostala som ako obarená. Prečo ma nenechá na pokoji?

– Vždy som si o tebe myslel, že si … iná. Naozaj iná ako ostatné. Vždy som si hovoril, že by sme sa mali vrátiť tam, kde sme to naposledy nechali. Vieš vtedy … naposledy … zachechtal sa, oblizol si pery a smilne sa na mňa zahľadel.

– Bola si ešte malým dievčatkom, keď sme spolu chodili, ale odvtedy si vyrástla a rád by som ťa naučil zopár vecí. Veci, čo si vtedy nechcela … ale možno si zmenila názor?

Kolegyňa, čo stála vedľa mňa, zmeravela. Ja s ňou.

– No tak, povedz niečo. Netvár sa tak kyslo. Vari sa ma nebojíš? Znova sa chlipne zarehotal.

– Mal by si ísť domov, – ledva som zo seba vycedila.

William sa naklonil ešte o čosi viac, takže prakticky polovica jeho tela ležala na pulte. Ani neviem, ako sa mu to v jeho stave podarilo, no odrazu vystrel ruku, surovo ma chytil za predlaktie a pritiahol k sebe.

– Tak čo, bejby, chceš sa naučiť nové vecičky? – zašepkal mi nechutne do ucha.

– Pusť ma, ty idiot! – rázne som zakričala.

Prilepil svoju tvár na moju, nič som nevidela, ale z ticha, ktoré sa rozľahlo v miestnosti, som pochopila, že nás všetci pozorujú.

– Pusti ju! – začula som pri ušiach rozhodný hlas. Hneď som ho spoznala. Bola by som ho spoznala medzi tisícmi. William mi ruku nepustil, ale pomaly sa otočil a zvraštil čelo.

– A ty si kto? – zasyčal. – Jej brat? Strýko? Či frajer?
 
Na inom mieste a hlavne v inej situácii by som hneď hlasovala za voľbu číslo tri, ale teraz som bola mŕtva od strachu. William mi vytáčal predlaktie, bolesť bola neznesiteľná.

– Najskôr ju pusti, a potom sa môžeme porozprávať o charaktere nášho vzťahu.

Rozzúrený William zdvihol voľnú ruku a surovo napadol pána Knightleyho.

On bez zaváhania útok odrazil. Ten manéver som hneď spoznala: základné blokovanie v karate. Pred pár rokmi, keď ešte Marc chodieval na tréningy, sme mu doma často slúžili ako cvičné panáky. Presne som vedela, čo bude  nasledovať, ak bude William pokračovať. On očividne nie, pretože mi pustil ruku a zúrivo sa hodil na Tima. Chcel ho udrieť päsťou do tváre. No Tim si ju s ľahkosťou ľavým predlaktím ochránil a pravou rukou zachytil protivníkovo predlaktie. Ani neviem, ako sa William v sekunde s bolestivou grimasou a s ramenom vykrúteným za chrbtom zložil na kolená a položil hlavu na zem. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že som si ledva uvedomila jednu úžasnú vec: Bol to Tim, ktorý mi prišiel na pomoc! V miestnosti ľudia vydesene híkali a niekto zakričal:

– Zavolajte políciu!

Po pár sekundách zdvihol William pomaly voľnú ruku tak, akoby sa vzdával a Tim ho okamžite pustil. William sa postavil, hodil na neho zúrivý pohľad a cúval k východu. Tam vyhlásil:

– Ok, nindža. Vyhral si. Ale mám pre teba malú, priateľskú radu. Daj si na ňu bacha, poznám ju veľmi dobre …Zamával rukou smerom ku mne.

– Vyzerá ako svätica, ale v skutočnosti, ak nájdeš ten správny gombík – William prstom naznačil nechutné gesto – hneď naštartuje!

Nato vybehol z kaviarne. Ja som v nej nanešťastie zostala.

Všetky pohľady sa otočili na mňa. Stála som tam ako unikát na jarmočnom trhu. Staršia pani, jedna z našich pravidelných zákazníčok, začala voľačo šepkať priateľke do ucha a pohŕdavo na mňa zazerala. Ostatní zákazníci tiež čosi mrmlali svojim spolusediacim. Bolo to také ponižujúce! Do očí mi vyhŕkli slzy. Všetci prítomní si teraz mysleli a onedlho si to bude myslieť aj celý Oakville, nehovoriac o pánu Knightleym, že ja, čašníčka z Cup & Jazz, sa rozpálim, hneď ako sa ma dotkne prvý William, čo prejde naokolo. Nedokázala som zniesť ťažkú atmosféru v miestnosti už ani minútu dlhšie, stáť tu zoči-voči tým, ktorí tu na mňa zvysoka hľadeli. Najviac ma trýznila myšlienka na jeden konkrétny pohľad: Timov, ktorý bol určite plný znechutenia a opovrhnutia a ktorému som nemala silu čeliť. S tvárou mokrou od sĺz som rýchlo vybehla spoza pultu a zbehla dolu schodmi, k toaletám zamestnancov.

Späť na zoznam článkov
Copyright 2014 - 2017 © Porta Libri