Evanjelium podľa Jóba
Pridané: 12.09.2014
Jeho tvár som videl mnohokrát v rôznych situáciách na rôznych miestach: vždy ten istý výraz bezmocnej bolesti, hoci tvár bola zakaždým iná. Videl som ju v plačom skrivenej tváričke batoliatka. Ležalo na tele mŕtvej matky, pofŕkané jej krvou.
Daniel Pastirčák - autor
Prológ
Jeho tvár som videl mnohokrát v rôznych situáciách na rôznych miestach: vždy ten istý výraz bezmocnej bolesti, hoci tvár bola zakaždým iná. Videl som ju v plačom skrivenej tváričke batoliatka. Ležalo na tele mŕtvej matky, pofŕkané jej krvou. Otec zostal „sprešovaný“ v plechovej truhle svojho Alfa Romeo. Maličký človiečik vo vraku auta bez otca, bez matky. Videl som ju v tvári priateľa, ktorého zradila milovaná žena. V tvári rodičov, ktorých syn prepadol heroínu. Videl som ju v tvárach pozostalých na pohrebe samovraha. V tvárach rodičov, milencov, v tvárach súrodencov, v tvárach na chodbách nemocníc. V tvárach na zažltnutých vankúšoch, unášaných umieraním ako v Cháronovom člnku do šera odvrátenej strany života. Vídavam tie tváre všade: na ulici, v práci, doma, v televízii. Krátke strihy tvárí v hlavnom spravodajstve: obete vojen, obete rozmarných hier prírody – sopiek, záplav a zemetrasení. Vídavam často tú tvár – tvoju tvár, človek. Tvoju tvár, Jób. A nielen tvoju tvár; videl som i tvoje topánky, tvoje šaty, tvoje protézy, videl som ich v dokumentoch z Treblinky, Osvienčimu, Dachau…
Vídavam tvoju tvár v zrkadle. Už toľkokrát som ju videl, zvnútra i zvonku. Som tvoj známy, tvoj blížny, tvoj priateľ, tvoj brat, som ty. Knihu úvah nad starobylým textom knihy Jób som začal písať na prahu jesene roku 2008. Uplynulo šesťdesiatdeväť rokov od začiatku druhej svetovej vojny a šesťdesiattri rokov od jej konca. V tej vojne umrelo viac než 55 miliónov ľudí. V jej tieňoch sa rozvinul najhrôzostrašnejší scenár, aký bol kedy odohraný na divadelných doskách sveta. Scenár posledného riešenia v nemeckých továrňach na smrť. Na sláve dvadsiateho storočia, epoche modernizmu a pokroku, leží hanebný tieň. Tieň miliónov Jóbov, ktorí sa rozplynuli v nebi. Udusení v plynových komorách, premenení na dym v komínoch krematórií. Veľká vojna skončila pod atómovým hríbom. Na troskách Hirošimy a Nagasaki. Z tých miest zostal len popol a ruiny. Ich obyvatelia sa bez stopy vyparili v diabolskom žiarení uvoľneného jadra.
Vídavam tvoju tvár v zrkadle. Už toľkokrát som ju videl, zvnútra i zvonku. Som tvoj známy, tvoj blížny, tvoj priateľ, tvoj brat, som ty. Knihu úvah nad starobylým textom knihy Jób som začal písať na prahu jesene roku 2008. Uplynulo šesťdesiatdeväť rokov od začiatku druhej svetovej vojny a šesťdesiattri rokov od jej konca. V tej vojne umrelo viac než 55 miliónov ľudí. V jej tieňoch sa rozvinul najhrôzostrašnejší scenár, aký bol kedy odohraný na divadelných doskách sveta. Scenár posledného riešenia v nemeckých továrňach na smrť. Na sláve dvadsiateho storočia, epoche modernizmu a pokroku, leží hanebný tieň. Tieň miliónov Jóbov, ktorí sa rozplynuli v nebi. Udusení v plynových komorách, premenení na dym v komínoch krematórií. Veľká vojna skončila pod atómovým hríbom. Na troskách Hirošimy a Nagasaki. Z tých miest zostal len popol a ruiny. Ich obyvatelia sa bez stopy vyparili v diabolskom žiarení uvoľneného jadra.
...
Kríza nádeje
Ľudským údelom je neustála kríza nádeje. Aký zmysel má usilovať o dobro a poctivosť? Nie je to všetko jedno? Nezáleží na tom, ako žijem, kto som a čo konám? Je naše úsilie o dobro naivné a zbytočné, ako zápas Dona Quijota s veternými mlynmi? Dá sa vôbec žiť s takýmto vedomím bezvýznamnosti všetkých svojich činov? Dá sa žiť bez nádeje? Staré príslovie hovorí, že nádej umiera posledná. Keď umrie nádej, umiera i človek?
Čo je to nádej, a o čo ju oprieme vo svete plnom rozporov? „Láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou,“ hovorili sme si s Václavom Havlom v roku 1989, nesení novembrovou vlnou nádeje. Toto je nádej. Nádej, toľkými spôsobmi vyjadrená v archetypálnych obrazoch mýtov a rozprávok. Nádej znamená vieru, že láska napokon zvíťazí nad nenávisťou, pravda nad lžou, spravodlivosť nad nespravodlivosťou, sloboda nad otroctvom, dobro nad zlom a život nad smrťou. Ak láska nezvíťazí nad nenávisťou, pravda nezvíťazí nad lžou, život nezvíťazí nad smrťou, niet nádeje.
V čase najväčšej tmy, na tom najhroznejšom možnom mieste, objavil Viktor Frankl dôležitú životnú pravdu. Pravdu o vôli k zmyslu. Neskôr na nej založil celú novú školu logoterapie. V táboroch smrti, kde boli ľudia redukovaní na biologický odpad, čakajúci v sivých barakoch na spopolnenie, si Frankl všimol, že existujú ľudia, ktorí aj tento posledný desivý čas života prežívajú naplno, slobodne a dôstojne. Všetci títo ľudia mali jednu vec spoločnú: boli to ľudia ducha, ľudia s hlbokým vnútrom, ktorí dokázali aj v tejto absurdnej situácii nachádzať zmysel. Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor a počas holokaustu mu zahynuli obaja rodičia i manželka, odpovedá na tú skúsenosť inak, ako Eli Wiesel. V knihe rozhovorov s Pinchasom Lapidem uvádza svoje pozorovanie takto: „Mnohí ľudia hovoria, že v Osvienčime určite veľa ľudí stratilo vieru. To však vôbec nie je pravda. Nemám štatistiku, ale mám dojem, že veľa ľudí v Osvienčime vieru znova získalo a u mnohých ľudí sa viera v Osvienčime posilnila.“ 3 T
Toto je Jób, toto je človek a jeho osud, toto sme my, ja a ty. Toto je téma starej knihy. Budeme sa s ňou na nasledujúcich stránkach poctivo, a občas i trochu mučivo, vyrovnávať. Staroveké národy verili, že človeka od Boha oddeľuje Boží hnev. Moderného človeka od Boha oddeľuje ľudský hnev. Hneváme sa na Boha: Kde si, Bože? Aký si? Ty si hore a ja tu dolu? Ja trpím, ty si blažený? Ja neviem, ty vieš všetko? Kde si? Prečo mlčíš nad apokalyptickými hrôzami, do ktorých si nás uvrhol naším narodením? Tento hnev na Boha, taký blízky modernému človeku, je prastarým hnevom. Tá kríza nádeje je osudom Jóbovho príbehu. Vstúpme do neho. Možno v ňom nájdeme samých seba, počujeme veci, ktoré sme nikdy nepočuli a pomyslíme na myšlienky, ktoré nám ešte nikdy nezišli na myseľ.
Ľudským údelom je neustála kríza nádeje. Aký zmysel má usilovať o dobro a poctivosť? Nie je to všetko jedno? Nezáleží na tom, ako žijem, kto som a čo konám? Je naše úsilie o dobro naivné a zbytočné, ako zápas Dona Quijota s veternými mlynmi? Dá sa vôbec žiť s takýmto vedomím bezvýznamnosti všetkých svojich činov? Dá sa žiť bez nádeje? Staré príslovie hovorí, že nádej umiera posledná. Keď umrie nádej, umiera i človek?
Čo je to nádej, a o čo ju oprieme vo svete plnom rozporov? „Láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou,“ hovorili sme si s Václavom Havlom v roku 1989, nesení novembrovou vlnou nádeje. Toto je nádej. Nádej, toľkými spôsobmi vyjadrená v archetypálnych obrazoch mýtov a rozprávok. Nádej znamená vieru, že láska napokon zvíťazí nad nenávisťou, pravda nad lžou, spravodlivosť nad nespravodlivosťou, sloboda nad otroctvom, dobro nad zlom a život nad smrťou. Ak láska nezvíťazí nad nenávisťou, pravda nezvíťazí nad lžou, život nezvíťazí nad smrťou, niet nádeje.
V čase najväčšej tmy, na tom najhroznejšom možnom mieste, objavil Viktor Frankl dôležitú životnú pravdu. Pravdu o vôli k zmyslu. Neskôr na nej založil celú novú školu logoterapie. V táboroch smrti, kde boli ľudia redukovaní na biologický odpad, čakajúci v sivých barakoch na spopolnenie, si Frankl všimol, že existujú ľudia, ktorí aj tento posledný desivý čas života prežívajú naplno, slobodne a dôstojne. Všetci títo ľudia mali jednu vec spoločnú: boli to ľudia ducha, ľudia s hlbokým vnútrom, ktorí dokázali aj v tejto absurdnej situácii nachádzať zmysel. Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor a počas holokaustu mu zahynuli obaja rodičia i manželka, odpovedá na tú skúsenosť inak, ako Eli Wiesel. V knihe rozhovorov s Pinchasom Lapidem uvádza svoje pozorovanie takto: „Mnohí ľudia hovoria, že v Osvienčime určite veľa ľudí stratilo vieru. To však vôbec nie je pravda. Nemám štatistiku, ale mám dojem, že veľa ľudí v Osvienčime vieru znova získalo a u mnohých ľudí sa viera v Osvienčime posilnila.“ 3 T
Toto je Jób, toto je človek a jeho osud, toto sme my, ja a ty. Toto je téma starej knihy. Budeme sa s ňou na nasledujúcich stránkach poctivo, a občas i trochu mučivo, vyrovnávať. Staroveké národy verili, že človeka od Boha oddeľuje Boží hnev. Moderného človeka od Boha oddeľuje ľudský hnev. Hneváme sa na Boha: Kde si, Bože? Aký si? Ty si hore a ja tu dolu? Ja trpím, ty si blažený? Ja neviem, ty vieš všetko? Kde si? Prečo mlčíš nad apokalyptickými hrôzami, do ktorých si nás uvrhol naším narodením? Tento hnev na Boha, taký blízky modernému človeku, je prastarým hnevom. Tá kríza nádeje je osudom Jóbovho príbehu. Vstúpme do neho. Možno v ňom nájdeme samých seba, počujeme veci, ktoré sme nikdy nepočuli a pomyslíme na myšlienky, ktoré nám ešte nikdy nezišli na myseľ.
Späť na zoznam článkov
