Autori

Porovnanie cien na Pricemania.sk

Dedina môjho detstvaPridané: 12.09.2014

S jarou asociujú vari u každého veľkonočné sviatky. Predchádzalo im obdobie pôstu, trvajúce štyri týždne a končiace Kvetnou nedeľou. Po nej už nasledoval „Veľký tichý týždeň“. V tomto týždni ženy robili veľké jarné upratovanie. Prali, žehlili, umývali okná. Najmä ak pripadol prvý jarný spln a teda aj sviatky na čo najneskorší aprílový termín a ľudia mali hlavné jarné práce na poli hotové, obzvlášť dobre padla zaslúžená jarná očista.

Milica Miadoková - autor
 

S jarou asociujú vari u každého veľkonočné sviatky. Predchádzalo im obdobie pôstu, trvajúce štyri týždne a končiace Kvetnou nedeľou. Po nej už nasledoval „Veľký tichý týždeň“. V tomto týždni ženy robili veľké jarné upratovanie. Prali, žehlili, umývali okná. Najmä ak pripadol prvý jarný spln a teda aj sviatky na čo najneskorší aprílový termín a ľudia mali hlavné jarné práce na poli hotové, obzvlášť dobre padla zaslúžená jarná očista.

Veľký Piatok sme vnímali s pietou a ozajstným smútkom v duši. Pre nás to bol jediný pôstny deň, v ktorom sme nekonzumovali nič mastné. Obmedzovali sme sa na chlieb so slivkovým lekvárom a varené vajíčka. Otec išiel do práce, ale v ten deň si nebral nič k obedu. Doma sme dokončievali upratovanie a mamička nám pri tom rozprávala históriu Golgoty. Pamätám sa, ako sme pri sidolovaní a leštení mosadzných kľučiek striedavo slzili a spievali nábožné piesne, ktoré sme sa učili v škole (vyučovanie sme začínali nábožnou piesňou).

Vo Veľký piatok sme, samozrejme, nechodili ani na ulicu, nie to ešte do susedov, čo mne síce nepripadalo ako obmedzovanie, no braček Janko trpel. Byť jeden deň bez kamarátov a najmä bez Ďulíka Rarove sa rovnalo askéze najvyššieho stupňa. Nuž ale, prežil to, a keď prišiel otec z práce, vždy čosi spolu robili.

Na Bielu sobotu sme sa ako školáci povinne zhromaždili na pravé poludnie okolo zvoničky, a keď zvonár odzvonil, zaspievali sme s učiteľom dva verše z pôstnej piesne „Dokonané je...“ Zdá sa mi, že to bola každoročná pietna spomienka na obete prvej svetovej vojny. V sobotu na obed doma rozvoniavala varená šunka a ticho bublajúca huspenina. Tradičné veľkonočné jedlá totiž boli „biela kyslá polievka“ zo šunkového vývaru, v ktorej boli na strateno vajíčka, plnené pečené jahňa a huspenina, ktorú mamička rozdeľovala do misiek a tanierov až neskoro večer, patrične unavená z celého dňa a nás detí.

Na Veľkonočnú nedeľu sme chodili do kostola do Turíčiek, na ďalší deň boli Služby Božie v našej obci. Ale to bol už deň polievačky. U nás sa nešibalo, ale polievalo studenou vodou, často práve vytiahnutou zo studne. Nie, polievačku som naozaj nemala rada, ba neznášala som ani ten hurhaj, vreskot, ktorý ju zákonite sprevádzal. Našťastie všetko to šantenie okolo kúpačky končilo o desiatej, keď zazvonili do kostola.

Na Veľkonočný pondelok popoludní som chodievala so spolužiačkami do malej hôrky pri trati, kde sme si zbierali do kytičky prvé jarné kvietky. Bola som od mladosti zbláznená do kvetiniek a trhala som ich vášnivo. Pri potoku kvitli modré ladoňky a ja som často riskovala pád do studenej vody, len aby som dosiahla aj tie, ktoré kvitli nad samou vodou. Možno pre túto detskú náruživosť teraz kvetiny rada pestujem, ale nerada ich trhám.

Po sviatkoch, ak už bolo posiate a posadené, si ľudia možno trochu vydýchli i oddýchli, zatiaľ čo s očakávaním pozorovali kedy a ako začnú schádzať zemiaky, kukurica, ktoré bohužiaľ nerástli nikdy tak rýchlo ako burina okolo nich a bolo ich treba od nej oslobodzovať okopávaním, čo bola tvrdá práca najmä pre detské ruky, ale myslím si, že aj pre dospelých, keďže pôda bola síce úrodná, ale ílovitá, ťažká. Lúky medzitým kvitli storakými travinami i kvetinami, a keď bola tráva dosť vysoká a zrelá, bolo ju treba kosiť. V rokoch pred tzv. komasáciou sme mali kúsky rolí i lúčok roztrúsené aspoň na šiestich či siedmich miestach, na jednu i druhú stranu dediny aj niekoľko kilometrov vzdialené.

Keď náš otec zavčasu ráno pred odchodom do práce, to znamená, len čo začalo svitať, trávu na nejakej lúčke pokosil, našou úlohou s bratom bolo riadky poroztriasať, a keď tráva z jednej strany zaschla, ju zas obrátiť, aby sa usušila i z druhej strany. Ak bol deň obzvlášť slnečný a teplý, mohli sme k večeru už zhrabovať a robiť „petrence“. Za predpokladu, že pekné počasie pokračovalo, ráno, po zaschnutí rosy, malé kôpky sme porozhadzovali do kopísk, v nich seno počas dňa niekoľkokrát obracali, natriasali, aby ani chumáč zelenej trávy v sene nezostal (mohlo by po uskladnení začať plesnivieť) a večer skladali do veľkých kôp, ktoré sa na povoze odvážali domov, kde sa seno uskladňovalo v priestoroch pod strechou hospodárskych budov.

Proces sušenia trávy bol relatívne jednoduchý, ale iba za predpokladu, že boli pekné suché dni. Koľkokrát sme sa však s bratom nalietali z jednej lokality do druhej, ak sa na oblohe začali objavovať mraky. Najnevhodnejšie bolo, keď seno bolo práve tesne pred dosušením. Pár slnečných lúčov, mohli by sme skladať a mať pokoj. Rozhodovanie bolo ťažké: skladať či neskladať. Ak poskladáme, a nebude pršať? Zbytočná robota s novým rozťahovaním a dosušovaním. Ale ak nezložíme, a zleje sa? Otec nám vynadá! V takej situácii nepomáhalo ani počítanie gombíčkov, ani vytrhávanie okvetných lístkov na spôsob: mám, nemám. Bolo treba riskovať. Niekedy nám počínanie vyšlo, inokedy nie. Smola sa mohla prilepiť aj na samom konci pri odvoze sena z lúky.

Raz sa nám s bratom prihodilo, že keď sme už mali seno naložené, voz zapavúzený a všetko pekne vyhrabané, obloha zrazu potemnela. Blížila sa búrka. Janko viedol kravičky, ja som kráčala za vozom a to všetko za sprievodu bleskov a hromobitia. Ani neviem, kto sa viac bál, tie hoviadka alebo my deti. Keď sme došli na kraj dediny, zlial sa taký prudký dážď, že seno úplne premoklo a museli sme ho znovu sušiť na dvore.


Späť na zoznam článkov
Copyright 2014 - 2017 © Porta Libri