Ženské pocity nehodnostiSpäť na zoznam

Ženské pocity nehodnosti

Prišla som k Lucii na návštevu. Privítala ma slovami, že sa ospravedlňuje za hrozný neporiadok v byte, ale nestíha. Nič nové pod slnkom, vravím si, toto som už počula  u Anetky, u Adelky, u Renátky, u Silvie, tuším len Marcelku toto netrápi, čo neznamená, že ona je tá puntičkársky najporiadnejšia.

Zvykám si, že ženy majú prosto hrozný pocit zo seba a nutkanie ospravedlňovať sa za veci, ktoré sú v našich životoch popri malých deťoch predsa úplne normálne. A ja vždy "musím" na zvoľnenie a zlepšenie pocitu kamošiek prehodiť vetu, akože nič to, veď aj ja mám doma neporiadok. A mám?

Samozrejme. Niekedy menší, inokedy väčší. Ale už ma unavuje to naše večné porovnávanie sa, sebaodsudzovanie a naskakovanie myšlienky, že ja som tá najnemožnejšia. Ak nie až takto silno, tak aspoň - ja som tá nedokonalá, kým ona všetko hravo zvláda. A to nejde len o vyleštenosť bytu. "Tvoja je mladšia a už hovorí ,r' a moja ešte nie." - "Ty sa jej tak krásne venuješ. Ja to tak neviem." - "Ja kričím po deťoch a v našom dome bývajú také pokojné matky!" - "Never tomu", vravím Pati, "len nie si u nej, keď jačí." - "Prepáč, Alenka, radšej ti neponúknem tie koláče, sú také hrozné, už mi obschli." Inokedy:  "Nič nemám napečené, som taká mochla!" A pritom je u mnohých príjemná vôňa a krásny tvorivý neporiadok, veď u jednej deti stále čosi maľujú, u druhej sa skladá lego, u ďalšej sa strihá a vyrábajú sa hračky, inde jazdia detské vlaky, autobusy, jedna kamoška s deťmi vyvára, vypeká, pri čom sa, samozrejme, práši múka a tečie olej po
celom byte. Deti to vnímajú úplne ináč. Sú rady, že sa čosi deje. Žijú zo zážitkov. Prijímajú nás ako svoje mamy. Veď sme ich jediné, iné nemajú ani nedostanú. Najkrajšie to cítim v oblasti svojej postavy. Môj malý si nikdy nevšimol, že som pribrala, stále rovnako nežne mi objíma nohy a bozkáva ich. Ak nám Ježiš dal za príklad malé deti, potom má i On k nám tento istý
postoj, nie? A na jeho postoji predsa záleží.

 Nie na našich pocitoch nehodnosti, alebo?

Alena Ješková www.miriam.sk (z čísla 1/2010)