Snažím sa spomenúť, kedy som prvý krát v srdci spoznala, že už viac nie som dievča, ale že sa zo mňa stala žena. V mojom živote je viacero udalostí, ktoré môžem označiť za prelomové. Keď som prvý krát dostala menštruáciu, moja rodina mi povedala, že už som sa stala ženou, ja som sa však tak necítila a cítila som sa ponížená, že to všetci vedia. Keď som prvý krát dostala podprsenku, moja sestra ma vystrčila na chodbu, kde na moje zdesenie stál otec pripravený odfotiť ma. Povedal mi, že sa raz na tom budem zabávať. Ale ani dnes mi to nepripadá vtipné...

    Ako mnohé iné ženy, aj ja som sa sama prebíjala dospievaním, kedy sa premieňalo moje telo i srdce. A na tejto ceste som nemala žiadneho sprievodcu. Ak nerátam udalosť, kedy si ma otec zavolal a povedal mi, aby som menej jedla, pretože ak budem tučná, nijaký chlapec ma nebude chcieť. Akokoľvek som sa snažila presadiť svoju silu a nezávislosť počas štúdia na univerzite, predsa moje srdce ostávalo prázdne. Ak vám spoločnosť povie, že môžete byť čím len chcete, veľmi vám to nepomôže. Je to príliš široký pojem. Keď vám povedia, že môžete robiť všetko to, čo robia muži, ani to vám nepomôže. Nechcete byť mužom. Čo teda znamená byť ženou?

    Pokiaľ ide o lásku, v tajuplnej krajine ženského srdca, boli pre mňa jediným zdrojom poznania filmy a hudba. A zápasila som so zmätkom, ktorý spôsobovalo moje srdce, ktoré bolo niekoľkokrát zlomené. Počas svadobných príprav mi mama dala dve rady: láska uletí, ak na stole nebude pripravené jedlo a stále treba udržiavať čistú podlahu v kuchyni. Pochopila som, do akej pozície ma stavia. Myslela som si, že keď poviem pred oltárom áno, tak sa premením na žienku domácu, ale to sa nestalo. Po dvoch týždňoch, keď som tieto úlohy nezvládala (dovtedy som varila asi päť krát v živote), mala som pocit, že som zlyhala...

    Môj príbeh je príbehom väčšiny žien, sme presýtené informáciami o tom, čo to znamená byť ženou, no ostávame samé a bez pomoci, pri našej snahe stať sa takou ženou. Často dostávame protichodné informácie o tom, čo to znamená byť ženou a sú na nás kladené príliš veľké očakávania. Napriek tomu, že máme snahu vyhovieť týmto predstavám a byť takou ženou, tak sa nám to nedarí. Sú to nereálne očakávania a spôsobujú, že sme neustále naplnené pocitom zlyhania. A tak si myslíme, že ako ženy, nie sme dosť dobré. Ide o pocit zlyhania, ktorý zasahuje naše srdce. Nie som dosť, som príliš... Nie som dosť pekná, chudá, milá, láskavá... Som príliš zraniteľná, náročná, precitlivená, silná, tvrdohlavá... A tak cítime hanbu, že nie sme také, aké by sme mali (a chceli) byť a táto hanba prerastie v strach, že nakoniec zostaneme samé a opustené (pretože nie sme také, aké by sme mali byť)...

    Cítime sa prehliadané, dokonca aj tými, ktorí sú k nám najbližšie, cítime sa nehľadané, nikto sa nás s vášňou a odvahou nesnaží získať, nikto sa nesnaží preniknúť cez náš komplikovaný svet a nájsť v nás to najhlbšie (pochopiť nás). A cítime sa neisté v tom, čo to znamená byť ženou. A neisté v tom, či také sme a či vôbec niekedy také budeme. Uvedomujeme si svoje zlyhania a opovrhujeme samy sebou, ak sa odvážime túžiť po niečom väčšom. Ale my vo svojom srdci túžime po dôvernosti, dobrodružstve, túžime byť kráskou, ktorú zachráni princ. Tieto túžby sa však zdajú skôr prepychom, než skutočnosťou...

 

    Naše srdce je však podstatou toho, kto sme. Je zdrojom tvorivosti, odvahy, nášho presvedčenia, prameňom našej viery, nádeje a lásky. Toto žriedlo života, je základom a centrom nášho bytia. Je tým najcennejším, čo máme...

    Ako ženy sme stvorené na Boží obraz. Naše srdce bolo stvorené, ako odraz Božieho srdca. A preto, ak chceme objaviť, čo to znamená byť ženou, musíme sa vydať na cestu, ktorá sa začína v našom srdci. A na jej začiatku je túžba. Žena vo svojom srdci túži po troch veciach: túži byť milovaná, mať nenahraditeľnú úlohu v nejakom dobrodružstve a odhaľovať svoju krásu. Túžime byť krásnou princeznou, ktorú pred zlými nepriateľmi zachráni jej hrdina – princ. Táto túžba je v nás ukrytá a často o nej snívame...

    Ženy túžia po tom, aby ich niekto miloval, aby si ich niekto všimol, zatúžil po nich a bojoval o ich ruku. Keď som začala chodiť so svojim manželom, mala som za sebou trojročný vzťah (ktorý krachol). Bola som zranená... Vtedy mi John začal písať listy, ktoré boli plné jeho lásky, citov a túžob po mne, trvalo mu hodiny, kým mi vyrezal z dreva srdce, raz som si našla za stieračom auta báseň, ktorú napísal len pre mňa... Miloval ma... Spoznal ma a bojoval o mňa... Milovala som tie chvíle plné pozornosti, lásky a nehy...

    Keď sme mladé, túžime byť pre niekoho vzácne a keď dospievame, toto želanie v nás dozrieva do túžby, aby o nás niekto bojoval, aby nám dvoril, aby nás chcel ako ženu. Túžime byť tou, po ktorej niekto túži, tou, ktorú sa snaží muž získať a byť pre niekoho prioritou. Väčšina našich zlých sklonov prepukne vtedy, keď sa necítime milované, keď o nás nikto nejaví záujem...

    V srdci ženy sa nachádza niečo divoké. Skúste uraziť jej deti, manžela alebo najlepšiu priateľku. A pochopíte, čo tým myslím. Aj žena túži po dobrodružstve a je bojovníčkou a to svojim jedinečným ženským spôsobom. Túžime byť súčasťou príbehu. Ženy milujú dobrodružstvá každého druhu. Netúžime ani tak po samotnom dobrodružstve, ako prežiť ho spolu s niekým. Občas nás priťahuje predstava pustovníckeho života, keď sme zranené a unavené. Vo svojom srdci sa však nechceme vzdialiť na dlhší čas. Boli sme predsa stvorené pre vzťahy s druhými ľuďmi. Túžba po vzťahoch, je jadrom nášho bytia...

    Malé dievča sa snaží potešiť iných a ak sa jej to podarí, má z toho nesmiernu radosť. Keď dáte malým slečnám škatuľu plnú klobúkov, šatiek a náhrdelníkov, celé hodiny sa bude domom rozliehať ticho, pretože sa nechajú uniesť tou krásou... Budú sa parádiť a obzerať sa v zrkadle... Ich mladé srdcia intuitívne túžia po tom, aby boli krásne. Niektoré sa prítomných kamarátok, ale aj rodiny pýtajú: som pekná? Ďalšie tú otázku kladú pohľadom a túžia počuť, že sú naozaj pekné. Aj v dospelosti sa túžime parádiť, túžime odhaľovať svoju krásu a túžime počuť slová o tom, že sme krásne...

    No túžba byť krásnou, nám spôsobila mnohé zranenia. Niektoré ženy zažili, že ich pre krásu ohovárali, využívali, alebo zneužívali. Mnohé z nás boli tak hlboko zranené, že sme zatvrdili svoje srdce. A tak si nepripúšťame, že by sme mohli byť krásne. Netúžime však len po vonkajšej kráse, túžime byť očarujúco krásne, v hĺbke svojho bytia. Vonkajšia krása by bola bezcenná, ak by sme nemali dobré a krásne srdce. Túžime byť podmanivo krásne, aby sme svojou krásou niekoho očarili. Túžime spoznať, že sme krásne...

 

    Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo nás ešte stále dojíma príbeh o Popoluške? Prečo je predstava skrytej princeznej (a princa, ktorý ju príde vyslobodiť) taká večná? Je to tým, že túžime po láske a nenahraditeľnej úlohe v príbehu. Ale nežijeme tak, pretože sme stále ponorené do zápasu o vlastnú hodnotu...

    Náš zápas o vlastnú hodnotu nám hovorí niečo o tom, k čomu boli všetky ženy predurčené. Veľká prázdnota, ktorú pociťujeme, poukazuje na úžasné miesto, pre ktoré sme boli stvorené. Všetky tie rozprávky a sny o princovi sú skutočné a majú pôvod v našom srdci. A to nás privádza k otázke, kto je žena a prečo ju Boh stvoril...

    Žena je vyvrcholením Božieho diela. Touto ozdobou Boh zavŕšil svoje dielo. Nie Adamom, ale Evou. Eva je korunou tvorstva a spolu s ňou aj každá žena. Každá žena je vrcholom stvorenia, je posledným dotykom Boha, jeho majstrovským dielom. Jej miesto nemôže zastúpiť nikto iný...

    Príbeh Evy nám hovorí o tom, že žena je vzácnym pokladom. Podstata a zmysel každej ženy, sa odkrýva v príbehu jej stvorenia. Nesie v sebe obraz Boha a to jedinečným spôsobom. Boh stvoril ženu, aby zjavil niečo zo seba. Čo nám hovorí žena o Bohu? Že Boh túži po vzťahu, túži po romantickom vzťahu, túži prežívať s niekým dobrodružstvo (byť jeho spoločníkom) a túži odhaliť svoju krásu. Krásu,    ktorá je podmanivá, nádherná a prináša spasenie...

    Eva bola stvorená, pretože bez nej by svet nebol úplný. Žena je bytosť stvorená pre vzťah. Vzťahy sú pre ženy tak prirodzené, že ich sprevádzajú všade, kam sa pohnú. Dokonca väčšina žien sa charakterizuje podľa spätnej väzby, ktorú majú zo vzťahov a podľa kvality týchto vzťahov. Obrovská túžba ženy po dôvernom vzťahu s niekým, upriamuje našu pozornosť na Božiu túžbu po dôvernom vzťahu s človekom. Celý príbeh Biblie je ľúbostným príbehom medzi Bohom a jeho ľudom. Dychtivo po nás túži. Záleží mu na nás. Jeho srdce je veľmi citlivé. Aj žena túži byť hľadaná, celým srdcom jej dobyvateľa. Boh obdaril ženu vlastnosťami, ktoré sú dôležité pre vzťah. Je príťažlivá, citlivá, nežná, stelesňuje milosrdenstvo, je divoká a divoko oddaná...

    Keď nám Boh odovzdal zem, aby sme ju spravovali, Eva bola pri tom. Má dôležitú úlohu, je súčasťou tohto dobrodružstva. A všetko, čo prináša život na tejto zemi, majú muži a ženy robiť spolu. Žena tak nie je len potrebná, ona je nenahraditeľná. Túžba ženského srdca po spoločnom živote, vyviera priamo zo srdca Boha...

 

    Krása je neodmysliteľnou súčasťou ženy. Myslím tým krásu telesnú, aj duševnú. Svet znehodnocuje krásu tým, že ju spája s dokonalou postavou (len málo žien spĺňa túto požiadavku). Musíme však objaviť skutočnú krásu ženy, či už tú telesnú, alebo duševnú. Umelci sa od nepamäti snažia zachytiť a stvárniť ženu. Nikdy vám nepripadalo zvláštne, že muži sú na maľbách identifikovaní skôr skrze nejakú aktivitu, kým žena cez svoju krásu?

    Každý dotyk krásy, ukazuje na večnosť. Krása rozpráva. Krása stvoreného poriadku nám dáva odpovede na naše otázky o Bohu. Krása nám hovorí, že všetko sa obráti na dobré. Ak prežijete chvíle so ženou, ktorá sa cíti dobre vo svojej ženskej kráse (dosiahla vnútorný pokoj), je pre vás potešením byť s ňou, je pôvabná. Takmer vám prestáva byť srdce a máte pocit, že všetko bude v poriadku. Krása tiež vábi a priťahuje. Ako keď začujete krásnu a podmanivú hudbu a zatúžite si pohodlne sadnúť a vychutnať si ju. Krása živí. Je pokrmom, ktorý živí našu dušu. Ženské telo je jedným z najkrajších Božích výtvorov. Krása potešuje, je v nej niečo hlboko uzdravujúce. Viete prečo posielame trúchliacim kvety? Tento krásny dar hovorí sám za seba, potešuje a upokojuje dušu. Krása inšpiruje. Učiteľ jednej školy v chudobnej štvrti nechal na dvore vysadiť kvety, aby deti krása inšpirovala a dávala im nádej, že život môže byť krajší. Krása je transcedentná. Pomáha nám budovať si vzťah s duchovným svetom. Stačí si spomenúť na západ slnka a myšlienky, ktoré sa v nás vynorili. Krása nám pripomína Eden a spája nás s večnosťou. Všetky tieto prvky sa vynárajú pri stretnutí s akoukoľvek krásou. No predovšetkým sa spájajú s krásou ženy, pretože žena je zosobnenou krásou. Skrze ženu prúdi do nás krása a vylieva sa z nesmrteľného bytia, ktorým je Boh. Ona je skrz na skrz krásou. Krása je najpodstatnejšou a najmenej pochopenou vlastnosťou, zo všetkých Božích vlastností, a tiež z vlastností ženy...

    Ženy túžia byť krásne a veriť, že sú krásne. Koľkým ženám ste dnes povedali, že sú krásne? Žena si vo svojom srdci uvedomuje, že túži svetu prinášať krásu. Možno má pochybnosti o tom, akým spôsobom (prejaviť svoju krásu), ale túži túto krásu odhaľovať...

    Kľúčom k duši ženy, vrátane jej sexuality, je presvedčenie, že je milovaná. „Nemôžeš ma jednoducho mať. Musíš ma hľadať, usilovať sa o mňa. Nepustím ťa k sebe bližšie, kým si nebudem istá, že ma naozaj miluješ.“ Žena je úžasný a nádherný zázrak, z ktorého má mať muž radosť a potešenie, ktorý si má vážiť, vedieť oceniť a milovať. Milovať dušu ženy, znamená prejsť cestou, na ktorej ju muž príjme takú, aká je; začne ju poznávať (to si vyžaduje čas a dôveru); zahrnie ju pozornosťou a starostlivosťou; a nechá krásu, ktorú mu žena bude postupne odhaľovať, aby nasýtila jeho dušu a hnala ho k tomu, aby čoraz viac po nej túžil a miloval ju...

    Každá žena je krásna. A túto krásu treba odhaliť a spoznať. Každá žena je vo svojej kráse obrazom Boha. Nemusí podľahnúť ideálu krásy, ktorý jej vnucuje kultúra a je tyraniou skutočnej krásy. To však neznamená, že nemá dbať o svoju fyzickú krásu, chodiť upravená a v pekných šatách. Ale to, čo robí jej krásu podmanivou, je duševná krása. A táto krása je podstatou každej ženy...

 

    Eva sprítomňuje v našom svete obraz nádherného a očarujúceho Boha. Je darkyňou a záchrankyňou života. Je blízkym priateľom, plná milosrdenstva a nádeje. Je príťažlivá a čarovná...

    Osamelosť a prázdnota rezonujú v rozhovoroch žien. Mnohé z nich sa snažia len prežiť. A dávno pochovali svoje túžby po romantike. Väčšina žien je vyčerpaná a unavená. Nie sú príjemne unavené z dobrodružstiev, ktoré prežili so svojimi mužmi, ale zo života, ktorý je preplnený rutinou, drobnými prácami a tisíckami požiadaviek. Dobrodružstvo v našom živote nahradila výkonnosť. Väčšina žien nemá ten pocit, že by boli súčasťou nejakého príbehu, v ktorom by navyše zohrávali nenahraditeľnú úlohu. Väčšina žien zápasí s pocitom, či sú vôbec dôležité...

    V jadre svojho srdca je každá žena prenasledovaná Evou. Stačí, že prejde okolo zrkadla a vie, že nie je takou, akou by mala byť. Keď si spomenie na slávu, ktorá jej kedysi patrila, tak v jej srdci sa prebúdza neutíchajúca bolesť...

    Eva bola presvedčená, že Boh pred ňou niečo skrýva. Bola presvedčená, že mu nemôže dôverovať, pretože má pred ňou tajomstvo. A tak padla, ako prvá. Eva mala prinášať Adamovi život, pozývať ho k životu, no tým, že neposlúchla Boha, narušila prirodzenosť a pozvala k smrti aj Adama. Netreba zabúdať na to, že Eva padla preto, lebo Adam jej neprišiel na pomoc. A tak nemá význam ukazovať prstom. Tento problém sa opakuje aj v súčasnosti. Ženy majú často pocit, že keď muža najviac potrebujú, tak zmizne, zmĺkne, alebo sa stane pasívny...

    Ženy sa často sťažujú, že muž s nimi nechce hovoriť, akoby stratil túžbu bojovať za ne a chrániť ich. A tak vystavené pochybnostiam, krehké a zraniteľné, sa ženy nechajú presvedčiť, aby vzali život do svojich rúk a žili podľa svojich predstáv. Tým sa však vzdávajú dôvery v Boha a trpia prázdnotou, ktorú nikto nevyplní. Je v nás prázdnota, ktorú sa snažíme mať pod kontrolou. Väčšina žien neznáša svoju citlivosť a zraniteľnosť, nechce byť príťažlivá a očarujúca. Práve naopak, snažia sa byť opatrné a rezervované, vynakladajú veľké úsilie na to, aby zakryli svoje skutočné ja a riadili svoj svet a tak získali pocit bezpečia a istoty...

    Priveľa žien sa vzdáva svojej ženskosti len preto, aby sa cítili bezpečne. Strácajú svoju citlivosť, pretože stratili dôveru k Bohu, ale aj k mužom a snažia sa nájsť istotu v sebe. A tak prichádzajú o svoju príťažlivosť, pôvabnosť, zvodnosť a nehu...

    My ženy sa ukrývame za svoj mejkap a humor. Ukrývame svoje ja, skrývame sa za ticho a uzavretosť, staviame sa do obrannej pozície, vyhýbame sa riziku, že nás niekto odmietne, snažíme sa ponúkať len to, čo nebude kritizované a nikým napadnuté. Ukrývame sa, pretože máme stach, pretože sme hlboko zranené. Schovávame sa, aby sme boli v bezpečí a vyhli sa zraneniam...

    Keď naše túžby ostávajú nenaplnené, snažíme sa ich nasýtiť inými vecami. A tak si kúpime niečo pekné, doprajeme si ďalšiu porciu zmrzliny, alebo ďalšiu porciu jedla a oddávame sa snom, aby sme uhasili smäd svojho srdca. Romantické filmy, telenovely, klebety a ženské časopisy, to všetko aspoň na chvíľu nakŕmi naše srdce a takéto snívanie o vzťahoch, aspoň na chvíľu nahrádza skutočnú lásku, ktorú nemáme. Táto umelá náhrada nám nestačí a tak siahame aj po malých nerestiach (zlozvykoch)...

    Tieto neresti v nás aspoň na chvíľu vyvolávajú dojem, že sa cítime lepšie. Ale nie je to tak. Len prehlbujú našu závislosť na nich. Spôsoby, cez ktoré umŕtvujeme svoju bolesť, smútok a túžby, nie sú neškodné, ale zákerné a zhubné. Postupne nás spútavajú, aby nás nakoniec držali v samote a v odpútanosti od Božieho, ale aj ľudského srdca (srdca muža)...

    Stratili sme kontakt s túžbami, ktoré z nás vytvárajú ženu. Keď sa najbližšie ozve v tebe bolesť, nechaj ju prehovoriť, nech ti ukáže, ktorou cestou kráčať. Nechaj toto zranenie, nech ťa privedie pred Boha, v ňom nájdeš istotu, ktorú tak veľmi hľadáš, on nasýti tvoje srdce...

 

    Počas niekoľkých storočí, ženy žili medzi sebou vo veľmi blízkom vzťahu. Existovalo veľa príležitostí, kedy sa ženy navzájom stretávali a trávili spolu viac času... Navzájom sa učili, odovzdávali a zdieľali sa o to, čo je bytostne ženské. Rozvíjali svoju intuíciu, svoj zmysel pre vzťahy a schopnosť empatie...

    Dnes takéto príležitosti už takmer neexistujú. Ako ženy sa stretávame v situáciách, ktoré sú napäté (pracovné stretnutia a porady, rodičovské stretnutia...). Asi jediné miesto, kde si dnes ženy môžu odovzdávať svoju identitu, sú priateľstva a vzťahy v rodine...

    Rodina zohráva kľúčovú úlohu v tom, ako neskôr žena vníma samú seba. Od mamy sa dievča učí, čo to znamená byť ženou a vďaka otcovi dokáže vycítiť, akú hodnotu má, ako žena. Ak je žena spokojná so svojou ženskosťou, krásou a silou, potom je veľmi pravdepodobné, že tento stav dosiahne aj jej dcéra. Naše matky nám ukazujú nehu a súcit, cez ne spoznávame milosrdnú tvár Boha. Dievčatá však potrebujú cítiť aj nežnú silu svojich otcov, potrebujú istotu, že ich otcovia sú silní a že ich chránia a že radi trávia s nimi čas (sú tu pre ne). Práve otec môže ako prvý odpovedať na otázku, ktorú si dievča kladie: som krásna? Otec zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní vedomia svojej dcéry, o vlastnej hodnote. Od nich sa dievčatá dozvedia, či sú rozkošné, jedinečné, krásne, očarujúce... Ženy, ktoré majú blízky a milujúci vzťah s otcom, ktoré v detstve prežívali istotu a prijatie, trpia v menšej miere poruchami, ktoré vedú k depresií a silnejšie si uvedomujú vlastnú identitu a hodnotu. Často sa však stáva, že rodičia neposkytnú svojej dcére to, čo potrebuje, aby sa stala peknou, citlivou a silnou ženou, so zmyslom pre dobrodružstvo...

    Dôvod, prečo je tak veľa ubolených žien je jednoduchý. Už ako malé slečny boli zranené, niekto im veľmi a často opakovane ublížil. Tieto zranenia sa ukladali v ich duši a ranili ich srdce. Až nakoniec v nich vyvolali pocit hanby, zmätku a priviedli ich k tomu, že začali rozvíjať množstvo obranných stratégií, aby ochránili aspoň kúsok svojho srdca pred zranením...

    Rany, ktoré sme utŕžili ako malé slečny, priniesli so sebou informácie, ktoré udierali na jadro nášho srdca, ktoré útočili priamo na jadro našej ženskosti. V tom veku sme nedokázali spracovať a rozlíšiť to, čo je pravdivé. A preto, ak sme boli zničené, podceňované, ranené, alebo týrané, verili sme, že je to kvôli nám, že problém je v nás, že sme si to svojím spôsobom zaslúžili...

    Keby sme boli princeznou, prišiel by po nás náš princ, keby sme boli dcérou kráľa, bojoval by za nás. Ak sme však utŕžili zranenia, potom sa necítime ako princezná, či kráľové dcéry. Získali sme pocit, že ak by sme boli lepšie, potom by sme boli milované tak, ako po tom túžime. Nedokážeme spoznať skutočnosť, že naši princovia (muž) a králi (otec) zlyhali, miesto toho pochybujeme o sebe, o svojej vlastnej hodnote...

    Keď sme ako mladé slečny boli vystavené zraneniam, začali sme hľadať spôsob, ako sa pred nimi uchrániť a vyhnúť sa ďalším zraneniam. Akoby sme prijali to klamstvo, ktoré o nás povedali iní a teraz to podstatné, to bytostné, to čo je kľúčom k našej ženskosti, sme radšej skryli vo svojom srdci a radšej prestali žiť svoje túžby...

    Niečo nám chýba. Uvedomujeme si, že nie sme tými, akými túžime byť vo svojom srdci. Zabúdame na to, že každá žena je krásna. Bojíme sa prejaviť svoju krásu, pochybujeme o svojej kráse, hanbíme sa za svoju krásu, skrývame ju za nadváhu, alebo vrstvu mejkapu. Skrývame sa za obranné múry, čím oslabujeme vlastnú krehkosť a citlivosť, ktoré nás robia takými pôvabnými, očarujúcimi a neodolateľnými. V rozprávkach princ bojuje s drakom, aby ochránil princeznú a láska, ktorú k nej cíti, mu dáva silu k tomu, aby to dokázal. Nebojuje najprv s princeznou a potom s drakom. A bez lásky k princeznej, by draka nepremohol...

    Žena, ktorá je ovplyvnená svojím zlomeným a zraneným srdcom, je ženou, ktorá žije „obranným“ životom. Pokúša sa chrániť samú seba. Tým stráca svoju ženskosť a odrádza princov. Ak má princ dvoriť princeznej, ktorá je po zuby ozbrojená a lepšie pripravená na boj, než on sám (a je celkom možné, že by ho pri zápasení premohla), tak čo má v ňom prebudiť romantické city k princeznej? Našli sme si svoje spôsoby a cestičky, ako od ostatných získať aspoň kúsok lásky, po ktorej tak nesmierne túžime. Ak nenachádzame lásku, po ktorej tak túžime, alebo ak sme na ňu rezignovali, potom sa snažíme zaplniť to bolestné prázdno jedlom, romantickými filmami a krátkodobými vzťahmi... Ale bolesť v nás pretrváva. Naše srdce dokáže naplniť len skutočná láska...

    Rany, ktoré sme utŕžili ako malé slečny a tiež neskôr ako ženy, sme nezískali náhodou. V skutočnosti majú motív. Rany, ktoré sme utŕžili, majú svoj zmysel. Pochádzajú od niekoho, kto presne vie, kým sme mali byť. Od niekoho, kto sa nás bojí. Nie, nie je to muž. Muži tiež bojujú so svojou identitou, tiež sú v pochybnostiach o tom, čo to znamená byť mužom, tiež sú zranení a strácajú pôdu pod nohami. Muž je náš spojenec, alebo mal by byť (bojovať za nás, stáť po našom boku). Náš nepriateľ, nie je z tohto sveta...

Autor: Tomáš Hupka

Zdroj: http://mydvajaspolu.webnode.sk