Ak si pozorne vypočujete hocijaký ženský príbeh, tak jeho jadrom bude útok na ženské srdce. Či už ide o fyzické, slovné, alebo sexuálne zneužitie, alebo ľahostajnosť sveta, ktorý sa o ženu nestará, okrem toho, že ju využíva, až kým nie je úplne zničená a vyčerpaná. A do podobného stavu sa dostane aj žena, ktorá je zanedbávaná mužom...

    My ženy nosíme v sebe zvyčajne pocit, že chyba je v nás. Okrem toho sa cítime bytostne samé. A máme pocit, že tieto dve veci spolu súvisia. Teda, že sme opustené preto, lebo nie sme ženami, akými by sme mali byť. Necítime sa hodné toho, aby sa nás niekto snažil získať. Dokonca vysielame také signály, ktoré okoliu hovoria, aby nás všetci nechali na pokoji. Alebo prepadneme zúfalstvu a v snahe získať trochu lásky, začneme sa vrhať bezhlavo do vzťahov a striedať partnerov. Nemáme pocit, že sme nenahraditeľné a tak sa snažíme byť užitočné. Neveríme, že sme krásne a tak pracujeme na vonkajšej kráse, alebo skrývame svoju krásu. Snažíme sa uchrániť svoje srdce pred ďalším zranením...

    Ak sa vrátime k udalostiam, ktoré sa odohrali v raji, všimnite si, na koho zlý duch zaútočil pri prvom útoku? Mohol si vybrať Adama, ale neurobil to... Diabol sa rozhodol pre Evu. Svoj zriak upriamil na ňu. Mohli by sme povedať, že tak urobil preto, lebo si za korisť vybral to, čo pokladal za najslabšie. Je v tom kus pravdy, diabol je bezohľadný. Ale pravda je oveľa hlbšia...

    Lucifer bol kedysi krásny a jeho krása vyrážala dych, no zároveň sa pre neho stala skazou, keď ovládla jeho srdce a stal sa pyšný. Satan padol pre svoju krásu a práve preto, sa rozhodol zaútočiť na to, čo je krásne vo svojej podstate – zaútočil na ženu. Diabol najviac zo všetkého stvorenstva nenávidí ženu. Pretože Eva je očarujúca, jedinečne nádherná a on takúto krásu už nikdy nedosiahne. Žena je vtelením Božej krásy, žena stelesňuje Božiu slávu viac, než čokoľvek iné, v celom stvorení. To ona privádza svojou krásou svet k Bohu. Preto ju Satan nenávidí a žiarli na jej krásu. Diabol nenávidí ženu aj preto, lebo ona je pôvodcom života. Dieťa privádza na svet žena, nie muž. Ženy majú v sebe život a vdychujú tento život všetkému, čoho sa dotknú. Žena je záchrancom a darcom života. Adam nazval svoju ženu Evou, pretože bola matkou všetkých žijúcich. Jej meno v preklade znamená život a nositeľka života. Eva teda stelesňuje Božiu krásu a prináša svetu život. Práve preto ju Satan nenávidí a s nesmiernou agresiou na ňu útočí...

    Väčšina z nás žien bola doteraz presvedčená, že zlé veci, ktoré sa nám prihodili, sa stali našou vinou – zaslúžili sme si ich. Mysleli sme si, že ak by sme boli lepšou, krajšou, alebo múdrejšou, tak by sa to nestalo, boli by sme milované a neboli by sme zranené. Ale toto zlo, tieto zranenia prichádzajú do nášho života práve preto, lebo sme nádherné, pretože stelesňujeme Božiu krásu a slávu, pretože sme najväčšou hrozbou pre kráľovstvo tmy. Sme nenávidené Satanom preto, lebo sme krásne a silné, nenávidí nás, lebo sa nás bojí...

    Neochota mužov vniknúť hlbšie do ženského sveta pochádza z najhlbšej mužskej obavy – zlyhania. Muž má strach a bojí sa, že keď vnikne do ženského sveta, nebude schopný žene pomôcť (nie preto, že by nechcel). Bez ochoty muža vniknúť do tohto sveta, je ťažké vytvoriť vzťah, v ktorom by sa žena necítila osamelá. Ak túži, aby ju muž poznal v hĺbke jej srdca a on sa bojí ponoriť do tejto hĺbky, je úplne prirodzené, že sa žena cíti osamelá. Je v tom sebectvo a egocentrizmus mužov. Adam nič neurobil v okamihu, kedy had napadol Evu. Dnes je muž väčšinou pasívny, alebo agresívny, v obidvoch prípadoch nestojí po boku svojej ženy a nebojuje za ňu, ale proti nej. Ale skôr, než by sme ich začali súdiť, treba povedať ešte niekoľko vecí. Nie je to vôľa, či slobodné rozhodnutie mužov. Tak ako nám ženám Satan nahovára, že nie sme krásne a že nie sme hodné toho, aby sme boli milované, tak mužom nahovára, aby sa báli vstúpiť do ženského sveta. V tomto boji môžeme uspieť len vtedy, keď spojíme svoje sily a keď budeme bojovať spolu proti Satanovi, ktorý sa snaží rozvrátiť náš vzťah a poštvať nás proti sebe...

 

    Žena je vtelením a odrazom Božej krásy, je korunou jeho tvorstva. Keď Eve, ale aj všetkým slečnám a neskôr princeznám bolo ublížené, majú sklon zachovať sa rovnako – spoliehať sa na seba. Satan zneužil zranenia a hriech, aby zaútočil a zničil ženské srdce. V tomto zápase sme našťastie neostali bez Božej pomoci. Boží Syn prišiel za nás zaplatiť výkupné, uzdraviť naše zlomené, zranené a krvácajúce srdce. Prišiel v nás obnoviť nádherné stvorenie a oslobodiť nás, aby sme mohli byť samé sebou...

    Po diablovom útoku sa niečo zmenilo v srdci ženy. Táto zmena sa hlboko zakorenila v jej srdci. Je to nedôvera k Božiemu srdcu, preto sa snažíme vziať život do svojich rúk a zariadiť si ho, podľa seba. Vytvárame si bezpečný svet, no naša cesta uzdravenia sa začne až vtedy, keď opustíme tento svet falošných istôt...

    Boh k nám prichádza a pýta sa: dovolíš mi, aby som si po teba prišiel? Dovolíš mi, aby som vstúpil do tvojho života a stal sa jeho súčasťou? Postavíš svoj život, na vzťahu so mnou? Ak povieme úprimné áno, obrátime tým svoje srdce. A vydáme sa na cestu uzdravenia nášho srdca. Vtedy necháme prehovoriť svoje túžby, aby prehovorilo naše srdce a aby sme žili, podľa srdca, podľa túžob, ktoré sú do neho vpísané...

    Boh sa nám nechce vnucovať, ale vytrvalo sa uchádza o naše srdce, uchádza sa o miesto, ktoré môže naplniť, len on sám. Boh nás neuzdraví, proti našej vôli. Ak túžime, aby nás uzdravil, musíme sa mu otvoriť. „Áno, naozaj ťa pozývam do svojho srdca. Vstúp na všetky zničené miesta, ktoré sú vo mne (vy ich poznáte, tak ich pomenujte...). Príď, môj Spasiteľ. Otváram ti dvere svojho srdca. Dovoľujem ti, aby si uzdravil všetky zranenia. Príď teraz, Pane. Prosím, príď si po mňa“...

    Zranenia spôsobili, že o sebe pochybujeme: si zbytočná; vôbec nie si ženou; si príliš veľa; a príliš málo; si sklamaním; si škaredá... Mysleli sme si, že tieto zranenia sú pravdivé a tak sme im dovolili, aby zničili naše srdce. Ak chceme byť uzdravené, musíme ich odmietnuť, pretože nie sú pravdivé. „Ježiš, odpusť mi, že som si o sebe myslela tieto klamstvá. Vravíš, že som tvoja dcéra, tvoja drahá, milovaná dcéra. Vzdávam sa všetkého zlého, čo som o sebe v minulosti povedala (vymenujte všetky tie klamstvá, s ktorými ste žili...). Zriekam sa všetkého, čo som si o sebe po všetky tie roky doteraz myslela. Duch Pravdy, zjav mi svoju pravdu o mne samej. Zriekam sa každého klamstva.“

    Jedným z dôvodov, prečo sme také unavené je úsilie, ktoré venujeme tomu, aby sme potlačili bolesť, ktorú cítime. Potláčanie však neuzdraví naše srdce, ale ho zatvrdí. Preto sa netreba hanbiť za slzy. Poplačte si, je to jediná utešujúca vec, ktorú môžete urobiť pre svoje zranené srdce. Dovoľte, aby na povrch vyplávali vaše pocity, emócie, strach, hnev a výčitky... Boh ich uzdraví. Existujú slzy strateného a vyľakaného dievčatka, slzy odmietaného a neprijatého dospievajúceho dievčaťa a slzy ženy, ktorej život je príliš namáhavý a pustý a vôbec sa nepodobá na jej sny... Vyplačte sa, je to liečivé...

    Keď ste sa vyplakali, teraz úprimne odpustite všetkým, ktorí vám ublížili. Ak im neodpustíte, potom sa vás zmocní zatrpknutosť, ktorá vás ovládne. Odpustenie nie je pocitom, je rozhodnutím. Je to akt vôle. Nechajte Boha, aby vstúpil do vášho života, aby vám pomohol nájsť a pomenovať zranenia. Tieto spomienky môžu bolieť, možno sa ozve staré zranenie a otvorí sa rana, ktorá sa nikdy nezahojila, možno vám bude ťažké odpustiť. A odpustiť niekomu, kto nám ublížil, bude náročné a bolestivé. Ale je to dôležité, len tak sa zahoja všetky zranenia. Odpustiť znamená povedať: „nebolo to správne, bolo to zlé. Veľmi hlboko ma to zranilo. Odpúšťam ti a odovzdávam ťa do Božích rúk.“ Nie je ľahké odpustiť, ale tí, čo vás zranili, sú samí o sebe zranení. Aj oni majú zranené srdce a v skutočnosti boli bábkami v rukách zlého ducha, keď vám cez nich ubližoval. To ich síce nezbavuje zodpovednosti, ale ukazuje to ich krehkosť a slabosť a zároveň ich potrebu uzdravenia...

    Boh môže vstúpiť do vášho srdca a uzdraviť ho. „Ježiš, prosím príď a uzdrav moje srdce. Vstúp na zničené miesta, ktoré sú v mojom vnútri. Príď si po malé, zranené dievčatko. Drž ma pevne vo svojom náručí a uzdrav ma. Urob to, čo si sľúbil, uzdrav moje zlomené srdce a osloboď ma...“ Nakoniec ho poproste, aby zničil vašich nepriateľov: „Ježiš, príď a zachráň ma. Osloboď ma od (pomenujte to, čo vás zväzuje...). Pomôž mi dostať sa z tejto temnoty. Pomsti sa mojim nepriateľom. Všetkých ich odmietam a prosím ťa, aby si ich súdil ty sám. Osloboď, Pane, moje srdce...“

 

    Žena je krásna, keď vie, že je milovaná. Ak žena nie je milovaná, ak je odmietaná a nikto sa nesnaží získať jej priazeň, je ako zvädnutý kvet, o ktorý sa nik nestará a nik ho nepolieva. Upadá do rezignácie, stereotypu a hanby. Z jej tváre sa stráca iskra a tajomné svetlo. Ak však niekto o ňu prejaví záujem, tá istá žena sa premení na pôvabnú a príťažlivú. Jej srdce začne ožívať...

    My ženy túžime byť milované. Túžime po romantike, sme na nej úplne závislé a práve romantika nás prebúdza k životu...

    Nielen vzťah k mužovi, ale aj vzťah k Bohu, pomáha žene stať sa krásnou ženou. Boh túži ženu uzdraviť svojou láskou, aby sa stala  zrelou ženou. Táto láska má svoje čaro. Boh z nás nie je sklamaný, nič nám nevyčíta, ale prechováva k nám hlbokú, bezprostrednú a vášnivú lásku. A práve pre takúto lásku, bola žena stvorená...

    Boh vtlačil romantiku nielen do našich sŕdc, ale do všetkého, čo nás obklopuje. Našou úlohou je len otvoriť svoje oči a uši, aby sme spoznali jeho hlas, ktorým nás volá, aby sme si mohli všimnúť krásu, ktorú stvoril a ktorá prebúdza naše srdce k životu...

    Keď žena vstupuje do hlbšieho a dôvernejšieho vzťahu s Bohom, Boh ju uzdravuje a obnovuje v nej to, čo kedysi stratila. Na ceste uzdravovania ženského srdca, musíte otvoriť svoje srdce a nechať ho otvorené. Nechajte ho otvorené, ale dôkladne zvážte, komu umožníte, aby k nemu pristúpil...

    Keď nabudúce vstúpi bolesť do vášho života, vyplačte sa, dovoľte aby bolesť vstúpila do modlitby plnej túžby po Bohu, aby tento dôverný vzťah spolu so slzami, priniesol uzdravenie práve na tých miestach, kde bolo vaše srdce zranené...

    V každom ľudskom srdci existuje miesto, ktoré môže zaplniť len Boh (láska k Bohu a k partnerovi si neprotirečí, ale navzájom sa dopĺňajú) a v Božom srdci existuje miesto ktoré, môžete zaplniť len vy (pre každého človeka má Boh vo svojom srdci rezervované miesto). Boh túži vliať svoju lásku do vášho srdca a túži po vašej láske. Netúži po vzťahu so ženou, akou by ste mohli byť, ale so ženou, akou ste práve teraz...

    V Božej láske môže vaša duša v pokoji spočinúť a načerpať veľa síl. O túto lásku nemusíte bojovať, nemusíte si ju zaslúžiť, dokonca nemusíte sa obávať, že o ňu prídete. Je nezištná a úprimná. Sme stvorené preto, aby sme boli milované dôverne, osobne a romanticky, aby sme boli predmetom túžby a lásky toho, kto je do nás zamilovaný. Takúto lásku môžeme prežívať vo vzťahu k Bohu, ale aj vo vzťahu k človeku (partnerovi). Možno ešte stále čakáme na princa, ktorý niekde zablúdil, ale Božia láska je tu a teraz, môžeme sa o ňu oprieť a neskôr k nej pribudne aj láska princa, k svojej princeznej...

 

    Túžime po ochrane, ktorá pramení z mužskej sily. Naši muži nás majú chrániť pred telesným, ale aj citovým a duševným zranením. My ženy túžime po tom, aby stál niekto medzi nami a zákernými útokmi nášho nepriateľa. Sila muža, to je predovšetkým jeho vnútorná sila, sila jeho srdca. Keď ju prežíva, keď ju vlastní a keď v ňom táto sila naozaj prebýva, potom sa stáva krajším a príťažlivejším...

    Žena je krásnou, keď je pokojná v hĺbke svojej duše, keď verí Bohu, pretože spoznala, že je hodný jej dôvery, keď z nej vyžaruje ticho a vnútorný pokoj...

    Žena ktorá sa skrýva, pozýva iných, aby robili to isté. Ale žena, ktorá sa stáva zraniteľnou a prístupnou dôvernostiam, pozýva druhých, aby konali rovnako. Tým, že žena pozýva k vzťahu hovorí: „mám o teba záujem, chcem ťa spoznať, vojdi, podeľ sa, teš sa, teš sa zo mňa, keď sa o teba delím...“ Žena, ktorá odkrýva svoju krásu, pozýva druhých k životu. Riskuje pri tom, že bude zranená: a zároveň odhaľuje svoje skutočné srdce a pozýva ostatných, aby odhalili to svoje...

    Žena nás pozýva, aby sme spoznali Boha, aby sme cez ňu zakúsili, že boh je milosrdný, nežný a milý, že túži po nás a chce, aby sme ho spoznali. Pozýva nás k tomu, aby sme zakúsili, že je dobrý, milý, príťažlivý a očarujúci...

    Keď žena ponúka svoju krásu, ponúka svoje srdce. Ponúka svoju prítomnosť (blízkosť). Dar prítomnosti je nádherný – schopnosť byť plne prítomnou a naplno sa venovať druhému človeku. Žena, ktorá je plná nežného milosrdenstva a jemnej zraniteľnosti, je mocná a krásna žena...

    Keď sa budeme stávať ženou, ktorá ponúka svoju krásu, tak zistíme, že naše srdce sa zväčšuje, že sa zväčšuje naša schopnosť milovať, túžiť, žiť a byť milovaná...

    Aby sme dosiahli skutočnú krásu, musíme byť ochotné trpieť, bŕŕŕ. Ale očarujúco krásne ženy sú tie, ktorých srdce poznačilo utrpenie. Čakaním naše srdce rastie. Srdce, ktoré si uvedomuje a prežije bolesť, je vnímavejšie a citlivejšie...

    Každá žena je očarujúcou krásou. No v mnohých z nás bola pochovaná, zranená a skrytá. Áno, život je krutý k ženskému srdcu, ale svet potrebuje našu krásu. A naše srdce sa potrebuje živiť krásou. To znamená, že potrebujeme chvíle ticha a samoty. Potrebujeme počuť Boží hlas vo svojom srdci. Skutočná krása s časom nevädne, krása sa prehlbuje a rozvíja. Krása vychádza z hĺbky duše...

    Žena je najkrajšia vtedy, keď je zamilovaná, keď cíti, že je milovaná a vrúcne milovaná, vtedy doslova vnútorne žiari...

 

    Skutočná ženskosť, prebúdza v mužoch ich mužnosť. Len si spomeňte na rozprávky, kde všetci tí princovia a hrdinovia dokázali veľké veci len preto, pretože v príbehu vystupuje žena ich života, skutočná kráska, ktorá je ich inšpiráciou a dáva im silu robiť veľké veci. My ženy cez svoju ženskosť, dokážeme prebudiť a podnietiť mužnosť u mužov...

    Aj Adam padol a tak každý muž, podobne ako žena, si kladie otázku a bytostne na ňu hľadá odpoveď. Snaží sa utvrdiť v tom, že je hodný lásky a že je mužom. Problémom dnešnej doby je to, že príliš veľa mužov prichádza za ženou len preto, aby im vyriešila otázku, na ktorú hľadajú odpoveď. Ale aj veľa žien hľadá túto odpoveď u mužov. Problém je v tom, že toto potvrdenie svojej mužnosti, či ženskosti, je možné len vo vzťahu s Bohom. Práve tu, sú na to tie najlepšie podmienky. Vzťahy s ľuďmi môžu prinášať množstvo podmienok, ktoré musíme splniť, aby sme sa cítili prijatí a vzácni. Vo vzťahu s Bohom, to tak nie je... Preto je dôležité oprieť svoj život o vzťah s Bohom. Ak si dáme pozor na to, v akých rukách skončíme, potom nás milujúci muž, či manželka, budú podporovať a svojou úprimnou láskou nám pomôžu udržať si zdravé sebavedomie a vnútorne rásť. Teda pomôžu nám rozvinúť to, čo sme získali a vytvorili vo vzťahu s Bohom...

    Len Boh dokáže mužovi dať odpoveď na jeho otázku, kto je a akým je mužom. Muž má prísť k žene a ponúknuť jej svoju silu. Neprichádza k nej preto, aby u nej získal vnútornú silu. To, že láska ženy mu dáva silu robiť veľké veci, je niečo iné. Tu ide o objavenie a spoznanie identity a to je možné a najlepšie uskutočniteľné vo vzťahu s Bohom. Ak spoznáme kto sme, aké máme dary a schopnosti, aké máme túžby a sny, potom získame zdravé sebavedomie a vzťah s Bohom nám dá vnútornú silu, vydávať o tom svedectvo. Vďaka tomu môžeme prísť k partnerovi a ponúknuť mu to, kým sme a nemusíme sa ho najprv pýtať, či náhodou nevie, kto sme...

    V milujúcom vzťahu sa máme navzájom venovať svojím ranám a rozprávať sa o nich. V láske a cez svoju blízkosť a starostlivosť, môžeme si pofúkať a uzdraviť navzájom mnohé zo zranení, ktoré sme utŕžili. Ako často muži hovoria ženám, že su krásne ženy a ako často ženy hovoria mužom, že obdivujú ich mužnosť? Navzájom si môžeme dať veľmi veľa. Ale to prvotné potvrdenie musí prísť od Boha. Kým sa k nemu neobrátime, aby uzdravil našu dušu, budú naše vzťahy zraňované a vďaka zraneniam, ktoré sme utŕžili, budeme zraňovať iných...

    Naša bolesť a prázdnota nás má priviesť k Bohu, ale často na ne odpovedáme tým, že sa obraciame k človeku, alebo začneme bezhlavo zapĺňať prázdnotu materiálnymi vecami...

    Krása ženy prebúdza v mužovi jeho silu. Keď ho žena začne zvádzať, prebúdza sa v ňom jeho sila a mužnosť. Začne po nej túžiť a chce do nej preniknúť, nie preto že musí, ale preto, že chce a túži... Krása ženy prebúdza v mužovi silu a sila muža dáva žene pocítiť, že je krásna. Navzájom sa dopĺňame a pomáhame si rásť... Priveľa žien sa boji divokosti, ktorá je vložená do srdca muža. Priťahuje ich jeho sila, ale snažia sa ho skrotiť a zabúdajú na to, že ho tým pripravia o jeho silu...

    Žena, ktorá je sama sebou, ktorá objavila a spoznala svoju krásu a tak sa stala pôvabnou a neodolateľnou, má ohromný vplyv na muža. Takáto žena prebúdza v mužovi to najlepšie tým, že sa mu dáva taká, aká je, ako bytosť, ktorá mu ponúka svoju krásu a srdce. Muž potrebuje počuť od svojej ženy tieto slová: „potrebujem ťa, potrebujem tvoju silu, verím ti a máš na to“. Tieto slová mu dávajú silu, robia z neho hrdinu a prebúdzajú v ňom muža...

    Žena by mala priťahovať muža, o ktorého má záujem. Úsmev, nežnosť, záujem o neho a jeho život, sú úplne prirodzené. A prirodzenou je aj snaha zaujať ho svojou krásou – jemne a postupne, zatiaľ čo on o vás prejavuje záujem a dostáva sa k vám bližšie. Buďte opatrná a priveľmi sa neotvárajte mužovi, pokiaľ si nie ste istá, že je to silný muž, ktorý sa pre vás rozhodol. Vaše srdce je poklad, dajte ho tomu, kto si ho naozaj zaslúži a je pripravený ho chrániť...

    V rozprávkach dáva silu princovi, krása princeznej. Vďaka jej kráse má silu bojovať s drakom. Možno ho očarila krása jej srdca, možno jej úsmev, múdrosť, oči, či neha... V každom prípade to bolo niečo, čo si zamiloval. Ak žena skrýva svoju krásu, potom sa to podobá na príbeh, kedy princ musí najprv zdolať hradby, ktorými sa princezná obohnala, potom bojovať so samotnou princeznou, ktorá nevie, či chce byť zachránená a potom má bojovať so samotným drakom a pri tom nevie, či dostane len ruku princeznej, alebo aj zvyšok. Ak princezná neukázala svoju krásu a nedala princovi šancu, aby si ju zamiloval, odkiaľ má princ získať silu, aby ten štvorboj zvládol?

 

    Páči sa mi, ako sa ženy medzi sebou priatelia. Keď sa stretnem so svojimi priateľkami, navzájom si vymeníme uzdravujúce dotyky, naše prejavy sú plné nehy a starostlivosti, hráme sa so svojimi vlasmi, dokážeme jedna druhú pohladiť. Muži sa tak k sebe nesprávajú. Je to niečo, čo je bytostne spojené so ženami...

    My ženy si kladieme zmysluplné otázky, naozaj chceme vedieť, ako sa tej druhej darí, vymieňame si recepty a bez ťažkostí sa ponárame do srdca tej druhej, aby sme sa ho dotkli. Dar priateľstva medzi ženami je skutočným pokladom. Priateľky sú si navzájom tvárou Boha – tvárou dobroty, radosti a milosrdenstva...

    Ženské srdce má obrovský potenciál vytvárať zmysluplné vzťahy. Priateľstvo žien je oblasťou najväčších tajomstiev. Medzi nami je divoká žiarlivosť, ale aj hlboká oddanosť a obrovská vernosť. Naše priateľstvá plávajú na vodách srdca, kde prebýva Boh a kde sa uskutočňuje premena. Tu, na tomto posvätom mieste, smie žena pristúpiť k Bohu a spojiť sa s ním...

    Mať priateľku, znamená spočívať v duši niekoho iného, byť prijímaná vo všetkom taká, aká ste a aká nie ste. Uistiť sa, že ako žena nie ste sama. Priateľstva medzi ženami poskytujú bezpečné miesto na zdieľanie svojich životných skúseností, ktoré máme ako ženy. Je veľkým darom utvrdiť sa v tom, že zmýšľame, ako ostatné ženy. Je veľká radosť cítiť, že vám niekto rozumie, vychutnávať si chvíle so ženami, s ktorými sa môžete uvoľniť a byť v ich prítomnosti sama sebou...

    Potrebujeme si navzájom telefonovať bez toho, aby sme čakali, že nám priateľka zavolá ako prvá. Potrebujeme sa pýtať svojich priateliek, ako sa im darí a počúvať ich odpovede. Počúvať medzi riadkami. Milujeme svoje priateľky, keď sa im venujeme – telefonáty, malé darčeky, pohľadnice, prechádzky, nákupy... Je to náš spôsob, ako ponúkame svoje srdce. Bytostne potrebujeme priateľky...

    Pre toto priateľstvo, je dôležitá úprimná komunikácia v láske. Sme stvorené žiť vo vzťahu a mať podiel na živote iných žien. Potrebujeme jedna druhú. A Boh to vie a pomáha nám. Musíme len prosiť, podriadiť sa, čakať, dúfať a v nádeji milovať...

    Vykúpená Eva sa stretáva v hĺbke svojej duše s Kristom a je slobodná dávať seba, je slobodná vo svojich túžbach a ochotná riskovať zranenie. Padnutá Eva je zranená inými ľuďmi, sťahuje sa do seba, aby sa uchránila od ďalších zranení. Vykúpená Eva vie, že môže ponúknuť niečo cenné, že je stvorená pre vzťah...

    Vo všetkých vašich vzťahoch sa stane, že sklamete iných, alebo že oni sklamú vás. Je to prirodzené a súčasťou života. Pomáha vám to rásť v láske. Ak v týchto ťažkých chvíľach sa opriete o Božiu lásku, uzdraví vaše zranenia a rozšíri vaše srdce...

 

    V rozprávkach ženy často vystupujú ako krehké princezné, pre ktoré sa muži púšťajú do zápasu s drakom. Sú dni, kedy by sme naozaj privítali takéhoto rytiera v žiarivom brnení. Túžime po tom, aby sa niekto snažil získať našu pozornosť, túžime byť chránené udatným hrdinom. Ale aj do nášho srdca Boh vložil divokosť a tá hovorí o tom, že aj my máme srdce bojovníka, máme svoje zbrane a spôsob boja...

    Muži sú stvorení na obraz kráľa, ktorý sa ženie do boja (za dobro a spravodlivosť). Muži sú bojovníci. Ale aj ženy sú povolané k tomu, aby bojovali. Je dôležité, aby muž bojoval o srdce ženy a zároveň ju chránil pred útokmi nepriateľa. Potrebujeme rásť v schopnosti viesť duchovný boj...

    Ženy bojovníčky, sú silné a zároveň nežné, sú milosrdné a zraniteľné. Ponúknuť nežnú citlivosť, dokáže iba neuveriteľne silná žena. Žena ktorá vie, komu patrí a kto je. Ak múdro ponúka svoje srdce a žije v slobode Božej lásky, potom je plná pokoja a pozýva ľudí k Božiemu srdcu, ktoré chváli (svojim životom). To sú najmocnejšie spôsoby, ktorými žena bojuje za svet...

    Váš život je milostným príbehom, ktorý sa odohráva uprostred boja na život a na smrť. Krása, dobrodružstvo, dôvernosť sú skutočne reálne. No získať a udržať si ich, znamená bojovať. Je to boj o vaše vlastné srdce, ale aj srdce ľudí, ktorí sú vo vašej blízkosti...

 

    Všetko sa začína pozvaním. Vaše srdce je pozvaním. Do vášho srdca bola vpísaná túžba prežívať romantiku a chrániť milostný vzťah, ako najcennejší poklad. A tiež povolanie pestovať krásu a zjavovať ju iným. Stať sa súčasťou dobrodružstva...

    Vaša nedôvera v to, že na vás v živote nič dôležité nečaká, je len dôkazom útoku na vaše srce niekým, kto dobre vie, kým máte byť a preto sa vás bojí...

    Boh dal v žene svetu bytosť, ktorá má chrániť ľudské vzťahy. Ženy sú dôležité pre ochranu vzťahov, vťahujú ich späť do centra diania, tam, kam patria. Niekedy sa môžete cítiť ako jediná, ktorej ešte na vzťahu záleží. Je na nás, aby sme v tom vytrvali a bojovali za vzťahy...

    Diabol vie, že ak chce dostať Adama, musí najprv premôcť Evu. V raji sa mu to podarilo a odvtedy sa vracia k tomuto scenáru. Poslaním ženy je zjavovať, ako veľmi Bohu záleží na vzťahoch. Ak chce diabol zničiť ľudstvo, musí ľudí oddeliť od seba. Preto vtedy zaútočil na Evu, preto dodnes nenávidí každú ženu a preto zasial do sŕdc mužov a žien pochybnosti, ktorými sa zraňujú navzájom a vďaka ktorým narastá priepasť medzi ľuďmi...

    Boh túži po tom, aby srdce ženy chránil muž, aby jeho sila, jej bola oporou, aby mohla prekvitať...

    Nie je možné mať dôverný vzťah, ak sa budete neustále ukrývať, ak zostanete zviazaná hanbou a strachom a budete ukazovať svetu len to, čo podľa vás chce vidieť. Žiť ako skutočná žena je rozhodnutie, ktoré prijímame preto, lebo túžime byť skutočnými ženami...

 

    Hoci knihu napísali John a Stasi spolu, cítiť z nej predovšetkým Stasin rukopis a to je dobré, veď kto iný než žena, môže priblížiť ženské srdce. Kniha je napísaná pútavým spôsobom, je ľahká na čítanie a autorka sa opakovane vracia ku kľúčovým myšlienkam. Vďaka tomu je oddychovým čítaním, aj keď to podstatné sa dalo zhrnúť do cca 100 strán, ale tento štýl písania, je už typický pre knihy od týchto manželov. Kniha prináša množstvo príkladov a zaujímavých myšlienok. Pre ženy môže byť dobrým návodom k tomu, aby sa lepšie vyznali v sebe a pre nás mužov, môže byť prvým krokom k tomu, aby sme lepšie chápali ženy a vcítili sa do ich túžob a potrieb.

 

    Žena je nositeľkou Božieho obrazu a korunou tvorstva. Boh si ju vyvolil ešte pred tým, než prišla na svet. Žena je Bohom úplne a vrúcne milovaná, pre neho vzácna, hľadaná a vášnivo milovaná. Je nebezpečná svojou krásou a životodarnou silou. Môže byť silná a zároveň nežná vďaka tomu, že je vykúpená a zachránená. Cez ženu Boh hovorí o svojom milosrdenstve, tajomstve, kráse a túžbe po dôvernom vzťahu. Žena je príťažlivá, môže riskovať a byť citlivá a ponúkať ľuďom svoje srdce, pretože je chránená Božou láskou.

Autor: Tomáš Hupka

Zdroj: http://mydvajaspolu.webnode.sk