Určite máte aj vy zopár kníh, o ktorých ste presvedčení, že zmenili váš život. Alebo vás posunuli míľovými krokmi v oblasti, v ktorej ste dovtedy tápali. Jednou z „mojich“ je kniha Posvätná romanca s podtitulom Bližšie k srdcu Boha. V halde kresťanských kníh o evanjeliu a vzťahu s Bohom ma zaujala niečím novým, pravdivým, obyčajným a zároveň magickým.

 

Za jeden z najväčších prínosov autorov Brenta Curtisa a Johna Eldregdea považujem fakt, že namiesto vŕtania sa v teologických detailoch prinášajú „veľký obraz“ - akoby pohľad z lietadla - na Písmo, na dejiny spásy.

 

 

Niekedy sa nám stáva, že sa stratíme v jednotlivých obrazoch, či knihách, Biblie a prestávame vnímať Písmo ako „kozmickú drámu – stvorenie, pád, vykúpenie, budúca nádej – dramatické príbehy, ktoré môžeš aplikovať na všetky oblasti života.“

 

 

Kniha pomáha odlepiť zrak od našich ťažkopádnych „malých príbehov“ a začať svoje životy vnímať ako súčasť „Veľkého príbehu“, v ktorom je hlavnou postavou náš Milenec – Boh, ponúkajúci nám úlohu Milej v Posvätnej Romanci. Pretože keď Ho neobjavíme a keď si neuvedomíme svoju úlohu v Romanci, potom sa bude zdať, že „neexistuje, aspoň tu na zemi, žiadne spojenie medzi spôsobom, ako žijeme svoj život, a konečným osudom, ktorý má pre nás pripravený Boh.“

 

Rovnako ako obsah ma fascinuje forma, ktorú si autori zvolili. Keďže naše chápanie funguje na základe asociácií, používanie obrazov, dialógov z filmov a krátkych príbehov či svedectiev autorov, pomáha pravde preniknúť cez intelekt až do srdca. A práve o srdce ide, na čo žalostne často zabúdame. „Skutočný príbeh každého človeka na tomto svete nie je vonkajším príbehom, ktorý môžeme vidieť. Skutočný príbeh každého človeka je púť jeho či jej srdca.“ Práve na srdce sa zameriava hneď prvá kapitola knihy – a nie je to náhoda. To, že prestávame byť v styku so sebou samými, so svojím srdcom, je príčinou toho, že nám niečo hlboko vo vnútri chýba, hoci sme veriaci. Pretože „viera je Boh vnímaný srdcom.“

 

Práve naše srdce je terčom útokov „Šípov“, ako obrazne autori nazývajú bolestné spomienky, vnútorné zranenia a zničujúce slová, ktoré nám zvnútra našepkávajú Posolstvo Šípov: „Zabi svoje srdce. Zanechaj ho, zanedbaj ho, uteč od neho alebo ho rozmaznaj nejakým anestetikom (našimi mnohorakými závislosťami).“ A my potom celý život, alebo dovtedy, kým neobjavíme Romancu, „strážime svoje srdcia proti sklamaniam ako zamilovaný, ktorý bol podvedený.“

 

 

 

Potrebujeme to vedieť, a tak sa neustále, v každom momente života, snažíme nájsť zmysel toho, čo prežívame.“ Naše hľadanie sa v podstate zužuje na otázku: Má Boh skutočne dobré srdce? Kniha vyznieva ako obhajoba Božej dobroty, no nie násilno-teologická, ani pateticko-mystická, ale jednoduchá, priamočiara, na biblickej histórii ukazujúca dlhý príbeh dobývania človeka Bohom.

 

 „Kým vlastne som? Odpoveď na túto otázku sa nachádza v odpovedi na inú: Aké je Božie srdce voči mne? Aký mám na neho vplyv? Ak je Boh Prenasledovateľ, Večný Romantik, Milenec, tak potom musí existovať Milovaná, tá, ktorú hľadá. Toto je naša úloha v príbehu.“

 

Svoju úlohu v príbehu zohráva aj Satan, ktorý sa snaží „zabezpečiť, že nikdy nespoznáme, kým sme; v skutočnosti nás chce donútiť, aby sme žili radšej život komornej slúžky než princezny.“... „Mnohí z nás sa ocitáme v našich malých príbehoch a slabostiach, v strachu riskovať pokračovanie v kresťanskom putovaní.“

 

„Práve pre to všetko je rozhodujúce, aby sa z nás stala generácia rozprávačov, ktorí znova zachytia slávu a radosť Posvätnej Romance.“ A nie sme v tom sami, lebo „Duch prišiel, aby nás uschopnil pokračovať v invázii kráľovstva, čo spočíva hlavne v oslobodení sŕdc pre život v Božej láske.“

 

 

 

 

Autorka: Ľubica Holická

Zdroj: www.miriam.sk