Príčina je v tom, že hovoríme rôznymi jazykmi. Ako manželskí poradcovia a terapeuti sme si všimli, že ľudia sa často buď nevedia a boja ospravedlniť, alebo sa neospravedlnia tým správnym jazykom. A to je jeden z hlavných dôvodov, prečo tak veľa vzťahov končí krachom. Preto v snahe pomôcť ľuďom skvalitniť ich vzťahy, sme sa rozhodli využiť svoje skúsenosti a napísať túto knihu...

 

    Keby bol svet dokonalý, tak by sme nepotrebovali sa ospravedlňovať. Ale svet dokonalý nie je a tak sa nezaobídeme, bez ochoty sa ospravedlniť. Keď má človek pocit, že sa mu stala krivda, tak sa nahnevá. Cíti, že mu bolo ublížené a hnevá sa na toho, kto sklamal jeho dôveru. Takéto zranenie, je ako múr, ktorý vyrástol medzi dvoma ľuďmi. Ich vzťah je narušený. A aj keby chceli, nemôžu sa tváriť, že sa nič nestalo.

    Zranenie potrebuje byť uzdravené. U človeka, ktorý je zranený, sa objavuje túžba po spravedlnosti. A spravodlivosť prináša pocit zadosťučinenia. Ale spravodlivosť ako taká, nevedie k uzdraveniu vzťahu. Uzdravenie prináša až zmierenie. Teda na jednej strane prejav ľútosti a na druhej strane odpustenie. Túžba po zmierení, je pritom silnejšia, než túžba po spravodlivosti. A čím je vzťah hlbší, tým viac túžime po zmierení, pretože viac, než po zadosťučinení, túžime po láske. A tak čím viac milujeme, tým viac túžime po láske.

    Ak nepríde k ospravedlneniu, potom v zranenej osobe rastie hnev a silnie v nej túžba po spravodlivosti a ak nepríde ani k zadosťučineniu, potom hnev nás privedie k tomu, že vezmeme všetko do svojich rúk a začneme sa snažiť o pomstu. Potlačený hnev tak prerastie v násilie, v agresiu a v brutalitu...

    Za napätím v manželstve je často neochota ospravedlniť sa. Často sú obaja partneri zranení, obidvaja sú na seba naštvaní, obidvaja urobili chybu, ale ani jeden z nich nie je ochotný sa ospravedlniť. Radšej vyhlásia vojnu, ktorá môže trvať celé desaťročia a končí rozvodom, alebo smrťou...

    Skutočné odpustenie a zmierenie, sa dotýka dvoch ľudí. Odstraňuje bariéru, ktorú zranenie spôsobilo a pomáha obnoviť dôveru. Keď sa ospravedlníme, tak prijímame zodpovednosť za svoje správanie a snažíme sa o zadosťučinenie. Úprimné ospravedlnenie vedie k odpusteniu a k zmiereniu. A tak vytvára vhodné podmienky k tomu, aby sme mohli pokračovať v budovaní vzťahu. Znakom dobrých vzťahov je ochota ospravedlniť sa, odpustiť a zmieriť sa...

    Pozitívnou správou je, že aj keď nás k tomu nikto neviedol, dokonca aj keď sme zranení a vnímame ospravedlnenie ako prejav slabosti (čo nie je), tak dokážeme spoznať čaro a silu ospravedlnenia. Môžeme sa mu naučiť...

    Väčšine ľudí záleží na tom, aby ospravedlnenie bolo úprimné. Len vtedy považujú ospravedlnenie za pravdivé. Ale podľa čoho môžeme zmerať úprimnosť? Každý človek považuje za úprimnosť niečo iné. To, čo je pre jedného znakom úprimnosti, pre druhého nie je...

    Existuje päť jazykov, ako sa ospravedlniť. Ak má byť naše ospravedlnenie účinné, potrebujeme hovoriť všetkými piatimi, ale predovšetkým tým jazykom, ktorý je primárny pre nášho partnera. Len vtedy bude naše ospravedlnenie účinné a náš partner bude mať pocit, že nás to naozaj mrzí a že je nám to ľúto...

 

    Prvým jazykom je vyjadrenie ľútosti, keď povieme, že je nám to ľúto. Vyjadrenie ľútosti, je emocionálnym aspektom ospravedlnenia. Vyjadríme tým pocit viny, zahanbenia a bolesť nad tým, že sme zranili druhého človeka. Schopnosť prejaviť ľútosť, patrí k nevyhnutným aspektom dobrého vzťahu. Ľútosť sa má sústrediť na to, čo sme urobili, alebo neurobili a čo sa dotklo druhého človeka. Slová „je mi to ľúto“, môžu znamenať veľmi veľa, pre obnovenie vzťahu...

    Keď som sa spýtal Karen, ktorá žije s Jimom dvadsať sedem rokov, čo musia obsahovať slová jej manžela, aby mu odpustila, tak povedala, že najviac zo všetkého si praje, aby pochopil, prečo a ako jej ublížil, túži po tom, aby to videl jej očami a aby povedal, že je mu to ľúto. Keď pomenuje to, čím ju zranil a prejaví ľútosť tak vie, že ju chápe a že to myslí vážne...

    Ospravedlnenie je účinnejšie, ak je konkrétne. Zranená bytosť očakáva, že pomenujeme, za čo sa vlastne ospravedlňujeme. Ak to dokážeme, potom jej dávame najavo, že chápeme, ako veľmi sme jej ublížili. Ak pomenujete konkrétne zranenia, je veľká šanca, že ich uzdravíte a že nabudúce budete citlivejší, lebo viete, ktoré slová a prejavy by vášho partnera zranili...

    Ak chceme presvedčiť človeka, ktorému sme ublížili, že to myslíme naozaj vážne, potom naše slová musia byť v súlade s prejavmi nášho tela. Niekto plače, niekto pozrie do očí a povie tie slová a niekto skloní svoj pohľad. Je viac takýchto prejavov a každý používa ten, ktorý je mu vlastný. Niekedy sú prejavy nášho tela presvedčivejšie, než naše slová. A preto, ak použijete slová, ale aj dotyky, vaše ospravedlnenie bude veľmi silné. Skúste sa ospravedlniť a milovanú bytosť objať a pobozkať...

    Slová ľútosti musia zaznieť bez slova „ale“... Za slovami, ktorými prejavíte ľútosť, nesmie byť žiadne ale... Ospravedlneniu môže a má predchádzať rozhovor, kedy sa úprimne porozprávate a pozriete na to všetko očami toho druhého a vysvetlíte si okolnosti (a často zistíte, že vám ten druhý ublížiť nechcel a myslel si, že robí to najlepšie, čo vás poteší)... Ale keď príde na slová ľútosti, tak už nie je priestor na žiadne ale... Ak sa ospravedlníte a začnete svoje konanie ospravedlňovať, tak vaše slová nebudú účinné. Dokonca je možné, že z pozície toho, kto ospravedlňuje svoje konanie, prejdete do útoku a začnete obviňovať toho, koho ste zranili. Ale ospravedlňovanie seba a obviňovanie druhého, nevedie k odpusteniu a k zmiereniu, len prehlbuje zranenie, oslabuje vzájomné puto a narúša atmosféru bezpečia a dôvery...

    Keď sa niekomu ospravedlňujeme, tak našim cieľom by nemalo byť, aby sa nám aj on ospravedlnil. Ospravedlňujeme sa preto, lebo ho milujeme a zranili sme ho. K ospravedlneniu nás má viesť láska, nie vypočítavosť...

    Niekedy ľuďom ublížime bez toho, aby sme si to uvedomili. Teda ublížili sme bez toho, aby sme mali zlý úmysel. A vtedy môže byť ťažké sa ospravedlniť, hlavne ak ste pri tom chceli dobro toho druhého... Ale aj vtedy je dôležité sa ospravedlniť. Áno, nie je to ľahké, ale bytosť ktorú milujete to zranilo a ak nechcete, aby toto zranenie poznačilo váš vzťah a ak tu bytosť milujete, tak sa ospravedlníte... Nejde tu o zápas kto z koho, nejde tu o získanie moci... jednoducho tvoríte pár, navzájom sa milujete a máte si navzájom pofúkať a uzdravovať rany a to bez ohľadu na to, kto vám ich spôsobil a či v tom bol zámer...

    Svoje čaro má, keď milovanej osobe napíšete list. Hoci môžete použiť aj email, či sms, predsa len ručne napísaný list, má svoje čaro. Takéto písomné ospravedlnenie má väčšiu emocionálnu váhu, pretože sa k nemu môžete stále vracať a čítať ho znova a znova...

 

    Jednoduché a úprimné prejavenie ľútosti, dokáže veľké veci. Ale ospravedlnenie sa spája aj s prevzatím zodpovednosti. Teda nielen prejaviť ľútosť, ale aj priznať, že to my sme zranili svojou chybou a slabosťou...

    Veľa ľudí má problém ospravedlniť sa, pretože majú problém si priznať chybu. Je tu veľa príčin, prečo je to tak, predovšetkým je to slabé vedomie vlastnej hodnoty. Možno sme neboli vedení k tomu, aby sme dokázali priznať chybu a ospravedlniť sa, možno sme boli formovaní v duchu, že priznať si chybu, je prejavom slabosti. A možno máme pocit, že chyby si priznávajú len tí, ktorí sú slabí. Ale tak to nie je. Práve znakom zrelosti a veľkej osobnosti je, ak si dokáže priznať chybu. Ak sme citliví k svojím chybám, potom sme citliví aj k chybám druhých ľudí. Lepšie ich dokážeme prijať a pochopiť, ale im aj odpustiť...

    Do mojej poradne prišli Joy a Rich po piatich rokoch manželstva. Mali dobrú prácu, finančné zabezpečenie, dosť im pomáhali ich rodičia, aj pri starostlivosti o ich syna. Joy povedala, že jej vadí, že Rich sa nikdy nechce ospravedlniť a keď mu niečo povie, tak reaguje s hnevom. Občas síce povie, že je mu to ľúto, ale hneď ma obviní, že som ho k tomu vyprovokovala. Rich v rozhovore povedal, že si nemyslí, že je dobré sa ospravedlniť za niečo, čo neurobil. A keď reaguje s hnevom tak preto, že má pocit, že ho zhadzuje. Rich trávil menej času s ich synom, než by chcela Joy a keď mu to hovorila, bral to ako výčitku, ako spochybnenie svojej schopnosti byť dobrým otcom. Následne som sa porozprával s každým zvlášť. Joyne poznámky, hoci dobre myslené, zasahovali Richovo sebavedomie, pretože jeho otec sa kedysi o neho moc nestaral a jeho mama mu to často vyčítala. Rich chce byť dobrým otcom a snaží sa, ale Joyne slová, v kontexte jeho skúsenosti, ho zranili. A pri tom sa staral viac o syna, než kedysi jeho otec o neho. Na druhej strane hnev, ktorým reagoval, zraňoval Joy, pretože ona ho má rada a jej slová neboli výčitkou. Bolo teda jasné, že ich zranenia, ich navzájom zraňovali. Richovi som poradil, aby sa naučil ovládať svoj hnev. Môže byť zranený, naštvaný, sklamaný a frustrovaný, ale nemusí im dovoliť, aby ovplivnili to, ako sa zachová. Zraniť svoju manželku, pretože ona zranila mňa, je vyhlásenie vojny a tá nikdy nemá víťaza. A Joy som povedal, že ak aj občas Rich nedokáže ovládnuť svoj hnev, to neznamená, že ju nemiluje. Všetci sme nedokonalý milenci. Dokonalá láska milovaného nikdy nezraní, ale nikto z nás nie je schopný tej lásky. Dobré manželstva nevznikajú na základe dokonalosti, ale schopnosti uznať svoju chybu a ospravedlniť sa. Joy som poradil, aby s Richom hovorila slovami, ktoré ho nebudú zraňovať. Ak niečo navrhnete, alebo ak o niečo poprosíte, je to iné, než keď o to žiadate, alebo to prikážete... Rich prestal vnímať Joyne slová ako výčitku a prestal reagovať s hnevom a Joy pri komunikácii dokázala formulovať slová ako prosbu a dokázala Richa pochváliť za to, že je dobrý otec. Ich vzťah sa výrazne zlepšil...

    Druhým jazykom, ako sa ospravedlniť, je priznať chybu. Linda mi raz povedala, že jej manžel nikdy neuzná, že urobil niečo zlé. Jednoducho o tom nechce hovoriť. Keď o tom začne hovoriť, tak jej manžel reaguje slovami, že o tom vie a vyzve ju k tomu, aby na to zabudla. Keby priznal chybu, nemala by problém mu odpustiť. Ale keď sa správa, akoby sa nič nestalo, je to pre ňu veľmi ťažké. Tak veľmi by chcela počuť slová, ktorými by priznal svoju chybu. Slová, „urobil som chybu a je mi ľúto, že som ťa zranil, majú veľkú silu“...

 

    Keď nám niekto ublíži, tak túžime po spravodlivosti, túžime po tom, aby nejakým spôsobom bolo dosiahnuté zadosťučinenie. Vo vzťahu nejde o náhradu nejakej materiálnej škody, ide predovšetkým o uzdravenie zranenia. Vo vzťahu s milovanou bytosťou, sa zranenie nedotýka materiálnej veci, ale lásky...

    Bytosť, ktorú milujeme a ktorú sme zranili, potrebuje uistenie, že ju stále milujeme. Naše priateľstvá a rodinné vzťahy, sú založené na láske. Keď nás zraní milujúca bytosť, tak sa hneváme, pretože túžime po jej láske a zranenie vnímame, ako prejav, ktorý je v rozpore s láskou. Akoby nás ten druhý nemiloval. A tak začneme mať pochybnosti... ak by nás miloval, tak by nám neublížil... Vtedy slová ľútosti, alebo priznanie viny nestačí. Aby sme uzdravili zranenie, musíme milovanú bytosť presvedčiť, že ju stále milujeme...

    A tak tretím jazykom, ako sa ospravedlniť, je hľadanie odpovede na otázku, čo môžeme urobiť preto, aby zranená bytosť pochopila, že ju stále milujeme, hoci sme ju zranili. Takéto prejavy a dôkazy lásky, sú veľmi individuálne. Ak chceme byť úspešní, tak najlepšie je prísť za partnerom a okrem ľútosti, či priznania viny, spýtať sa ho, čo môžem urobiť preto, aby cítil, že ho milujeme..

Autor: Tomáš Hupka

Zdroj: http://mydvajaspolu.webnode.sk