Za oknom od rána sneží. Je februárový deň, taký ako každý iný. V tichu izby tikajú na stene hodiny a snehové vločky padajú ako perina jedna na druhú. Letmé a nečujné pootvorenie dverí na vedľajšej izbe, malé telíčko snívajúce svoj sníček. Len spi, myslím si, musíš tých tisíc každodenných zážitkov aj spracovať, preletí mi hlavou.

Nikdy som nevedela, kedy moja mamina vstala a kedy išla spať. Nevedela som, že do noci žehlí, potom ešte namočí bielizeň, aby ráno stihla pustiť práčku. Nevedela som, kedy štopká a zašíva, kedy vyberá veci z mrazničky a rozmrazuje ich a z čoho nás živí... Ako dieťa som ani len netušila, prečo mamy vstávajú prvé a do postele si líhajú posledné z celej rodiny. Nestarala som sa o to a vychutnávala si sladké detstvo, mladosť... až teraz. Teraz to už viem. Teraz, keď som sama posadená na stoličke s nápisom MAMA. Sedím už dva roky v hľadisku a dívam sa na dynamické divadlo odvíjajúce sa na doskách predo mnou. Akú úlohu v ňom mám? Len divácku? Alebo som aj režisérka? Scenáristka, korektorka, dramaturgička či aj našepkávačka? Neviem, a napriek tomu dostávam na tieto otázky každý deň inú odpoveď, ako inak... odkedy som mama, stereotyp nehrozí.

Toto „predstavenie“ nemá nalinajkovaný program a priebeh, a preto som neustále v strehu. Už neviem vypnúť tú kontrolku, ktorá mi v hlave bliká od trinásteho júla 2007. Už to nejde, byť len sama a robiť si, čo chcem, čo ma baví. Už to nejde, len tak odísť do kaviarne, na večeru do reštaurácie, do kina a nemyslieť, čo sa deje doma. Čo asi malý robí, chutil mu obed? Nie je náhodou smädný, prebalili ho včas, vydala som dosť inštrukcií? Tisíc ďalších neutíchajúcich otázok, ak ich zatlačím do kúta, vrátia sa, nestratia sa, dokonca ich je viac.

Je také sladké byť mamou, keď vás ten malý človiečik objíme, usmeje sa a vy vidíte, ako váš nový človek naberá kopu skúseností, modrín, sily a odvahy. Vidíte, že to, čo dávate, sa vám vracia. Vidíte reálne úroky vkladov. Občas nastavia aj pravdivejšie zrkadlo môjho ja, ako by som si želala, ale čo už, aj to je materstvo. Môj malý veľký muž, ako sa k tebe správať, aby si odo mňa nachytal správne vzorce správania? Kedy ti podať ruku a kedy ťa nechať ísť samého, aby si si na vlastnej koži vyskúšal riziko zakopnutia a neistotu pádu? Kto mi odpovie?

Je také neisté byť mamou, skľučujúce a nepokojné! Rozhodnutia, ktoré menia a ovplyvňujú život nielen mňa samej či nás dvoch, ktorí sme za to malé stvorenie primárne zodpovední, ale hlavne teba.

Je také trpké a slzoslané, byť mamou! Veru áno! Nikto z ľudí do maminho srdca nevidí a nevie, čo všetko musí obetovať, odmietnuť, zrušiť, odložiť, nenávratne sa toho vzdať. Nikto nechápe obavy, „to len ty to tak vidíš“, „znova sa zbytočne bojíš“, „čo sa čuduješ, že máš toľko šedivých vlasov, keď si znova v strese z toho malého“. Mamino srdce úplne nechápe nikto z ľudí, žiaden človek mu nerozumie a mnohí blízki mu ani nechcú radšej rozumieť. Koľkokrát sa stane, že namiesto podpory a povzbudenia vám blízki či najbližší opätujú len nechápavé krútenie hlavami a ťukanie si po čele...  Len vankúš či ostrý vietor občas rozháňa a vysúša slzy.

 

Sila mamy je v jej srdci. A srdce mamy je jej sila. V srdci, ktoré vládze, nevzdáva sa, neprestáva byť so svojimi deťmi a počúva ich, hoci deti majú dávno svoj program, život aj svet.

 

Aj moje materstvo je také sladko-sladké a niekedy slano-slané. Ale krásne a nemenila by som.

Ani

Zdroj: www.miriam.sk