Kristovo meno je „Predivný radca“ (Iz 9,5) a aj Boží anjeli majú príkaz klaňať sa mu (Porov. Hb 1,6). Bez toho, aby sme ho skutočne poznali, nemôžeme byť spasení (Jn 17,3). „Každý, kto popiera Syna“ (jeho božskosť alebo jeho skutočnú a svätú ľudskosť), „nemá ani Otca.“ (1Jn 2,23). Tí, ktorým Duch pravdy odovzdáva nadprirodzené zjavenie Kristovho bytia, sú požehnaní trojnásobne (Mt 16,17). Bude ich viesť k jedinej ceste v múdrosti a radosti, „lebo v ňom sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2,3), kým ich nevezme tam, kde je on a kým naveky neuvidia jeho nebeskú slávu (Jn 17,24). Našim stálym cieľom by malo byť čoraz väčšie pochopenie Pravdy, ktorá sa týka Kristovej osoby.

„Vpravde, veľké je tajomstvo pravej nábožnosti: Zjavený bol v tele“ (1Tim 3,16). Z pohľadu takéhoto božského vyhlásenia je zbytočné a zároveň bezbožné, aby sa ktokoľvek snažil objasniť úžasnú a jedinečnú osobu Pána Ježiša. Nie je možné, aby ho pochopila akákoľvek konečná bytosť. „Nikto nepozná Syna, iba Otec“ (Mt 11,27). Predsa však máme výsadu rásť v „poznaní nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista“ (2Pt 3,18). Tak isto je povinnosťou jeho služobníkov udržiavať v popredí záujmu osobu Bohočloveka tak, ako ho zjavuje Sväté Písmo, ako aj upozorňovať na chyby, ktoré by jeho slávu zatieňovali.

Ten, ktorý sa narodil v betlehemských jasliach, bol „Mocný Boh“ (Iz 9,5), „Emanuel“ (Mt 1,23), veľký Boh a náš Spasiteľ (Porov. Tit 2,13). Je zároveň skutočným človekom s duchom, dušou a telom, lebo tieto znaky sú pre ľudskú prirodzenosť dôležité. Nikto by nemohol byť človekom, keby ich nemal. Kristova ľudskosť však nie je vzdialenou osobou („to sväté“, Lk 1,35) oddelenou od jeho božstva, lebo nikdy predtým, ako sa spojila s jeho božskosťou, neexistovala oddelene. Je Bohočlovek, a predsa „jeden Boh“ (Ef 4,5). Tak sa tu narodil, žil na tomto svete, zomrel, opäť vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia a je v nich na celú večnosť. Je jedinečný, ako taký a stal sa predmetom večného údivu pre všetky sväté bytosti.

Kristova osoba je zložená. Dve oddelené prirodzenosti tvoria jednu jedinečnú osobu, nie sú však navzájom prepojené, ale sú si vzdialené a odlišné. Ľudská prirodzenosť nie je božská, ani v podstate nebola zbožštená, lebo nemá nijaké Božie vlastnosti. Kristova ľudskosť, či ju berieme absolútne alebo oddelene, nie je ani všemocná, ani vševedúca, ani všadeprítomná. Naproti tomu, jeho božskosť nie je bytosťou a nemá nijakú z vlastností, ktoré by jej prináležali. To, že vzal na seba ľudskú prirodzenosť, na jeho božskom bytí nič nezmenilo. Práve božská osoba s ním spojila svätú ľudskosť, a hoci jeho náležitá sláva bola čiastočne zatienená, neprestala existovať. A neprestali v Ňom pôsobiť ani jeho božské vlastnosti. Ako Bohočlovek je Kristus „prostredníkom“ (1Tim 2,5). On jediný bol vhodný na to, aby stál medzi Bohom a človekom a zmieril ich.

Musíme trvať na tom, že v jednej Kristovej osobe sa zjednotili dve prirodzenosti, ale každá z nich má svoje vlastnosti. Podobne, ako ľudská duša a telo, hoci sú zjednotené. Takto s nami Kristus vo svojej božskej prirodzenosti nemá nič spoločné – nič konečné, odvodené, ani od ničoho závislé. Vo svojej ľudskej prirodzenosti však bol, okrem hriechu, vo všetkom podobný svojim bratom. V tejto prirodzenosti sa narodil v čase, a teda neexistoval od večnosti. Vyrástol poznávaním a na iných dôležitých veciach. V jednej jeho povahe bolo všeobecné poznanie všetkého, v druhej nič, iba to, čo získal komunikáciou alebo pôvodom. V jednej prirodzenosti mal nekonečnú a zvrchovanú vôľu Boha, v druhej vôľu stvorenia. A hoci ľudská vôľa v Ňom neprotirečila božskej, musela sa podrobiť podobne, ako dokonalé bytosti.

Nevyhnutnosť dvoch prirodzeností v jednej osobe nášho Spasiteľa je teda úplne zrejmá. Bolo vhodné, že sprostredkovateľ bol Bohom a človekom zároveň, aby mohol mať účasť na prirodzenosti oboch a stať sa prostredníkom medzi nimi, vypĺňať vzdialenosť a navzájom ich zbližovať. Len tak nám bol schopný odovzdať svoje dobrodenia a iba tak mohol vyrovnať náš dlh. Ako povedal holandský teológ Witsius (1690): „Nik v nás nemôže obnoviť skutočnú slobodu len Boh. Keby nás mohlo spasiť iné stvorenie, stali by sme sa osobným vlastníctvom tohto stvorenia: byť slobodný a zároveň služobníkom stvorenia by si však protirečilo. Takže rovnako platí, že večný život nám nemôže dať nik iný, než Boh. Preto sú tieto dve veci spojené: „pravý Boh a večný život“ (1Jn 5,20)“.

Bolo rovnako potrebné, aby sa sprostredkovateľ stal človekom. Aby vstúpil do nášho zákonného priestoru, podliehal Zákonu, dodržiaval ho a mal prospech z jeho dodržiavania. „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom“ (G 4,4). Všimnite si tú postupnosť! Najprv sa Ježiš musel „narodiť zo ženy“ a až potom „pod zákonom“. Navyše musel znášať prekliatie Zákona a strpieť jeho trest. Mal byť uznaný za „hriešneho“ na prospech svojho ľudu. Mzdou hriechu je však smrť. Keby na seba nevzal prirodzenosť pripúšťajúcu smrteľnosť, bolo by to pre neho nemožné. „Keďže všetky deti sú z krvi a tela, rovnako aj on si prisvojil krv a telo, aby smrťou zničil toho, ktorý mal moc nad smrťou, t. j. diabla“ (Hb 2,14).

Osoba Bohočloveka je teda jedinečná. Jeho narodenie nie je neporovnateľné s ničím a jeho existencia nemá nijakú analógiu. Nemožno ho vysvetliť priradením k triede, ani ilustrovať na nijakom príklade. Zatiaľ čo Písmo odhaľuje všetky prvky jeho osoby, nepodáva jej vyčerpávajúcu definíciu, ani prvkov, ktoré ju tvoria, ani ich vzájomných vzťahov. „Tajomstvo“ je, samozrejme, veľké. Ako je možné, že tá istá osoba je nekonečná aj konečná, všemohúca i bezmocná? Kristus úplne presahuje naše chápanie. Ako sa môžu dvaja úplní duchovia spájať v jednej osobe? Ako môžu dve vedomia, dvojaké chápanie, dve pamäte a dve vôle tvoriť jednu osobu? To nedokáže vysvetliť nikto. Nie sme však povolaní vysvetľovať to. Obe prirodzenosti jednej osoby konajú v súlade. Vlastnosti a skutky oboch prirodzeností sa týkajú jednej osoby - Krista. Ten, ktorý dal svoj život za ovcu, mal rovnakú slávu s Otcom ešte pred stvorením sveta!

Táto úžasná osobnosť sa však nesústreďuje vo svojej ľudskosti. Ani nie je zlúčeninou, ktorú niekto vytvoril vtedy, keď mocou Ducha Svätého spojil dve prirodzenosti v tele Panny Márie. Jeho osobnosť nevznikla tak, že k Bohu bola pridaná ľudskosť. Svätá Trojica je večná a nemenná. Nová osoba - Bohočlovek - nenahrádza druhú osobu Svätej Trojice, ani tým nevzniká štvrtá osoba. Kristova osoba je večné Slovo, ktoré len v čase mocou Ducha Svätého v panenskom tele prijalo ľudskú prirodzenosť do osobného zjednotenia so sebou samým. Jeho osoba je večná a božská. Jej súčasťou sa stala jeho ľudskosť. Centrom jeho osobnosti je vždy večné a osobné Slovo alebo Boží Syn.

Hoci neexistuje analógia, na ktorej by sme mohli ilustrovať tajomnú osobu Krista, najpozoruhodnejší vzor nachádzame v 2M 3,2-6. Znakom Božej prítomnosti imanentnej v človeku, Ježišovi Kristovi, bol „ohnivý plameň“ uprostred „kra“. Všimnite si, že ten, ktorý sa zjavil Mojžišovi, sa v prvom rade označuje za „Hospodinovho anjela“, ktorý oznamuje vzťah Krista k Otcovi ako „anjela (posla) zmluvy“! Tento anjel však Mojžišovi povedal: „Som Boh Abrahámov“, čo značí to, čím skutočne bol. Oheň, ako znamenie toho, ktorý je „spaľujúcim ohňom“, sa zjavuje v kríku (pozemskej veci), kde horel, no ker nezhorel. Bol to pozoruhodný náznak „plnosti božstva“ prebývajúcej v Kristovi (Kol 2,9). Keď čítame o priazni „Toho, ktorý sídli v kre“ (5M 33,16), prichádzame na to, že toto je význam znamenia.

Veľké tajomstvo Svätej Trojice tkvie v tom, že jeden Duch naveky prebýva v troch odlišných osobách. Tajomstvo Kristovej osoby spočíva v tom, že dvaja odlišní duchovia (božský a ľudský) tvoria jednu osobu. Ak popierame zjednotenie jeho osoby, ponárame sa do bažín omylov. Kristus je Bohočlovek. Kristovu ľudskosť nepohltila jeho Božskosť, naopak. Jeho ľudskosť si zachováva svoju vlastnú charakteristiku, čo vidno z Písma, ktoré hovorí, že „Ježiš napredoval v múdrosti, veku a obľube u Boha, i u ľudí.“ (Lk 2,52). Kristus je nekonečný aj konečný, sebestačný i závislý, lebo jeho osoba zahŕňa dve odlišné prirodzenosti, božskú aj ľudskú.

Druhá osoba Svätej Trojice vytvorila pri vtelení zjednotenie medzi sebou a ľudským duchom, dušou a telom. Tieto dve Kristove povahy zostali a zostávajú odlišné a ich vlastnosti alebo schopnosti konať od jednotlivých prirodzeností nemožno oddeliť.

Zjednotenie medzi nimi nie je mechanické tak, ako je to v prípade kyslíka a dusíka vo vzduchu. Ani chemické ako medzi kyslíkom a vodíkom pri vzniku vody. Nie je ani organické, ako v prípade srdca a rozumu. Je však intímnejšie, hlbšie a tajomnejšie než v ktoromkoľvek z týchto príkladov. Ide totiž o osobné zjednotenie. Ak nedokážeme pochopiť povahu jednoduchšieho zjednotenia, prečo by sme si mali ťažkať, že nechápeme povahu najhlbšieho zo všetkých zjednotení? (A. A. Hodge, ktorému sme rovnako zaviazaní za množstvo iných myšlienok v tomto článku).