1.1. Názov. Deuteronómium (= „druhý zákon“, „opakovanie zákona“) je grécko-latinský názov piatej knihy Pentateuchu, ktorý vznikol z nesprávnej interpretácie výrazu hebrejskej Biblie „odpis tohto zákona“ (porov. Dt 17,18), ktorý je v Septuaginte preložený slovami „druhý zákon“. Tento názov je však výstižný v tom zmysle, že Kniha Deuteronómium mala nahradiť tzv. Knihu zmluvy (Ex 20,22 - 23,19), boli v nej zozbierané najdôležitejšie zákony z náboženskej, mravnej a spoločenskej oblasti života Izraelitov. V hebrejskom kánone sa Deuteronómium nazýva podľa jeho prvých slov [Élleh ha] debarím (= „[Toto sú] slová“) alebo jednoducho Debarím (= „Slová“).

 

 

1.2.1. Kniha Deuteronómium sa predstavuje ako zbierka rečí, v ktorých Mojžiš na konci putovania Izraelitov po púšti a pred ich vstupom do zasľúbenej zeme pripomínal ľudu Božie nariadenia a zákony. I keď Deuteronómium zdanlivo nadväzuje na posledné hlavy Knihy Numeri, kde sa hovorí o „príkazoch a ustanoveniach, ktoré dal Pán Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na Moabských stepiach pri Jordáne, naproti Jerichu“ (Nm 36,13), kniha bola spočiatku samostatným spisom. Svedčia o tom prológy a epilógy jednotlivých rečí, ako aj údaje, že ide o osobitné, autoritatívne a verejné zákonné ustanovenia, ktoré neslobodno meniť (porov. 4,2; 11,32), ktoré treba učiť zachovávať (porov. napr. 6,7), verejne ohlasovať ľudu (porov. 31,9 - 13.24-26) a podľa ktorých sa musí správať aj sám kráľ (porov. 17,18). To potvrdzuje aj fakt, že sa v Deuteronómiu prvý raz a sústavne hovorí o „Zákone“, a nie o „zákonoch“, a že sa na tento Zákon všeobecne odvolávajú starozákonné historické knihy (porov. napr. 2 Kr 14,16, kde sa cituje Dt 24,16).
1.2.2. Jadrom Deuteronómia je tzv. deuteronomický kódex (Dt 12 - 26) predpisov a zákonov, ktorými sa majú riadiť bohoslužby (12,1 - 16,17), verejné právo (16,18 - 21,14) a súkromné právo (21,15 - 26,15) izraelskej spoločnosti. Podľa mienky biblistov kniha, ktorú našiel kňaz Chilkiáš [Helkiáš] v Jeruzalemskom chráme r. 622 pred Kr. (porov. 2 Kr 22,8), je v podstate Kniha Deuteronómium, najmä jej hl. 5 - 26 a 28. A náboženská reforma, ktorú potom uskutočnil júdsky kráľ Jošiáš [Joziáš], naozaj spočívala v plnení toho, čo predpisujú spomenuté časti Deuteronómia. Dnešná forma spisu je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu, ktorý prebiehal počnúc 8. stor. až po exilné a poexilné obdobie. Pravdepodobne vtedy bola Kniha Deuteronómium na základe časového a zemepisného údaja o pôvode Mojžišových rečí (porov. 1,1-3.5) a o Mojžišovej smrti (porov. 34,5 n.) pripojená ako piaty spis k naratívnym spisom Pentateuchu. (O podstatných črtách Deuteronómia pozri úvod do Pentateuchu 2.6.3.)
1.3. Rozdelenie. Podľa nadpisov na začiatku jednotlivých rečí možno Knihu Deuteronómium rozdeliť na tieto časti:

Prvá Mojžišova reč (1,1 - 4,43):
Úvod (1,1-5)
Naratívna časť: opakovanie minulých udalostí od vrchu Chóreb [Horeb] po Moabskú krajinu (1,6 - 3,29)
Parenetická časť: povzbudenia a napomenutia k vernosti Jahvemu (4,1-43).
Druhá Mojžišova reč: prvá časť (4,44 - 11,32):
Úvod (4,44-49)
Opakovanie Desatora (5,1-33)
Úcta a láska k Bohu (6,1-25)
Varovanie pred pohanskými národmi (7,1-11) a výzva k poslušnosti (7,12-26)
Výzva k vďačnosti (8,1-20)
Výzva k pokore (9,1 - 10,11)
Výzva k nasledovaniu (10,12 - 11,32).
Deuteronomický kódex (12,1 - 26,15):
Bohoslužobné zákony (12,1 - 16,17)
Zákony verejného práva (16,18 - 21,14)
Zákony súkromného práva (21,15 - 26,15).
Druhá Mojžišova reč: druhá časť (26,16 - 28,68):
Úvod (26,16-19)
Rituál zmluvy na vrchu Ébal [Hebal] a Gerizím [Garizim] (27,1-26)
Požehnania a kliatby (28,1-68).
Tretia Mojžišova reč (29,1 - 30,20):
Božie tresty a dobrodenia: dôvody, prečo treba zachovávať zmluvu (29,1-29)
Božie milosrdenstvo s kajúcim ľudom a voľba medzi životom a smrťou (30,1-20).
Mojžišov koniec (31,1 - 34,12):
Mojžišove posledné nariadenia a vyvolenie Jozueho za vodcu izraelského ľudu (31,1-29)
Mojžišova pieseň (31,30 - 32,43)
Mojžišove posledné napomenutia a jeho príprava na smrť (32,44-52)
Mojžišovo požehnanie jednotlivým izraelským kmeňom (33,1-29)
Mojžišova smrť (34,1-12).

 

 

 

Spomenulo sa, že dnešná forma spisu je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu. Podľa rekonštrukcie biblistov prebehla táto redakčná práca v troch vývojových etapách v tomto poradí:
2.1. Prvá etapa so vznikom tzv. deuteronomického kódexu (uchovaného v pôvodnom stave v hl. 12 - 26 dnešného Deuteronómia), do ktorého bola vsunutá Kniha zmluvy (= Ex 20,22 - 23,19) prispôsobená novým politicko-ekonomickým požiadavkám vyvinutej spoločnosti Izraelského (Severného) kráľovstva. V tejto prvej redakčnej úprave Deuteronómia jasne vidno stopy prorockého a múdroslovného myšlienkového prúdu. Do tejto fázy patrí pravdepodobne aj tzv. „Druhá Mojžišova reč“ (Dt 4,44 - 11,32 a 26,16 - 28,68), ktorá tvorí rámec samého deuteronomického kódexu.
2.2. Druhá etapa podľa mienky biblistov súvisí s prvým vydaním Deuteronómia, k čomu došlo pravdepodobne v Jeruzaleme za vlády júdskeho kráľa Chizkiáša [Ezechiáša] (716-687 pred Kr.), hneď po páde Samárie (722/1). V tom čase sa na kráľovskom dvore vyvíjala čulá literárna činnosť (porov. Prís 25,1), ktorá svedčí o intelektuálnom a náboženskom úsilí pripraviť teologický a duchovný podklad pre plánovanú Chizkiášovu náboženskú reformu. Je teda celkom možné, že sa v tomto duchovnom ovzduší uskutočnila prvá kodifikácia Deuteronómia na základe materiálu zozbieraného v prvej etape. Ak potom predpokladáme, že správa, ktorú uvádza 2 Kr 22,8, je skutočná udalosť, tak kniha Zákona, „objavená“ v jeruzalemskom chráme za vlády kráľa Jošiáša (640-609 pred Kr.) po obskúrnom období kráľov Menašeho [Manassesa] a Amóna (687-640 pred Kr.), bola by táto forma Deuteronómia. Na jeho základe sa potom r. 621 uskutočnila známa Jošiášova náboženská reforma (porov. 2 Kr 23,4-25).
2.3. Exilové a bezprostredne poexilové obdobie možno pokladať za historické prostredie, v ktorom sa reorganizovalo a „kanonizovalo“ bohaté dedičstvo biblických tradícií. Do tohto obdobia patrí aj tretia etapa redakčného procesu Deuteronómia. Urobili sa v nej posledné úpravy spisu, pridali k nemu úvodnú časť vo forme „Prvej Mojžišovej reči“ (1,1 - 4,43) a záverečnú poeticko-naratívnu časť o Mojžišovom konci (hl. 31 - 34), založenú na materiáli starých tradícií „Jahvistického, Elohistického a Kňazského prameňa-dokumentu“. Toto je druhé, definitívne vydanie Deuteronómia, ktoré sa v dnešnej Biblii uvádza ako posledný, piaty spis Pentateuchu.

 

 

Knihu Deuteronómium možno pokladať za jednu z prvých teologických syntéz v Izraeli. Podáva úvahy o dejinách izraelského národa, o Jahveho vernosti v plnení prisľúbení, o hodnote zmluvy, o neprestajnom pokušení ľudu klaňať sa cudzím božstvám a jeho spreneverách voči Jahvemu, pre ktoré národ utrpel veľké porážky a napokon bol odvedený do babylonského zajatia. Základným teologickým motívom Knihy je však záchrana a vyvolenie Izraela ako prejav lásky jediného Boha, Jahveho, voči svojmu ľudu (porov. najmä Dt 5 - 11), ktorý ho mal priviesť k vnútornému obráteniu, výstižne nazvanému „obriezkou srdca“ (porov. 10,16).
Hlavné teologické témy Deuteronómia sú tieto:

 

3.1.1. Prvé prikázanie dekalógu: „Ja som Pán, tvoj Boh… Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (5,6-7) a slávnostný výrok: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (6,4) sú základnou pravdou monoteistického vyznania viery izraelského ľudu a hlavnou smernicou teologických úvah Deuteronómia. Výrečným príkladom je stať 10,12 - 11,32, v ktorej sa zdôrazňuje bezpodmienečná vernosť monoteistickej čistote viery ako záruka Božieho požehnania. Jahve je jediný Boh, ktorý spravuje celý svet (porov. 10,14) a riadi osudy všetkých národov (porov. 9,1-3). Preto je modloslužba najväčším hriechom (porov. 6,14; 17,3 n.), ktorého sa Izrael má chrániť, i keby sa mal úplne odlúčiť od iných národov (porov. 7,1-4). Ale aj množstvo svätýň mohlo viesť k porušeniu viery v jediného Boha, a preto Deuteronómium vyžaduje, aby sa bohoslužby konali iba v Jeruzaleme.
Aj vyvolenie Izraela možno správne chápať iba vo svetle tejto monoteistickej viery. Jahve si ho vyvolil za vlastný ľud nie preto, že by bol vynikal veľkosťou alebo mimoriadnou spravodlivosťou nad ostatnými národmi (porov. 9,4-6), ale preto, že ho Boh miloval osobitnou a nezištnou láskou (porov. 7,8) i napriek jeho nevernosti a tvrdošijnosti (porov. 9,6). Izrael sa Božím vyvolením stal výlučným a osobitným vlastníctvom Jahveho (porov. 14,2) a národom, ktorý je zasvätený jedine svojmu Bohu (porov. 7,6; 14,2.21; 26,19). Boh zo svojej strany prisľúbil, že bude Bohom svojho ľudu a že bude priaznivo a bezpečne riadiť jeho životné osudy. Výrazmi „tvoj Boh“ a „váš Boh“ (v Deuteronómiu vyše 300-krát!) sa Jahve vždy predstavuje, keď hovorí izraelskému ľudu.
3.1.2. Dejiny Izraela sú výrečným svedkom ustavičných Božích zásahov do života vyvoleného národa: Jahve si vyvolil a požehnával patriarchov (porov. 9,5), vyslobodil Izrael z Egypta (porov. 4,32-40; 9,26 atď.), sprevádzal a ochraňoval ho na ceste po púšti (porov. 8,1-6), voviedol ho do „zasľúbenej zeme“ (porov. 8,7-10; 11,10-12), aby sa mu v nej dobre vodilo (porov. 4,40; 5,16.29.33; 6,3.18.24 atď.), a prisľúbil mu mnoho iných mimoriadnych milostí a dobrodení (porov. 7,13-15). Dôkazom osobitnej Božej priazne voči Izraelu boli aj prisľúbenia, že mu Jahve pošle prorokov, ktorí budú hovoriť v jeho mene (porov. 18,15-18), že si vyvolí a postaví na čelo svojho ľudu kráľa (porov. 17,15) a že bohoslužba sa bude konať iba na mieste, ktoré si vyvolí sám Pán (porov. Dt 12,4-14). V jednotlivých udalostiach dejín vyvoleného národa dal Jahve svojmu ľudu nielen „vidieť“ svoju božskú moc (porov. 1,19.31; 3,21.24; 4,3.9.35; 5,24; 7,19; 10,21; 11,2.7), ale mu dal aj schopnosť správne „chápať“ zmysel týchto mimoriadnych Božích zásahov do jeho životných osudov (porov. 29,1-3). Preto izraelské „krédo“ - ktorého základom bolo už od najstarších čias vyznávanie veľkých Božích činov v prospech svojho ľudu - je teologickou konštantou Deuteronómia, i keď ho v ňom len zriedka nájdeme výslovne formulované (porov. 6,21-23; 11,2-3; 26,5-9).
3.1.3. Iným prejavom Jahveho zásahov do života izraelského národa sú Pánovi zástupcovia, zvestovatelia Božieho slova a Božej vôle. V tomto ohľade hral Mojžiš osobitnú rolu (porov. 34,10.11), v ktorej po ňom pokračoval Bohom daný Mojžišov zákon, proroci (porov. 18,15) a istým spôsobom aj leviti (porov. 33,8). Takto sa mal izraelský ľud presvedčiť o tom, že Jahve je Boh, ktorý ustavične prebýva v jeho strede (porov. 4,7), je Boh zmluvy (porov. 26,16-19) a jediný Boh a Pán (porov. napr. 5,6; 6,4). Podľa Deuteronómia malo byť vonkajším znakom viery v jediného Boha zachovávanie predpisov o jednote svätyne (porov. 12,1-14) a celého Zákona (porov. 1,5; 5,31; 6,1) ako jedinej normy života a konania izraelského ľudu (porov. najmä veľavýznamný text 10,12-13). Monoteizmus Deuteronómia možno teda v krátkosti zhrnúť do týchto slov: jediný Boh, jediná svätyňa, jediný Zákon a iba jeden národ.
3.2. Boží ľud. Hoci Jahve je Bohom všetkých národov, Izrael skúsil, že jediný Pán, Boh, si ho vyvolil za svoj vlastný ľud (porov. 7,6; 28,10), že sa oň staral ako otec o svojho syna (porov. 1,31) a zahŕňal ho nezaslúženými dobrodeniami. Osobitnú spomienku si zasluhuje 8. hl. Deuteronómia, v ktorej je hlboká teologická meditácia o Jahveho ochrane Izraela na púšti (vv. 1-6) a krásny chválospev na zasľúbenú zem (vv. 7-10), ktorú mu chce dať do vlastníctva (porov. 9,1-6). Práve preto, že ho Jahve vyslobodil z egyptského otroctva a voviedol ho do zasľúbenej zeme, musel mu Izrael obetovať prvotiny všetkých plodín Kanaánu (porov. 26,1-11) a pamiatku na spásne udalosti vyslobodenia z Egypta musel sláviť ako sviatky (porov. 16,1.3.12), zachovávať sobotňajší deň (porov. 5,15) a brať osobitný ohľad na potreby biednych a cudzincov (porov. 10,19; 24,18-22), a to aj v prípade, keby šlo o samého Egypťana (porov. 23,8). Vďaka teologickej úvahe Deuteronómia o Božích zásahoch do života Izraela počas exodu stala sa celá jeho národná existencia až do najmenších detailov každodenného života memoriálom, aktualizáciou tých spasiteľných udalostí.

 

 

 

3.3.1. Viera v jediného Boha vyžadovala od Izraela, aby svojím životom podľa Zákona dokazoval svoju vďačnosť a vernosť Jahvemu. To neznamenalo iba, že sa musel vyhýbať akémukoľvek kompromisu s pohanskými národmi a ich božstvami (porov. napr. 4,9; 6,14-15; 12,29-31; 17,3), že musel verne zachovávať zmluvu a všetky predpisy Zákona (porov. 5,29; 6,2.24; 8,6; 10,12 n.; 11,22; 19,9 atď.), ale najmä že musel „milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (6,5). Prikázanie a náuka o láske k Bohu je základom a charakteristickou črtou deuteronomického zákonodarstva a duchovného života (porov. 10,12; 11,1.13.22; 13,4; 19,9; 30,6.16.20). Ani jeden iný starozákonný spis nie je taký preniknutý náboženským duchom lásky k Bohu ako Deuteronómium.
3.3.2. Láska, ktorá vyžaduje konkrétne prejavy viery a poslušnosti voči Zákonu, zaväzovala nielen Izrael vo všeobecnosti, ale aj svedomie jednotlivca, ktorý je pred Bohom zodpovedný za svoje činy (porov. napr. 24,16). Pojem osobnej zodpovednosti, ktorý nezavrhuje, ale koriguje kolektívnu zodpovednosť (porov. 5,10), pochádza síce z prostredia prorokov (porov. napr. Jer 31, 29-30; Ez 14,12-23; hl. 18; 33,10-20), ale v biblickom zákonodarstve je exkluzívnou novotou Deuteronómia (porov. 7,10), ktoré ju kodifikovalo ako definitívne a všeobecne platné zákonné ustanovenie.
3.3.3. Osobitnú zmienku si zasluhujú zákony, ktoré vyžadujú patričnú citlivosť pre potreby chudobných, sirôt, vdov a cudzincov, ako o tom svedčia predpisy o trojročnom odovzdávaní desiatkov (porov. 14,28-29), zákon o sobotňajšom roku (porov. 15,1-2.7.11), o prepustení otrokov (porov. 15,12-18) a rozličné iné nariadenia (porov. napr. 23,20; 24,12-15.19-22). Táto veľká humánnosť a súcitnosť voči tým najslabším a najbiednejším sociálnym vrstvám ľudí, ako aj kladný vzťah a úcta ešte aj k prírode a k zvieratám (porov. 20,19; 22,4.6; 25,4) pôsobia aj na moderného čitateľa Deuteronómia hlbokým dojmom.
3.3.4. Deuteronómium je prvý biblický spis, ktorý zdôrazňuje náboženskú výchovu (porov. 6,6-7.20-25; 11,19) a poukazuje na to, že zachovávanie Zákona je ľahké (porov. 30,11-14). Pritom však zdôrazňuje, že Boh rešpektuje slobodnú vôľu človeka pri voľbe medzi požehnaním a kliatbou (porov. 11,26-28), medzi životom a smrťou (porov. 30,15-20), ktoré sú odmenou za verné zachovávanie Zákona alebo trestom za jeho prestúpenie. Putovanie po púšti sa pokladá za čas výchovy a dospievania Izraela vo viere, keď Jahve učil Izrael ako otec svojho syna a skúškami i prejavmi svojej dobroty chcel zvedieť, či mu je ľud verný a či zachováva jeho Zákon (porov. 8,2-6).
3.3.5. Vzhľadom na prostredie a obdobie, v ktorom bola Kniha Deuteronómium definitívne zredigovaná, možno ju pokladať za dôležitý dokument vysokej civilizácie, ako aj za spis vynikajúci hlbokými teologickými náhľadmi a veľkou duchovnosťou, ktorý privádza čitateľa až k prahu Nového zákona a uspôsobuje ho na prijatie evanjeliového posolstva o nadprirodzenej spáse.

 

 

4.1. Tento spis má v Biblii veľmi dôležité miesto. Nielen preto, že židovská tradícia v ňom zachovala svoje základné krédo šema Izrael: „Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (6,4), ani iba preto, že Ježiš z neho cituje hlavné prikázanie lásky (porov. Mk 12,29; Mt 22,37; Lk 10,27 s Dt 6,5). Jeho dôležitosť spočíva najmä v tom, že biblická tradícia, ktorá oživuje Deuteronómium, mala hlboký vplyv na iné starozákonné spisy. Často sa poukazuje na podobnosť jeho typických tém s posolstvom proroka Jeremiáša, ktorý pôsobil hneď po Jošiášovej náboženskej reforme. Je to napr. zabudnutie na Božie dobrodenia (porov. Jer 2,4-7 s Dt 6,10-13), obriezka srdca (porov. Jer 4,4 s Dt 10,16), nová zmluva (porov. Jer 31,31-34 s Dt 30,1-10) a iné.
4.2. Aj v štýle sa javí nápadná podobnosť so štýlom rečí a úvah, ktoré vyzdvihujú dôležité etapy izraelských dejín v knihách Jozue (porov. hl. 1 a 23), Sudcov (porov. 2,6 - 3,6), v Prvej knihe Samuelovej (porov. hl. 12) a v knihách kráľov (porov. 1 Kr 8; 2 Kr 17). V tejto skupine kníh sa Deuteronómium pokladá za kľúč pre správne chápanie celých dejín Izraela. Aj téma voľby „dvoch ciest“, z ktorých jedna vedie do zatratenia a druhá do života (porov. hl. 30), mala dôležitú funkciu nielen v mravnej náuke judaizmu, ale aj v Ježišovom posolstve (porov. Mt 7,13-14).