Hovory, predhovor autora knihy C.S. LewisaSpäť na zoznam

   Predhovor 

    Obsah tejto knižky bol pôvodne odvysielaný v rozhlase a neskôr vydaný v troch oddelených častiach ako Rozhlasové príhovory (Broadcast Talks, 1942), Kresťanské správanie (Christian Behaviour, 1943) a Viac než osobnosť (Beyond Personality, 1944). V tlačenej verzii som urobil niekoľko dodatkov oproti tomu, čo bolo povedané cez mikrofón, ale väčšinou som ponechal text tak, ako bol. „Príhovor“ v rádiu by mal podľa mňa byť taký blízky skutočnej reči, ako je to len možné, a nemal by znieť ako esej čítaná nahlas. V mojich príhovoroch som preto použil všetky skratky a hovorové výrazy, aké bežne používam v rozhovore. A kdekoľvek som v prednesenom príhovore hlasom zdôraznil nejaké slovo, vytlačil som ho kurzívou. Teraz sa prikláňam k názoru, že to bola chyba – nežiaduci hybrid medzi umením reči a umením písania. Rečník má používať variácie hlasu na vyjadrenie dôrazu, lebo jeho médium sa tejto metóde prirodzene ponúka, ale pisateľ by nemal za tým istým účelom používať kurzívu. Má svoje vlastné odlišné spôsoby na vyjadrenie kľúčových slov a mal by ich používať. V tomto vydaní som skratky nahradil celými výrazmi a väčšinu kurzív som nahradil inakšou formuláciou viet, v ktorých sa vyskytovali, bez zmeny – aspoň dúfam – „populárneho“ alebo „familiárneho“ tónu, na ktorom mi vždy záležalo. Tiež som niečo popridával a povynechával tam, kde podľa mojej mienky teraz rozumiem môjmu predmetu lepšie, než pred desiatimi rokmi, alebo kde sa ukázalo, že pôvodnú verziu iní nepochopili.

    Mal by som čitateľa upozorniť, že neponúkam žiadnu pomoc tým, ktorí sa rozhodujú medzi dvoma kresťanskými „denomináciami“. Nedozviete sa odo mňa, či by ste sa mali stať anglikánom, metodistom, presbyteriánom alebo rímskym katolíkom. Toto opomenutie je úmyselné (dokonca i práve uvedený zoznam je v abecednom poradí). Moje vlastné zaradenie nie je žiadnym tajomstvom. Som úplne obyčajný laik anglikánskej cirkvi a nepatrím vyslovene k žiadnemu jej krídlu. Ale v tejto knihe sa nepokúšam obrátiť niekoho na svoju stranu. Odkedy som sa stal kresťanom, bol som tej mienky, že tá najlepšia – a možno jediná – služba, ktorú môžem poskytnúť mojim neveriacim blížnym, je vysvetliť a obhájiť vieru, ktorú zdieľajú takmer všetci kresťania všetkých čias. Mám viac než jeden dôvod myslieť si to. V prvom rade, otázky, ktoré vzájomne rozdeľujú kresťanov, sa často týkajú otázok vysokej teológie alebo dokonca cirkevnej histórie, do ktorých by sa nemal púšťať nik okrem skutočných odborníkov. Pre mňa by tieto vody boli prihlboké, skôr by som tam sám potreboval pomoc, než by som ju mohol poskytnúť iným. A po druhé, myslím, že musíme priznať, že diskutovanie o týchto sporných bodoch ani najmenej nepriťahuje ľudí zvonka do kresťanského košiara. Keď o nich píšeme a hovoríme, je omnoho pravdepodobnejšie, že ľudí odradíme od pripojenia sa k akémukoľvek spoločenstvu kresťanov, než že by sme ich pritiahli do toho nášho. Naše rozdiely by nikdy nemali byť témou diskusie s ľuďmi, ktorí ešte nedospeli k viere, že je jeden Boh a že Ježiš Kristus je Jeho jediný Syn. A napokon, mám dojem, že omnoho viac nadaných autorov sa už pustilo do týchto kontroverzných tém, než do obhajoby toho, čo Baxter nazýva „obyčajným kresťanstvom“. Ten úsek frontovej línie, kde sa mi videlo, že by som mohol najlepšie poslúžiť, bol zároveň najslabšie obsadený. A tak som prirodzene nastúpil práve tam.

    Nakoľko mi je známe, toto boli moje jediné pohnútky, a bol by som skutočne rád, keby ľudia nedochádzali k všetkým možným záverom na základe môjho mlčania o istých sporných otázkach.

    Také  mlčanie napríklad nemusí znamenať, že ja sám „sedím na plote“. Hoci niekedy to tak je. Niekedy sa kresťania sporia o otázkach, na ktoré ja odpoveď nepoznám. A na niektoré možno odpoveď nikdy poznať nebudem. Ak by som sa na ne opýtal, dokonca i v lepšom svete, možno by som dostal odpoveď, akú dostal – nakoľko mi je známe – omnoho väčší skúmateľ: „Čo ťa do toho? Ty ma nasleduj!“ Ale sú iné otázky, pri ktorých som rozhodne „na jednej strane plota“, a predsa o nich nič nepoviem. Totiž nepíšem preto, aby som vyložil čosi, čo by som mohol nazvať „moje náboženstvo“, ale aby som vyložil „obyčajné kresťanstvo“, ktoré je práve to, čo je, a bolo to, čo bolo, dávno pred tým, než som sa ja narodil a bez ohľadu na to, či sa mi to páči alebo nie.

    Niektorí  ľudia prichádzajú k neopodstatneným záverom na základe faktu, že nikdy nehovorím o Blahoslavenej Panne Márii viac, než treba na potvrdenie narodenia Krista z panny. Určite na to musím mať svoj dôvod, myslia si. Keby som o tom hovoril viac, hneď by som sa ocitol na veľmi kontroverznom území. A medzi kresťanmi niet kontroverzie, ktorá by si žiadala delikátnejšie zaobchádzanie, než práve táto. Rímski katolíci sa držia svojho presvedčenia nielen s bežným zápalom, ktorý je namieste pri všetkých úprimných náboženských presvedčeniach, ale (pochopiteľne) so zvláštnou, takpovediac gavalierskou, citlivosťou, ktorú muž cíti, keď je v stávke česť jeho matky alebo milej. Takže je veľmi ťažké odporovať ich názoru bez toho, že by ste im pripadali nielen ako kacír, ale aj ako grobian. A opačne, odlišné presvedčenie protestantov o tejto veci vyvoláva city, ktoré siahajú k samotným koreňom monoteizmu. Radikálnym protestantom sa zdá, že je tu ohrozené rozlíšenie medzi Stvoriteľom a tvorom (akokoľvek svätým), že tu zdvíha hlavu polyteizmus. Takže je ťažké odporovať im bez toho, že by ste im pripadali horší ako kacír – ako modlár a pohan. Ak by som mal vybrať jednu tému, ktorá by spoľahlivo zruinovala knihu o „obyčajnom kresťanstve“ – ak je nejaká téma načisto zbytočná ako čítanie pre tých, čo ešte neveria, že syn Panny je Boh – toto je zaručene ona.

    A čo je ešte podivnejšie, z môjho mlčania o sporných bodoch nemôžete usúdiť nič o tom, či ich považujem za dôležité alebo nie. Lebo už aj toto samotné je sporný bod. Jedna z vecí, na ktorej sa kresťania nemôžu zhodnúť, je dôležitosť ich rozporov. Keď sa dvaja kresťania z rôznych denominácií začnú dohadovať, zvyčajne neprejde veľa času, kým sa jeden z nich spýta, či na tej alebo onej veci „skutočne záleží“ a druhý odvetí: „Či na nej záleží? Ako sa tak môžeš pýtať? To je absolútne zásadná vec!“

    To všetko hovorím jednoducho preto, aby bolo jasné, aký druh knihy sa pokúšam napísať. V žiadnom prípade sa nechcem skrývať alebo vyhýbať sa zodpovednosti za veci, ktorým verím. V tom, ako som už prv povedal, nie sú žiadne tajnosti. Ako hovoril strýko Toby: „Je to napísané v modlitebnej knižke.“

    Bolo tu vážne riziko, že by som čitateľom predložil ako všeobecné  kresťanstvo niečo, čo je v skutočnosti osobitým pohľadom anglikánskej cirkvi alebo (čo by bolo ešte horšie) iba pohľadom mojím. Pokúsil som sa predísť tomu tým, že som zaslal pôvodný rukopis toho, čo je teraz Kniha II, štyrom duchovným (anglikánskemu, metodistickému, presbyteriánskemu a rímskokatolíckemu) a požiadal som ich o posúdenie. Metodista sa vyjadril, že som toho nenapísal dosť o viere a katolík, že som to trochu prehnal s „relatívnou nedôležitosťou“ rôznych teórií vykúpenia. Na ostatnom sme sa všetci piati zhodli. Zvyšné knihy som si nedal takto preveriť, pretože aj keď pri ich témach existujú rozdiely medzi kresťanmi, budú to skôr rozdiely medzi názormi jednotlivcov alebo myšlienkových škôl než medzi učením denominácií.

    Pokiaľ  môžem súdiť z recenzií a mnohých listov, ktoré mi čitatelia napísali, sa knižke, pri všetkých jej nedostatkoch v rôznych oblastiach, prinajmenšom podarilo predstaviť základné, všeobecné, „obyčajné“ kresťanstvo. Takže by snáď mohla svojou mierou napomôcť umlčať názor, že ak vynecháme sporné body, zostane nám iba vágny a bezkrvný „spoločný menovateľ“. Ukazuje sa, že ten „spoločný menovateľ“ je nielen niečo pozitívne, ale výrazné a oddelené od všetkých nekresťanských náhľadov priepasťou, s ktorou sa ani tie najväčšie rozdiely vnútri kresťanstva nedajú skutočne zrovnávať. Ak som aj priamo nepomohol k opätovnému zjednoteniu kresťanov, snáď som aspoň objasnil, na základe čoho by sme mali byť zjednotení. Pravdaže, stretol som sa s trochou povestného odium theologicum (teologickej nenávisti – pozn. prekl.) zo strany presvedčených príslušníkov iných kresťanských kruhov, než sú tie moje. Prejavy nepriateľstva prichádzali častejšie od ľudí, čo sú sami na hranici – ako v rámci anglikánskej cirkvi tak i mimo nej – ľudí, ktorí sa nepodriaďujú žiadnemu spoločenstvu. To je pre mňa paradoxne útechou. Vo svojom centre, tam, kde prebývajú jeho najvernejšie dietky, je každé spoločenstvo skutočne najbližšie všetkým ostatným v duchu, ak aj nie v náuke. A to ukazuje, že v centre každého spoločenstva je niečo, alebo Niekto, kto napriek všetkým rozdielnostiam v názoroch, v temperamente, v spomienkach na vzájomné príkoria, hovorí tým istým hlasom.

    Toľko stačí o veciach, ktoré som v náuke vynechal. V Knihe III, ktorá sa zaoberá morálkou, som tiež prešiel niektoré veci mlčaním, ale z iných dôvodov. Odkedy som slúžil ako príslušník pechoty v prvej svetovej vojne, mám veľký odpor k ľuďom, čo zo svojho pohodlia a bezpečia vydávajú povely mužom na frontovej línii. Preto váham veľa hovoriť o pokušeniach, ktorým sám nie som vystavený. Domnievam sa, že žiadny človek nie je pokúšaný ku všetkým hriechom. Tak sa stalo, že pohnútky, vedúce niektorých k hazardným hrám, sa u mňa nevyskytujú, a bezpochyby za to platím nedostatkom istých dobrých pohnútok, ktorých zveličením alebo prevrátením je hráčsky neduh. Preto sa nepovažujem za kvalifikovaného poskytovať rady o prijateľnej alebo neprijateľnej miere hrania, ak vôbec nejaká prijateľná miera je, lebo ani v tom si nemôžem nárokovať nijakú znalosť. Tiež nehovorím nič o kontrole počatia. Nie som žena, ba ani ženatý muž, a nie som ani kňaz. Nemyslím si, že by bolo namieste, aby som sa vehementne vyjadroval o strastiach, nebezpečenstvách a nárokoch, ktorých som sám ušetrený, keďže nemám pastorálny úrad, čo by ma k tomu zaväzoval.

    Omnoho vážnejšie výhrady možno pociťovať – a boli aj vyjadrené – proti môjmu používaniu pojmu kresťan ako toho, kto prijíma všeobecnú kresťanskú náuku. Ľudia sa pýtajú: „Kto si ty, aby si posudzoval, kto je a kto nie je kresťanom?“ alebo, „Či nemôže byť mnoho takých, čo nemôžu veriť týmto doktrínam, a predsa sú omnoho opravdivejšími kresťanmi, omnoho bližšie k duchu Kristovmu, než niekto, čo im verí?“ Nuž, táto námietka je v jednom zmysle slova veľmi oprávnená, veľmi láskavá, veľmi duchovná, veľmi citlivá. Má všetky sympatické črty, až na to, že je celkom nanič. Jednoducho nemôžeme bez stroskotania používať jazyk tak, ako by to chceli títo odporcovia. Pokúsim sa to objasniť históriou iného – a omnoho menej závažného – slova.

    Slovo džentlmen pôvodne znamenalo niečo rozpoznateľné, označovalo človeka s erbom a kusom zeme. Keď ste niekoho označili ako „džentlmena“, nebol to kompliment ale jednoducho konštatovanie faktu. Ak ste o niekom povedali, že nie je „džentlmen“, neurazili ste ho, len ste o ňom poskytli informáciu. Vo výroku, že „John je klamár a džentlmen“ nebol žiadny rozpor, tak ako ani dnes vo výroku, že „James je hlupák a má vysokoškolský titul“. Ale potom prišli ľudia, ktorí povedali – správne, láskavo, duchovne, citlivo, tak všetko možne len nie užitočne – „Ach, ale predsa to najdôležitejšie pri džentlmenovi nie je erb a vlastníctvo pôdy, ale správanie! Iste, ozajstným džentlmenom je ten, kto sa džentlmensky správa, či nie? A pravdaže, v tomto zmysle slova, je Edward ozajstnejší džentlmen než John.“ Mysleli to dobre. Byť počestný a zdvorilý a statočný je samozrejme omnoho viac než vlastniť erb. Ale nie je to tá istá vec. A čo je ešte horšie, nie je to vec, na ktorej by sa všetci vedeli zhodnúť. Nazvať niekoho „džentlmenom“ v tomto novom, vylepšenom zmysle slova, sa už stáva nie poskytnutím informácie o ňom, ale pochvalou. Poprieť, že niekto je „džentlmenom“ sa stalo jednoducho urážkou. Keď slovo prestane byť nástrojom popisu a stane sa nástrojom pochvaly, už vám nehovorí fakty o objekte, ale hovorí o postoji k objektu. („Chutné“ jedlo tak iba označuje jedlo, ktoré človeku chutí.) Slovo „džentlmen“, keď už bolo zduchovnené a vylepšené oproti svojmu pôvodnému, hrubému, objektívnemu zmyslu, označuje sotva viac, než muža, ktorý sa hovoriacemu páči. My sme však už predtým mali dosť slov na vyjadrenie uznania, takže nebolo potrebné použiť aj toto. Na druhej strane, ak ho niekto (trebárs v historickom diele) chce použiť v jeho starom zmysle, nemôže to urobiť bez vysvetliviek. Kvôli novému účelu bolo slovo pokazené.

    Nuž  a keď raz dovolíme, aby ľudia zduchovňovali a vylepšovali alebo, ako by mohli oni povedať, „prehlbovali“ význam slova kresťan, tiež by sa z neho rýchlo stalo nepoužiteľné slovo. V prvom rade samotní kresťania by ním už nemohli označiť nikoho. Nie je našou vecou hovoriť, kto v tom najhlbšom zmysle slova je alebo nie je blízko duchu Kristovmu. My nevidíme ľuďom do srdca. Nemôžeme súdiť, vlastne nám je súdiť zakázané. Bolo by od nás neslýchane drzé hovoriť, že niekto je alebo nie je kresťanom v tomto vylepšenom zmysle slova. A pochopiteľne, slovo, ktoré nemôžeme nikdy použiť, nebude veľmi užitočné. A čo sa týka neveriacich, tí budú bezpochyby slovo v tomto vylepšenom zmysle používať hojne. V ich ústach sa jednoducho stane vyjadrením pochvaly. Keď niekoho nazvú kresťanom, budú tým myslieť, že ho považujú za dobrého človeka. Ale takéto používanie slova kresťan nebude obohatením jazyka, lebo už máme slovo dobrý. A slovo kresťan bude skazené a nepoužiteľné k účelom, ktorým malo slúžiť.

    Musíme sa preto pridŕžať pôvodného, jasného zmyslu slova. Meno kresťania prvýkrát dostali „učeníci“ v meste Antiochia (Skutky apoštolov 11,26), teda tí, čo prijímali učenie apoštolov. Rozhodne sa neobmedzovalo len na tých, čo apoštolské vyučovanie uplatnili vo svojom živote, ako sa patrilo. A rozhodne sa nerozširovalo ani na tých, ktorí boli v akomsi vylepšenom, duchovnom, vnútornom zmysle „omnoho bližšie k duchu Kristovmu“ než niektorí slabší medzi učeníkmi. Nie je to teologická alebo morálna otázka. Ide len o to, aby sme slová používali tak, aby sme všetci vedeli, čo chce byť povedané. Keď človek prijíma kresťanskú náuku, ale žije nehodným spôsobom, sme omnoho presnejší, keď povieme, že je zlý kresťan, než keď povieme, že kresťanom nie je.

    Dúfam, že žiadny čitateľ si nebude myslieť, že „obyčajné  kresťanstvo“ je tu predstavené ako alternatíva ku krédam jestvujúcich spoločenstiev – akoby ho niekto mohol uprednostniť a prijať namiesto vyznania kongregacionalistov alebo gréckych pravoslávnych alebo ktoréhokoľvek iného. Skôr je podobné predsieni, z ktorej vedú dvere do rôznych miestností. Ak dokážem priviesť niekoho do predsiene, dosiahol som, o čo mi išlo. Ale až v miestnostiach, nie v predsieni, sú kozuby a kreslá a jedlo. Predsieň je priestorom, kde možno chvíľku počkať, priestorom, kde možno opáčiť rôzne dvere, ale nie priestorom pre život. Na ten účel podľa mojej mienky lepšie poslúži i najhoršia (ktorákoľvek by to mohla byť) z obytných miestností. Je pravda, že niektorí ľudia zistia, že budú musieť zotrvať nejaký čas v predsieni, kým iní budú vedieť takmer ihneď, na ktoré dvere zaklopať. Ja neviem, prečo je tu tento rozdiel, ale som si istý, že Boh by nenechal nikoho čakať, ak by nevedel, že je preňho to čakanie dobré. Keď sa dostanete do svojej miestnosti, uvidíte, že to dlhé čakanie vám prinieslo niečo dobré, čo by ste inak nezískali. Ale musíte to považovať za čakanie, nie za táborenie. Musíte sa stále modliť za svetlo, a pravdaže aj v predsieni treba začať rešpektovať pravidlá, ktoré sú spoločné pre celý dom. A nadovšetko, musíte sa pýtať, ktoré dvere sú tie pravé, nie ktoré sa vám najviac páčia svojím náterom alebo obkladom. Keď to poviem na rovinu, otázka by nikdy nemala byť: „Páči sa mi takýto štýl bohoslužieb?“, ale: „Je táto náuka pravdivá? Je tu svätosť? Vedie ma sem moje svedomie? Váham zaklopať na tieto dvere kvôli mojej pýche, alebo len kvôli môjmu vkusu, alebo sa mi osobne nepáči tento človek pri dverách?“

Keď ste dospeli do svojej miestnosti, buďte láskavý k tým, čo si zvolili iné dvere, aj k tým, čo sú ešte stále v predsieni. Ak sa mýlia, potrebujú vaše modlitby o to viac. A ak sú vašimi nepriateľmi, máte povinnosť modliť sa za nich. To je jedno z pravidiel platných pre celý dom.