Pre rozvoj dieťaťa je optimálnym prostredím kompletná, láskyplná rodina, kde každému ide o dobro toho druhého, kde si vedia jednotliví členovia navzájom slúžiť. Moje motto, keď bola prvá dcéra malá, bolo: „Mám pre teba všetok čas na svete!“, bokom šli aj domáce práce alebo osobné záľuby. Tak som získala na materskej pokoj, aj pri riešení  toho istého dokola – plienky, kocky, otázky, ceruzky, skladačky, bábiky, piesok a prechádzky. Pri ďalších deťoch to už také jednoduché nie je. 

Túžim po rodine, ktorá trávi spolu čas pri jedle, pri ukladaní detí do postieľok, kde všetci skutočne počujú, čo im ten druhý hovorí. Ideálna je rodina, kde je prítomný aj otec, a to telom i duchom. My ako rodičia objímame naše deti, hľadíme im často do očí, venujeme im kopec nerozdelenej pozornosti a snažíme sa pomáhať v praktických aj vnútorných problémoch a úlohách. 

 

     Rozvoj osobnosti vyžaduje vhodnú pôdu – aby naša láska nezávisela od toho, ako sa deti správajú alebo čo dokážu. Preto im veľmi často hovorím, že ich ľúbim, aj vtedy, keď neposlúchajú. (Prvé ovocie som videla minulý týždeň, keď som 4 ročnú Dorotku počula napomínať mladšiu sestričku: „Alžbetka, ľúbim ťa, ale to nesmieš!“) Snažím sa všimnúť si aj najmenšiu maličkosť, čo urobia dobre, alebo keď sa správne zachovajú, a oceniť to. 

Vychovať z dieťaťa osobnosť, to chce predovšetkým Božiu milosť, pokoru a dobrý vlastný príklad, sám rodič by mal byť „osobnosťou“. Mne sa to zdá veľmi ťažké. Tak si každý deň pýtam múdrosť. Snažím sa byť  úprimná, aby som ich učila úprimnosti, čestná, aby som ich naučila čestnosti. Ja sama som vyrastala s pocitom menejcennosti, nízkeho vedomia vlastnej hodnoty. Tak to sa snažím zdôrazňovať asi najviac – že majú veľkú hodnotu, že sú dokonale stvorené,  milované a prijímané, že sú od začiatku chcené a vytúžené. 

Dorotka rada počúva o tom, ako bola v mojom brušku: 2/3 obrázkov, čo kreslí, je ona v mojom brušku. Ďalej sa snažím rozvíjať ich rečové schopnosti, lebo jazyk je nástrojom myslenia. Tiež ich povzbudzujem k tvorivosti a odvahe. A aj k trpezlivosti a vytrvalosti (zatiaľ s nevalným úspechom, mám nastavené také zrkadlo, že až. )

  V ranom štádiu Dorotkinho detstva (prvý rôčik), mi veľmi pomohla kniha „Výchova novorodenca a kojenca v rodine“ od MUDr. Jaroslava Kocha , ktorá veľmi prehľadne popisuje vývoj dieťaťa, jeho fyzické aj psychické potreby v tom-ktorom mesiaci života a ponúka aj skvelé praktické cvičenia na rozvoj celkovej osobnosti – hrubá motorika, jemná motorika, citový vývoj, atď. 

Výborné sú aj knihy amerických psychológov G. Chapmanna a R. Campbella „Ako milovať svoje dieťa“ a „Deti a päť jazykov lásky“. Rada si čítam kresťanské knihy o výchove, ale v určitom bode som sa zastavila a uvedomila som si, že sa musím  v prvom rade riadiť Bibliou, ináč mi všetka psychológia bude nanič. Okrem toho, deti vnímajú predovšetkým to, čo robíme, až potom, čo hovoríme. Ak naše skutky nesedia so slovami, prestávame byť pre deti dôveryhodnými a skončili sme. 

     Ak chceme vychovať  sebavedomé a šťastné dieťa, mali by sme ho chváliť  10 krát častejšie ako napomínať. Slová povzbudenia, utvrdenia sú pre dieťa ako voda pre smädný kvietok. Keď pochválim Dorotku, vidím, ako sa celá rozžiari. Buduje sa v nej pocit istoty. Kedysi bolo zaužívané, že netreba deťom vravieť, že sú pekné, múdre a silné, aby vraj nespyšneli, netreba príliš poukazovať na ich úspechy, lebo budú lenivé, treba na nich tvrdo, skritizovať každý neúspech, aby viac dosiahli; netreba sa s nimi maznať, veď sa musia vedieť v živote obracať. Výsledkom je generácia zakomplexovaných ľudí, ktorí svoj pocit menejcennosti  kompenzujú prácou, diétami, hrubým make-upom alebo jednoducho tlčú a zhadzujú zase svoje deti. Mňa preto neomrzí svojim princezničkám opakovať, že sú krásne, že ich Boh nádherne stvoril, povzbudzovať, že to zvládnu, veď sú šikovné, dodávať im odvahy k usilovnosti a trpezlivosti, aby mali v srdiečkach radosť z nových zručností a podobne. Snažím sa chválu nepreháňať a myslieť ju naozaj úprimne.

     Mnohí z nás majú skúsenosť, že k nim rodičia pristupovali ako k majetku. Mysleli si, že si s nami môžu robiť, čo chcú. To je však veľký omyl. Naše deti nám nepatria. Sú obrovským nezaslúženým darom od Boha, my sme len správcami tohto daru. Snažím sa k svojim deťom pristupovať s veľkou úctou. Slová útočiace na ich dušičky musia byť v našom slovníku tabu. Veď si len spomeňme, ako nás veľmi boleli a nastálo poznačili slová typu: „ty nikdy nič nedosiahneš!“ „pozri sa, aké si nemehlo, zase si to rozlial!“, „prosím ťa,  kam sa ty hrabeš s tvojimi kilami!“ Každé slovné vyjadrenie so zosmiešnením, vyliatie vlastnej frustrácie a nekontrolovaného hnevu, pohŕdanie, urážky, to všetko musíme vymazať zo svojho slovníka. Slovo má veľkú moc. Ak je raz vyslovené, nedá sa vziať späť. Veľmi ma v tejto súvislosti oslovuje list apoštola Jakuba. Existujú len dva typy slov: tie, ktoré budujú, a tie, ktoré ničia. Zo svojho dieťaťa môžeme vybudovať nádherného, vyrovnaného človeka, ktorý si bude vážiť seba aj druhých, alebo v ňom semienko potenciálu môžeme načisto zničiť.

     

 Určite ich treba učiť o živote, o svete, geografii, histórii, spoločnosti, atď.. Ale podľa mňa je ešte dôležitejšie  dať im pevnú kotvu do života – živú vieru v Boha, akýsi oporný bod, z ktorého môžu vychádzať, s ktorým môžu tieto poznatky a informácie konfrontovať, a tak ich buď prijať, alebo odmietnuť. Skrátka zaujať stanovisko, mať svoj názor a nebáť sa ho vysloviť.  Zatiaľ to s mojimi babuľkami v praktickom živote robím tak, že komentujem všetko, čo sa okolo nás deje, či už doma alebo vonku a rozprávame sa o tom. Keď ideme po ulici, upozorňujem ich na počasie, jednotlivé stromy alebo zvieratká, alebo vysvetľujem správanie ľudí, hodnotíme, snažíme sa zapamätať si veci, diskutujeme o nich, odpovedám na otázky a ďalej ich rozvíjam. Mnohokrát sa dostaneme v rozhovore úplne inde od témy, a tak mám nečakane príležitosť  naučiť ich zase niečo nové. 

  

   Priatelia mi vravia, že som tvorivá. Sama o sebe si myslím, že mi trocha chýba predstavivosť a fantázia. V každom prípade ma však tvoriť nesmierne baví, mojím hobby je hudba a maľovanie. Ak sa pod pojmom tvorivosť skrýva schopnosť vytvárať „tvorivý neporiadok“ alebo „tvorivý program dňa“,  ktorý sa ani trocha nepodobá na pevný harmonogram a poriadok, keď sa snažím do 24 hodín napchať program, čo by sa vtesnal tak do 2-3 dní, tak rozhodne tvorivá som...Tu sa mi žiada jedna veta, kde by sa Lucia vyjadrila, že aj výchovný proces je tvorivá činnosť a tvoriť sa dá vytváraním si vzťahu s deťmi – akýsi návrat k úvodu, kde sa spomína, že tvoriť sa dá farbami atd....

   

  Ale moje deti už dnes asi viac. Zapisujem si ich podarené výroky. Tak napríklad:  „Maminka, poradím ti. Choď do divadla. Na nejaké náročné predstavenie.“ :)

Autorka: Lucia Tužinská

Zdroj: www.miriam.sk