Všetci poznáme vinu a pocit hanby. Sme nedokonalí ľudia, v nedokonalom svete. A preto, aj keď sa snažíme obohatiť iných, vo svojej slabosti a hriešnosti ich zraňujeme. A tak sa v nás vynára otázka, ako sa vysporiadať s vinou a s hanbou…

 

 

    Vysporiadať sa s vinou a s hanbou je veľmi zložité. Aby sme to dokázali, potrebujeme prijať svoju slabosť a hriešnosť a teda prevziať zodpovednosť za svoje prejavy. Ak však popierame skutočnosť (nechceme ísť do hĺbky problému), potom sa snažíme svoje správanie ospravedlniť, alebo vinu prenášame na plecia druhého človeka. Ale jediná zdravá cesta je tá, kedy sa čelom postavíme k svojmu životu; keď sa snažíme uzdraviť zranenia, ktoré sme dostali, ale aj spôsobili; a keď sa snažíme premieňať (a stávať sa lepším človekom).

 

 

    Ak človek pochopí rozdiel medzi myšlienkami a pocitmi, pomôže mu to porozumieť vlastnej skúsenosti a vyznať sa v tom, čo sa v ňom deje. A tak získať kontrolu nad svojim životom.

    Pri rozmýšľaní analyzujeme informácie a na ich podklade vyvodzujeme (objektívny) úsudok. Ak iný človek dostane rovnaké informácie, potom je pravdepodobné, že dospeje k rovnakému záveru. Keď riešime otázku viny, potom hodnotíme svoje rozhodnutie s ohľadom na to, ako rozumieme situácií (racionálne zhodnotenie situácie), s ohľadom na všeobecne platné normy a hodnoty (ktoré sme prebrali) a vo svetle podobných situácií, ktoré nastali (ako sme v minulosti riešili podobnú situáciu). Trochu iná situácia nastáva v okamihu, keď sa v nás vynárajú myšlienky. Vtedy je dôležité spoznať, čo je ich príčinou a aké posolstvo v sebe ukrývajú. Myšlienky môžu vyvolávať aj emócie…

    Pri emóciách hovoríme skôr o subjektívnych emocionálnych zážitkoch, ktoré je ťažké definovať. Emócia je reakciou na niečo, čo sa nás dotklo, či už pozitívne, alebo negatívne. Ak zistíme, na čo reagujeme, potom podľa reakcie sa môžeme rozhodnúť, ako sa zachováme (čo môžeme zmeniť). Aké je teda posolstvo emócií? Radosť a šťastie nás vedie k tomu, aby sme pokračovali v tom, čo robíme a prežívame; pocit prijatia a dôvery, hovorí o atmosfére bezpečia a istoty; vzrušenie z očakávania nás vedie k tomu, aby sme spoznávali nové veci; prekvapenie nás vyzýva k ostražitosti; znechutenie sa spája s tým, čo sa pre nás stáva neprekonateľnou prekážkou; hnev nás vedie k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojimi hranicami (či už je problém v nás, alebo nám niekto ublížil); smútok nám hovorí o strate, no skôr či neskôr sa treba posunúť ďalej a zanechať ho; strach nás varuje pred nebezpečenstvom, môžeme ho prekonať (keď prijímame novú výzvu), ale môže byť sprievodným znakom náročnej situácie (problémy v práci) a ak nedokážeme cez neho prejsť, potom sa mu treba vyhnúť; zranenie hovorí o našich nechránených miestach, no môže prehĺbiť našu citlivosť a posolstvo hanby závisí od konkrétnej viny. Keď prežívame emócie, často sa v nás vynárajú myšlienky, ktoré sa ich snažia vysvetliť.

    A ako sú emócie a myšlienky prepojené? Vďaka premýšľaniu môžeme pochopiť, čo cítime a zistiť, na čo reagujeme a rozhodnúť sa, či dovolíme týmto pocitom, aby ovplyvnili naše rozhodovanie a správanie.

 

    Hanba je emócia a morálnu hanbu zakúšame vtedy, keď nesieme zodpovednosť za niečo, čo sme urobili, alebo neurobili (a mali urobiť). A keďže sme sa previnili, sami seba odsudzujeme za tento stav, v ktorom sme sa ocitli a to sú výčitky svedomia…

    Výčitky svedomia vznikajú ako sprievodný znak vnútornej reflexie, kedy konfrontujeme svoje prejavy s našimi hodnotami a normami. A pri morálnej hanbe si musíme zodpovedať jednu otázku: budeme sa riadiť koncepciou hodnôt a noriem a dovolíme im utvárať a usmerňovať náš svet, alebo si budeme vytvárať vlastné pravidlá? Človek prechádza istými zmenami a tak sa môžu vyvíjať a meniť aj jeho hodnoty, je to prirodzený proces. Otázkou však je, na akých hodnotách postavíme svoj život a či budeme klásť dôraz na ich dodržiavanie.

    Musíme sa zamyslieť nad tým, čo je našou skutočnou morálnou zodpovednosťou a musíme prijať morálnu hanbu ako nástroj, ktorý usmerňuje náš život. Vina je objektívny stav, ale hanba je emócia, ktorá vznikla na základe hodnôt a noriem, ktoré sme prijali do života. Preto sa môžeme previniť a necítiť hanbu…

    Na prijatí týchto noriem a hodnôt, sa podieľajú predovšetkým rodičia, škola, priatelia a kamaráti, spoločnosť, cirkev a kultúra. Najväčší vplyv má však rodina…

    Ako sa môžeme vysporiadať s morálnou hanbou? Nemá zmysel popierať skutočnosť a utekať pred zodpovednosťou. Ak to urobíme, potom sa to negatívne prejaví v našom živote. Najlepším riešením je prijať zodpovednosť za situáciu, ktorá nastala, prijať svoju slabosť a hriešnosť.

    Vysporiadanie sa s vinou a s hanbou, zahŕňa šesť krokov: určiť, kto nesie zodpovednosť; prijať zodpovednosť; priznať svoje pocity; priznať sa; prijať odpustenie; poučiť sa a napraviť škody. Hoci sa tomu vyhýbame, túžime aby nám bolo odpustené.

    Často sa snažíme vykrútiť zo zodpovednosti, ale vina je objektívny stav, ktorý nastal a kontext (motivácia) je subjektívnou a poľahčujúcou okolnosťou. Zodpovednosť prijmeme vtedy, keď uznáme, že sme sa previnili. Morálna hanba môže byť bolestivá nielen pre emócie, s ktorými je spojená, ale aj preto, že sme narušili svoj vzťah (k Bohu a k človeku) a situáciu často zhoršuje to, že sa hneváme sami na seba a nedokážeme si odpustiť. Pri slovách, ktorými priznáme svoju vinu, je dobré sa vyhnúť dlhým prejavom, aby sme neskĺzli do sebaospravedlňovania (a nakoniec preniesli zodpovednosť na človeka, ktorému sme ublížili). Prijať odpustenie je pre nás niekedy komplikované, hlavne keď nevieme odpustiť sami sebe. Nakoniec je dôležité poučiť sa (snaha vnútorne rásť a premieňať sa) a nahradiť škodu (ak je to možné).

    Okolnosti a motivácia sú dôležité. Je predsa rozdiel, keď nám niekto ublíži bez toho, aby mal zlý úmysel a keď to niekto urobí zámerne. V obidvoch prípadoch dochádza k zraneniu, ktoré niekto spôsobil (iná situácia nastáva vtedy, ak je zranenie dôsledkom falošných očakávaní a projekcie). Je ťažké prijať zodpovednosť za niečo, čo sme nechceli (mali sme dobrý úmysel), ale toho človeka sa to dotklo. Ak prijmeme zodpovednosť, môžeme to zranenie uzdraviť, ak neprijmeme, potom ten človek začne mať pocit, že sme k nemu necitliví a začne sa pred nami uzatvárať (nechce, aby sme ho znovu zranili).

 

    Človek je bytosťou vzťahov a keďže k svojmu životu potrebuje vzťahy, je veľmi citlivý na to, keď niečo ohrozí, či naruší jeho vzťah. Túžime obnoviť vzťah, keď sme zranenie spôsobili, ale aj keď sme ho utržili. Vo vzťahoch je pre nás dôležitejšia láska, než spravodlivosť, preto chceme zranenie spolu prekonať a zriekame sa trestu, či pomsty…

    Vnútenú hanbu môže prežiť ktokoľvek z nás. V tomto prípade sme nevinní, ale niekto nám tvrdí, že sme sa previnili a my sa necháme o tom presvedčiť a tak sa hanbíme za niečo, čo sme neurobili. Treba však napísať, že ten druhý si to nemusí uvedomovať a teda nie je to jeho zámerom (možno sa nevyzná v sebe, nedokáže spoznať a prijať svoju slabosť a preto z chýb obviňuje iných).

    Keď sa v našom živote objaví hanba, zo začiatku nedokážeme rozlíšiť, či je morálna, vnútená, alebo prirodzená. Ak ju chceme zadefinovať, potrebujeme ju analyzovať (vďaka rozumu), pretože emócie nám sami o sebe neodhalia príčinu problému (kto ho spôsobil).

    Ak som sa previnil, potom je dôležité urobiť všetko pre to, aby som prijal zodpovednosť za vinu a „zbavil” sa morálnej hanby. Ak však ide o vnútenú hanbu, potom potrebujeme vedieť, ako sa s ňou vysporiadať.

    Vnútenú hanbu prežívame, keď si nás niekto nevšíma (a vo svojej neistote si myslíme, že je to dôsledkom toho, že sme sa previnili); keď nás niekto viní zo svojich problémov; keď nás niekto napadne (slovne, fyzicky, psychicky, sexuálne); alebo keď niekto na nás prenáša zodpovednosť za niečo, čo sme neurobili…

    Mnohé inštitúcie a ľudia zámerne vyvolávajú v ľuďoch hanbu, aby ich mohli ovládať. Ako to funguje? Verím, že tento text čítajú dobrí a citliví ľudia, tak to prezradím. V zlých rukách by sa totiž táto myšlienka dala zneužiť. Najprv niekoho presvedčíte o tom, že sa previnil, vďaka tomu v ňom vyvoláte hanbu… táto emócia pre neho bude nepríjemná, pretože je pre neho vzťah s vami dôležitý a v snahe obnoviť ho, je ochotný sa obetovať… a vtedy je väčšia šanca, že dosiahnete to, o čo ho požiadáte…

    Hanbu však môžeme vnútiť sami sebe a to vtedy, keď dovolíme zraneniam, aby nás spútali a tak naše myšlienky a pocity sa stávajú sebadeštruktívne… A vtedy nám nikto nemusí ubližovať, pretože si ubližujeme sami… do prejavov iných projektujeme svoj negatívny svet a tak nám ubližujú aj vtedy, ak je ich motív, ale aj prejav dobrý a láskavý…

 

    Keď si človek uvedomí, že sa mu niekto snaží pripísať zodpovednosť za niečo, čo neurobil a vnútiť mu vinu… očakávali by sme, že sa dokáže vymotať z takéhoto správania. Skutočnosť je taká, že sa mnohí boja takejto konfrontácie, často si neveria (stratili zdravé sebavedomie), alebo už sa nechcú vŕtať v minulosti (ktorú potlačili a dodnes ich prenasleduje)…

    To, že prežívame hanbu neznamená, že sme sa previnili. Niektorí ľudia sa boja konfrontovať druhých ľudí s ich vinou, pretože by tým popreli kresťanské hodnoty (aspoň si to myslia). Ale zranenie možno uzdraviť len vtedy, ak vieme, kto je za čo zodpovedný (a môžeme prijať svoj diel zodpovednosti a odpustiť, alebo uchádzať sa o odpustenie). Tým, že problém potlačíme, tak ho nevyriešime a stále nás bude prenasledovať. Mnohí ľudia sa boja nahnevať, ale hnev je zdravý… iste, možno ho zneužiť, tak ako iné emócie, či myšlienky… Kristus miloval a predsa nemal problém sa postaviť na stranu tých, ktorým ubližovali a pomenoval necitlivé správanie tých, ktorí im ubližovali. To, že si niekomo vážime, ešte neznamená, že ho nemôžeme konfrontovať s necitlivým zachádzaním. Ak si necháme príliš často vnútiť hanbu, po nejakom čase stratíme svoju identitu (nebudeme sa prejavovať ako individualita) a budeme sa snažiť zapáčiť iným. Keď sa začneme zaoberať vnútenou hanbou, môže nás to bolieť, ale len vďaka tomu získame slobodu a zranenie nás prestane  ovládať.

    Prijatie a odpustenie je cestou k pokoju a k zmiereniu. Možno nie sme zodpovední za zranenie, ktoré zavítalo do nášho života, ale sme zodpovední za to, ako sa s ním vysporiadame. Môžeme sa rozhodnúť, ako sa zachováme…

Autor: Tomáš Hupka

Zdroj: http://mydvajaspolu.webnode.sk