A nemyslím to ani tak, že prehliadnu naše klamstvo a my zostaneme stáť nahí a zahanbení. Ale stretneme niekoho alebo niečo, čo navždy zmení naše rozmýšľanie, zaženie pochybnosti, prinesie život. Mám dva príklady tejto pravdy. Prvým z nich je môj kamarát Janko. Fascinuje ma a veľa sa od neho učím. Stretli sme sa dávno a nikto si už presne nepamätá, ako to bolo, ako to začalo a ako sa z nás stali priatelia. Sme rozdielni ľudia, naše priateľstvo muselo byť dohodnuté vo vyšších sférach, lebo tu na zemi takmer vôbec nedávalo zmysel. Nechodili sme ani na tú istú školu, nemali sme spoločných priateľov, ani rovnaké záujmy. Dokonca ani podobné, ani zďaleka. Ja stále zahrabaná v knihách, Janko v tom čase nemal prečítanú ani jednu. Okolo mňa sa vždy točilo priveľa ľudí na jeho vkus, bol skôr z tých tichších a znervózňovali ho ľudia ako ja a hluk. Ja som bola v tom čase, kriticky priznávam, pseudoprekomplikovaná, Janko bol krištáľovo jednoduchý a veľmi rýchlo som sa naučila vážiť si ho. Keď totiž otvoril ústa, ľudia mlčali pred jeho múdrosťou, ktorá vyplývala z pokory a skúsenosti. Nikdy netvrdil niečo, čo sám v pote a krvi neprežil. Dokázala som mu hodiny o niečom rozprávať a on sa ma potom úprimne spýtal:

„Ja ti nerozumiem. Prečo je to dôležité?“ A ja som si uvedomila, že nie je. Že sa len tak tvárim alebo na niečo hrám. Jednoducho mi prinášal tú pravdu.

Alebo zase inokedy prišiel a povedal, že je povzbudený, pretože čo robím, robím z Ducha. A ja som sa musela tešiť, lebo viem, že jeho kritériá sú jednoduché, ale neuveriteľne vysoké práve preto. A keď sme tak rástli a raz sa rozprávali o našich snoch, o tom, čo by sme raz chceli, jeho snom bolo zostať jednoduchým Janom a vidieť Božiu tvár. Veľmi obdivujem Martina Luthera Kinga, Gándího a Immanuela Kanta, ale raz by som chcela byť ako Janko. Totiž, keď sa on modlí a ja na chvíľu otvorím oči a dívam sa na jeho tvár, vidím, že sa stretol so živým Bohom, že sa s Ním rozpráva, že Ho počuje. A ja vtedy viem, že Boh je… musí byť! V jeho tvári sa odráža tá pravda, o ktorej hovorím.

Za druhým príkladom som cestovala cez dva kontinenty. A cestovala naozaj strastiplne. Marián Lipovský  ma poslal na konferenciu Youth for Christ do Brazílie a ja som sa na to veľmi tešila, aj keď som mala veľké obavy z toho, že tam pôjdem sama. Marián ma však ubezpečoval, že sa nemám čoho báť, že na stanici v Budapešti ma bude čakať muž, ktorý pre mňa kupoval letenky a on ma vezme na letisko. Ktovie, čo si Marián myslel, keď som mu na druhý deň zavolala a oznámila, že som skončila v Rumunsku a neviem, čo mám robiť. Sedela som v tej časti vlaku, ktorá po oddelení nešla do Budapešti, ale do Bukurešti a ja som stála, niekde na hraniciach v nejakej dedine, kde po nástupišti behali sliepky, a bolo mi do plaču. Ale nakoniec som sa predsa len dostala presne tam, kam som sa mala, aj napriek stratenej batožine v Sao Paole. A v Brazílii som sa naučila naozaj veľa. O chudobe, o vášni, o sebe samej. Napísala som tam veľa listov pre rôznych ľudí a všetko, čo som tam zažívala, som zažívala len akoby kamerou, ako pozorovateľ.

A potom v jeden večer rozprával muž, myslím, že sa volal Mike. Neviem to presne, ale viem, že bol z Austrálie. Neviem tiež celkom presne o čom rozprával, ale pamätám si jeden príbeh, cez ktorý ma premkla pravda. Rozprával o tom, že kedysi býval so svojou rodinou na farme niekde na samote. Jeho dcérky vyrastali síce šťastné uprostred prírody, ale veľmi ďaleko od civilizácie. Až sa raz s manželkou rozhodli, že svoje deti zoberú do Sydney na oslavy Nového roka.

Veľmi sa na to tešili, a tak sa zbalili a cestovali takmer tri dni. Na Silvestra stáli neďaleko svetoznámej opery, keď sa zrazu ozval ohlušujúci zvuk a nad nimi sa objavili tisícky farebných svetielok, veľkolepý ohňostroj. Mladšie dievčatko sa vydesene rozplakalo v úplnej panike, ale nepýtalo sa na ruky, ani sa nechcelo skryť. A potom, postupne a pomaly, sa jej zdesenie menilo na úžas. A úžas na ohromujúcu radosť. Výskalo, smialo sa, ukazovalo na svetielka, naťahovalo k nim ruky, chcelo ich chytiť. A ten muž, ten Mike, povedal, že vtedy sa niečo stalo. Zrazu počul, akoby mu Boh potichu povedal: „Čo sa s tebou stalo, Mike? Ty sa už na nič nedokážeš takto pozerať. Nech urobím čokoľvek. Máš svoje cesty a svoje predpoklady. Tvoje oči už takto nežiaria, nenaťahuješ ku mne takto ruky. Nech urobím čokoľvek. Čo sa s tebou stalo, Mike?“

A ja som toho muža počúvala, a zrazu som musela odísť. Vyšla som von a rozbehla sa do tmy. Práve som počula pravdu o sebe samej a odmietala som sa s ňou zmieriť. Čo sa s tebou stalo, Maruška? Už sa na mňa vôbec takto nepozeráš. Nech urobím čokoľvek. Utekala som, pokiaľ mi sily stačili, až som sa ocitla na kopci a predo mnou sa rozprestierala malá dedinka vystavaná v kopci. Vyzerala ako naša cigánska osada. V tme sa ozýval smiech a hudba. Môj ohňostroj.

A pravda ma opäť raz priviedla k životu. 

 

„Zopakuj mu to, prosím ťa, dievča, zopakuj mu to!“ Bobby sa smial tak energicky, až skoro spadol z barovej stoličky. Gordon sa zhovievavo usmieval a čakal, čo poviem.

„Pred piatimi minútami som sa spýtala Bobbyho, o ktorej začína v nedeľu kostol a od vtedy sa neprestal smiať. Nevieš mi povedať ty…“ to už sa smiali obaja a tak hlasno, že som pochopila, že nemá zmysel v tejto diskusii pokračovať. Vybrala som poháre z umývačky riadu a nebola som si istá, či sa mám tváriť urazene, alebo nie.

„Ó, Stevie, skvelé, že si tu! Tak toto musíš počuť… Maruška, spýtaj sa Steva, spýtaj sa jeho.“ Bobby sa na chvíľu prestal smiať a zatajil dych pred ďalším hurónskym výbuchom. Zamračila som sa a odišla na druhú stranu baru, kde práve chcel niekto zaplatiť za izbu. Bobby ma tam prenasledoval s previnilým pohľadom: „No tak, dievča, mrzí ma to. To nie je tak, že si nám na smiech. Len je to, povedzme, prekvapujúce, keď sa barmanka popri čapovaní piva pýta na začiatok omše… je to bizarné, ale milé. Veď vieš, že ťa tu všetci máme radi. A neprestaneme, ani keď začneš chodiť do kostola, sľubujem.“

Aké milé, pomyslela som si, tak oni ma neprestanú mať radi napriek tomu. Čochvíľa sa táto príhoda rozšírila medzi všetkých stálych zákazníkov, dokonca aj hostí v hoteli a všetci si mysleli, že je to naozaj dobrý vtip. Ale keď som v sobotu oznámila šéfke Colleen, že v nedeľu ráno nepracujem, pretože idem do kostola, zobrala to vážne a vyšla mi v ústrety. Obliekla som si svoje nedeľné oblečenie, čo sa zhodou okolností krylo s mojou barovou rovnošatou a vybrala som sa do krásneho, kamenného, storočia starého anglikánskeho kostola. Sadla som si do poslednej lavice a pozorovala zvyšných jedenásť prítomných ľudí. Vyzerajú príjemne, zhodnotila som. Všetci mali vyše päťdesiat rokov, boli pekne oblečení, jedna dáma mala oblečené sárí. Vyzerala ako Indka.

Nebola. Ako som sa neskôr dozvedela, volá sa Kay a je slávnou hematologičkou, pôvodom zo Srí Lanky. A vôbec, všetci prítomní boli buď profesori z Cambridgskej univerzity, nositelia Nobelových cien alebo svetoznámi archeológovia.

Začala som chodiť každú  nedeľu. Colleen s tým pri rozpise služieb vždy rátala a zákazníci sa ma v nedeľu na popoludňajšej smene zvykli pýtať, o čom bola kázeň. Položartom, polovážne. Nikto sa mi však už nikdy nesmial. Pri čapovaní piva som bránila svojho Boha. Alebo, možno On bránil mňa.

Po určitom čase mi Kay ponúkla, že ak chcem, môžem si k nej chodiť kontrolovať emaily. Kedykoľvek. Dala mi kľúče od svojho domu a ja som si sadla na stoličku v jej obývačke a rozmýšľala nad tým, že zase začínam odznova.

Doma som vyhrala. Bojovala som a tým, kto som a všetkým, čo mám, som si získala priateľov, zázemie, dôležitosť, rozhodujúce slovo, svoj život! Som niekým. Prišla som sem a tu môžem byť pre ľudí, ktorých stretávam kýmkoľvek – zlodejkou, vrahom… až teraz si uvedomujem, čo všetko tieto boje stoja, koľké úsmevy, situácie a utvrdenia. Drobné veci, ako pohyby mojich rúk, prevrátenie oči v nevhodnom momente, smiech alebo prikývnutie hlavou a slová, tisíce slov, ktoré vyslovíme a ktoré, na druhej strane, radšej nepovieme.

Čo robí náš život naším životom? Prečo niektorí krásni ľudia zostanú celý život sami? Prečo toľkí z nich vysedávajú pred mojimi očami a čakajú a čakajú na niečo… Prečo sú ľudia, ktorých nazývame sivými? Prečo si vážime niektorých ľudí a na ďalších sa zabávame? Vonkajšia schránka a vnútro.

Vyhrala som stoličku, na ktorej sedím. Vyhrala som možnosť skontrolovať si emaily a prísť do Kayinho domu kedykoľvek chcem. Vyhrala som kľúče od domu a dôveru. Koľko toho na druhej strane prehrávam? Ako to vlatne je?

Toto je môj život. Čo vlastne môj život je? Zhluk vyhratých a prehratých bojov. Nikto neposúdi rozdiel. Nikto si to neuvedomuje. Neviem na koľko takých výhier a prehier mám ešte síl. Vôbec to nie je jednoduché. No s remízou sa neuspokojím.

Usmiala som sa sama pre seba a prešla do izby, kde bol počítač. Sivá mi nepristane.