TVOJ ODEV HOVORÍ ...

 

Išla som v jeden horúci letný deň učiť do súkromného bytu. Otvorila som chytro skriňu, vytiahla biele ramienkové tričko, z druhej skrine zase sukňu, hlavou mi  preletela len myšlienka, utvrdzujúca ma v tom, že modrá sa k bielej super hodí, k tomu červený komplet náušníc, náramku a náhrdelníku, remienkové modré sandále na podpätku, skontrolovanie synáčika, či sa nestihol medzičasom „zapatlať“ a už sme boli vo výťahu. V autobuse som riešila len šedivé kopance na mojej sukni od jeho topánočiek. Ale na toto si už zvykám. Proste, málokedy prídem niekam úplne čistá.

 

 

Sediac pri stole oproti môjmu študentovi, mladému oteckovi, som zacítila niekoľkokrát jeho letmý, takmer automatický pohľad na mojej hrudi, obopnutej úzkym tričkom s väčším véčkovým výstrihom. Rovnaký, opäť mužský pohľad mi neušiel ani na zastávke, kde sa tento pán so mnou pustil do rozhovoru o mojom malom, ktorý sa hrajkal s kamienkami. „Máte radosti i starosti s ním, však?“ A zase ma prenikavo sledoval tam, kde mi to nie je príjemné. Čo som tak málo oblečená?

 

 

Doma som sa potom skontrolovala v zrkadle. Uf, myslela som si snáď, že matka už prestáva byť ženou? Áno, myslela som si to, veď nedávno som mala pocit, že sa po mne dívali len za slobodna a že muži sa fakt obzerajú len za single-kočkami a hlavne, že ja k nim iste nepatrím. Nie, žiadny nekalý úmysel som nemala – na to pri hektickom obliekaní ani nemám kedy myslieť. Len mi to nedošlo. A hneď v ten istý deň mi e-mailom prišla úvaha od jednej ženy so spústou citátov mužských autorov na margo ženského obliekania. Sprísňujú sa sankcie pre „zlých“ mužov, ktorí sú na ulici i v práci dotieraví, v horšom prípade obťažujú, v najhoršom znásilňujú, ale kto povie nevinným ženám, že sa trošku viac než kedysi obnažujú? Celosvetová sexualizácia cez masovokomunikačné prostriedky je na vzostupe, v školách chceme vyučovať sexuálnu výchovu bez kontextu rodinnej, no a hanblivosti, kedysi považovanej za vôňu kvetov a ozdobu, čo okúzľuje, sme sa vysmiali do tváre.

 

 

 My ženy bojujeme proti vykorisťovaniu a za ochranu našej dôstojnosti, a pritom sa jej samé zriekame, keď staviame kdekomu na obdiv lákavé telesné partie. Svojím outfitom občas hovoríme „no poď, dotkni sa, vezmi si ma“ a potom zažalujeme aktívneho vinníka. Úvahu žena zakončuje slovami Karla Čapka: „Neverte, že nahota je estetická, pretože k obnaženému telu nemôže zostať človek ľahostajný.“ Ihneď sa mi vybaví nedávny zážitok u známych. Mama radí svojej dcére, oblečenej v ultra výstrihu: „Nevyťahuj si ten top vyššie, veď máš aj podprsenku.“ Na to mladá: „Ale veď mám len 13.“ – „No a? To sa dnes tak nosí.“ V matkiných očiach som vtedy čítala prefíkanosť skúsenej. Kiež by sa to raz neobrátilo proti obom.

 

 

Vypínam počítač a vraciam sa k svojmu šatníku. Takže toto tričko, toto a toto budem nosiť len doma. Tu sa tomu ktosi veľmi poteší. A usmejem sa. Tu je to povolené i žiaduce J .