Smrť a rozvod – dve ťažké životné obdobia. Niektorí musia dokonca čeliť smrti manželského partnera či vlastného dieťaťa, čo sú najsilnejšie momenty bolesti. Čo túto stratu sprevádza? Aké je bežné, normálne správanie, ktoré je už patologické? A ako sa máme ako pozostalí zachovať? Čo pomôže v kríze a smútku našim známym, priateľom? Aké postoje či reakcie z našej strany ich dokážu ešte viac zraniť?

 

 

Autori – kresťanský psychiater a novinárka – pristúpili k neľahkej téme s prirodzenou ľudskosťou a citlivo pomenovali fázy zármutku.

 

 

Patrí k nim šok, otupenie a odmietanie situácie, obdobie akútneho emocionálneho vnútorného nepokoja, keď zarmútený intenzívne hľadá zosnulého, neskoršie obdobie osamelosti a spoločenskej izolácie, napokon obnovenie pôvodného stavu – tzv. akceptácia.

 

 

Svoje tvrdenia podopreli citovanými zážitkami smútiacich, ako im ich sami rozpovedali.

 

 

Táto kniha je plná osobných životných príbehov a skúseností so stratou, opustením a bolesťou, je o hľadaní ďalšieho naplnenia a zmyslu v živote. Takto môže pomôcť smútiacim pomenovať si svoje pocity, porozumieť svojim reakciám, mať rád seba aj v čase bolesti a tiež sa môže stať „príručkou vhodného správania sa“ pre ostatných, vlastne úplne pre každého, lebo všetci budeme viackrát v živote konfrontovaní so smrťou a bolesťou našich blížnych, ktorí budú potrebovať hlavne načúvajúce uši, teda nie rady a občas aj praktickú pomoc, ponúknutú konkrétne bez trápnej výzvy: „Ak budeš čokoľvek potrebovať, ozvi sa.“ Trpiaci nevie, čo momentálne potrebuje, on sa preto nikdy neozve. Jeho situácia si často vyžaduje samostatnú, prirodzenú a primeranú pomoc.

 

 

Viacerí terapeuti sa zhodli v tom, že jednu z dôležitých úloh dokáže zohrať kresťanské spoločenstvo, aktívne podopierajúce smútiaceho človeka. Okrem neho samozrejme rodina a priatelia. A to aj v čase (ne)čakaného rozvodu. Ani v jeho prípade neúčinkujú výčitky, odsúdenie či neprijatie človeka.

 

 

Ja som túto knižku čítala cielene na odporúčanie v čase vyrovnávania sa so smrťou mojej mamičky. Cítila som z nej úctu ku mne ako smútiacemu čitateľovi vďaka tomu, že autori nepatetizujú, nemoralizujú, ale sú so mnou.