Videla som iba pár ľudí bez života na pohreboch,čo ma vždy tak silno zasiahlo, že som potom nemohla prvé noci spať. Ale stále ma nič nerobí odborníkom na otázky života a smrti. Život na zemi som nevytvorila, jeho autorom je ktosi iný. Ja by som ho vedela akurát vziať – zatiaľ som tak urobila len komárom a muchám (v detstve, žiaľ, aj kobylkám).

Preto sa potichu, s úctou a so snahou o pokoru skláňam pred životom i pred prechodom k večnému životu cez bránu smrti tela. Snažím sa spolucítiť s tými, čo sa trápia – veď i ja som sa už viac ráz trápila nad chorobou, bolesťou i úmrtím v rodine. Keď mi ako šesťročnej zomrela starenka a ja som ju videla v izbe v truhle položenej na stoličkách,dostala som šok a odvtedy som nemohla vidieť zosnulých.

Vyhýbala som sa im, nikdy som sa nešla pozrieť na vystavených pred pohrebmi.Až po zážitku s vyprevádzaním vlastnej mamičky (čomu som sa ani nechcela vyhnúť, vnímala som to ako svoju poslednú a nevyhnutnú službu voči nej) sa vo mne čosi prelomilo, otvoril sa nový rozmer či akási odvaha. Odvtedy, ako som videla jej telo bez života, sa dokážem lúčiť aj fyzickými očami so zomrelými. Hoci ľahké to stále nie je...

Ale asi ťažší je pohľad na ľudí s mŕtvym duchom. Naše telo môže žiť dlho, kým náš duch je oslabený a niekde inde.

Mám túžbu, aby sme žili z Ducha.

Autorka: Alena Ješková

www.miriam.sk

Krátené.