„Potrebovala by som ešte aspoň dve hodiny navyše!“ – „Keby tak deň mal 25 hodín!“ – „Keby tak týždeň mal 8 dní!“ – „Nestíham.“ – „Čas je krátky.“ – „Na toto nemám čas!“
 

Poznáte to? Ktorá z nás nikdy nevyslovila ani si nepomyslela jednu z týchto myšlienok?!

 

 

Čo je to čas?  Ľudia potrebovali vymedziť a označiť isté pravidelne sa opakujúce obdobia, ktoré spozorovali v prírode a vo vesmíre. Svetlo-tma, jar-leto-jeseň-zima (sú aj krajiny, kde sa striedajú len 2 ročné obdobia, ale tiež tam majú 24 hodín). Došlo k dohode na celosvetovej úrovni, že máme istý počet mesiacov, týždňov, dní, hodín až po stotiny sekundy. Nie je to zábavné - abstraktná vec, ktorej sa nemôžeme dotknúť, a predsa tak straaaaašne ovplyvňuje náš život?? Stáva sa pre nás nehorázne konkrétnou.

 

 

V 1. Knihe Mojžišovej (Genezis) sa obraznou rečou píše o stvorení sveta za 6 dní. Tu sa nám občas neveriaci smejú, že veríme v takéto niečo, a nie v evolúciu. Bohu však išlo o niečo iné. Nie je až také podstatné, koľko dní či hodín alebo rokov tvoril všetku tú nádheru, na ktorej sme sa my ľudkovia vôbec nepodieľali, len smieme byť jej svedkami a obdivovateľmi. Dôležité posolstvo, ktoré nám Pán v tomto obraznom príbehu zanecháva, je, že tvoril On a že má pre nás bezpečný plán, ako sa nestrhať a nenadrieť. V 7. deň  ( pre našu kultúru v nedeľu) je podľa Neho dobré oddychovať. Kto vymyslel čas, ročné obdobia, tmu a svetlo a vôbec človeka od narodenia, cez pubertu, zrelý vek, starobu až po smrť, kto dal žene mesačný cyklus (i podľa neho sa dá odmerať dĺžka mesiaca), vie, ako sa dá prežiť život pokojne a bez vyčerpania. Čas dáva poriadok a hranice, pomáha nám orientovať sa v prírode i v spoločnosti ľudí. Je určitou istotou, na ktorú sa môžeme spoľahnúť. Čas sa však môže stať aj zbraňou proti nám. Deje sa tak vtedy, keď ... a tu je x možných dôvodov. Ale majú jeden spoločný koreň.

 

Poďme najprv k tým dôvodom.

 

- Chcem stihnúť viac, než na čo mám sily a schopnosti.
- Chcem vyhovieť každému a nikomu neviem povedať NIE. 
- Chcem sebe či iným dokázať, že som dobrá. Potvrdiť svoju hodnotu.
- Chcem robiť veci, ku ktorým nie som povolaná.
- Konám (často nevedome), ako keby som bola spasiteľ sveta.
- Letím životom bez zamýšľania sa nad zmyslom vecí.
- Nútia ma k tomu iní (v zamestnaní, doma, v Cirkvi) a ja sa neviem brániť.
- Chcem byť perfektná.
- Nemám postavené priority, preto ma unášajú okolnosti.
- Som v zajatí nutkania stále čosi robiť.
- ............................................................................. – možno ešte čosi neskôr doplním.

 

 

Ja som sa našla vo všetkých bodoch. A túžim po tom, aby sa to zmenilo v mojom živote.
Mňa manžel povzbudil k tomu, aby som si svoj problém s časom pomenovala a pohovorila o ňom s Pánom.

 

A zistila som, že vyššie uvedené motívy nie sú z Božieho pohľadu správne, hoci tak hrôzostrašne reálne. I keď Ho stále málo poznám, i keď často pochybujem, plačem, bojujem s vecami, ktoré možno ani nie sú hodné záujmu, jedno viem: náš Pán si neželá uštvané ženy. Náš Pán má plán pre pokojný život. (Pokojný neznamená bez únavy a bolesti.) Náš Pán ráta s naším kalendárom, do ktorého sme si zaradili 365 dní a 12 mesiacov v roku,  24 hodín v dni. Želá nám kvalitný spánok, relaxačné dni dovolenky, hodiny športu, čas na zábavu, pokojný priebeh pracovného dňa ...

 

Áno, viem, mamičky na materskej a ich nespavé detičky... Áno, viem, tvrdí šéfovia v biznise ...

Napriek tomu otváram Písmo a hľadám, čo vie o tomto probléme On.

 

Kazateľ v kapitole 3 jasne hovorí, že na všetko pod slnkom je vyhradený iný čas.

 

 

Aj keby mi 50% do života diktovali nemenné okolnosti (zamestnávateľ, rodina ...), ešte stále 50% môžem ovplyvniť. Možno nemusím ísť nakupovať v nedeľu a odčerpať si tak energiu, ktorá sa dala znásobiť pokojným domácim čítaním, pri šití, zveľaďovaní domácich kvetín či pri pexese s deťmi. Ani  pred Vianocami nemusí byť dokonale upratané, napečených až 10 druhov koláčikov a nakúpených x milión darčekov. A niektoré veci počkajú, nemusia byť spravené ihneď. Keď sa na mňa valia mnohé požiadavky, rýchlo sa pýtam: skutočne som to len ja, kto musí pomôcť úplne všetkým, ktorí ma o to požiadajú?!

V žiadnom prípade nerobím reklamu na lenivosť a neschopnosť obetovať sa. Len sa snažím vychutnať si právo na  zvoľnenie tempa, veď smiem byť spokojná.
Niekedy je neporiadok v kuchyni prejavom lenivosti gazdinej, inokedy môže byť signálom, že sú aj dôležitejšie veci a že táto žena potrebuje pomoc a právom očakáva, že sa do diela zapoja ďalší, príp. aby aspoň nerobili neporiadok.

 

 

Sama si musím odpovedať na otázku, kto mi kradne čas a či ho vôbec vnímam ako ukradnutý. Ukradnutý čas je to pre mňa vtedy, keď mám pocit premárnenej chvíle či dokonca dňa, kedy som nič nespravila, nikam sa neposunula, nič nezažila, a predsa som unavená.
Stratím čas depresívnym dumaním, negatívnymi snami s  otvorenými očami a hrôzostrašnými víziami vo fantázii.

 

Iné ženy sa možno denne stretajú s ďalšími ženami na debaty o všemožných témach s dvoma titulmi: „Ohováranie“ a „Sťažovanie sa“.
Stratou času môže byť kadečo. Vlastne všetko to, čo neprežívam pred Bohom. Inými slovami, keď pácham hriech, keď nechcem, aby ma Pán videl.

 

 

Čas je poklad. Dá sa využiť na pomoc blížnym, ale aj skántriť mŕtvymi skutkami, ktoré nijako nesúvisia s mojím povolaním. Byť stále niečím zamestnaná ešte nemusí znamenať rozumné využívanie času. A naopak ležanie v sieti na záhrade ešte neznamená leňošenie. Ide o nastavenie mojej mysle a motívy. Ak sa dlhé hodiny prehŕňam v minulosti a tvorím si myšlienky živiace sebaľútosť, je to niečo iné, ako keď tvorím báseň. A vyzerať pri tom môžem rovnako. Ak snujem plány pomsty, je to niečo iné, ako keď plánujem program pre deti na sobotu. Ktoré je stratou času?

 

Kradnem si ho sama alebo je pri diele už diabol?

 

 

Myslím si, že ak človek robí to, čo je jeho volaním v živote, čo je jeho Bohom motivovanou vášňou, posväcuje čas. A čas mu hrá do karát. A prirodzene si vyberá aktivity a miesta, ktoré vedú k jeho cieľu a tie ostatné automaticky vynecháva.

 

 

Ale predsa, ako si zmanažovať deň a týždeň? Ja som si zobrala inšpiráciu od jedného laického misionára, pôsobiaceho na Slovensku. Do denníka  si po modlitbách a rozlišovaní urobil zoznam priorít v živote s presným poradím. Potom si vytvoril domácu nástenku: rozdelenú na jednotlivé políčka na 30(31) dní v mesiaci a vpísal si, čo ho čaká. Alebo podrobnejšie – na veľký hárok papiera si zaznačil len jeden týždeň, avšak s konkrétnymi hodinami v dni. Dobré sú farebné ceruzky. Každá farba je na iný typ aktivity: napr. jedna pre domácnosť, druhá pre rodinu, tretia pre službu, štvrtá pre náhodné ďalšie stretnutia atď. Ak sa mi zdá môj plán preexponovaný, začnem vyškrtávať, čo skutočne nemusím urobiť už tento týždeň. A presuniem to až na ďalší. Mali by mi však zostať nejaké voľné miestočká. Ak mi počas týždňa ktosi zavolá a požiada ma o pomoc či stretnutie, viem zareagovať pomerne rýchlo, lebo mám prehľad. A už potom treba citlivo rozlišovať, či sa budem presne pridŕžať plánu alebo poľavím kvôli dôležitejšej záležitosti. Na začiatku je asi lepšie byť presná, kým sa naučím tomuto systému.

 

 

U viacerých svätých som čítala, že netreba skracovať osobný modlitebný čas zo strachu, že nestihnem porobiť svoje povinnosti, ale naopak – predĺžiť si ho. Znie to ako nepriama úmernosť, ale Božia logika býva často opačná. Ich skúsenosti svedčia o tom, že čím viac sa modlia, tým viac potom stihnú. Stálo mi to za pokus. A fakt, majú pravdu. Nastavenie na Ducha Svätého, načerpanie z Jeho milostí mi pomáha oveľa sústredenejšie pracovať a urobiť viac vecí za kratší čas.

 

Túžim po tom, aby každá žena sama okúsila, aký nevšedný je Pán vo svojom osobnom vedení človeka.

 

 

- Posväcujem čas alebo ma on ničí?
- Ktorý z motívov pracovať nadmieru sa ma týka?
- Poznám svoje osobné povolanie?
- Skúsila som už na papieri si rozvrhnúť dni?
- Koľko času trávim s Ježišom?

 

Alena Ješková