Dlhá cesta – a takou je život kresťana, život zboru alebo celej denominácie prináša riziko, že sa kvôli ceste samotnej prestaneme zaoberať tým odkiaľ sme vyšli, prečo sme sa na cestu vydali a kam ideme. Berieme to akosi samozrejme, automaticky, že je to predsa jasné. A nielen nám, ale aj ostatným. A tak používame slová viera, kresťan, veriaci, cirkev, znovuzrodenie, spása, Boh, Ježiš, služba a mnohé iné ako hotové a samozrejmé skutočnosti – kým nezistíme – a neraz za cenu nepríjemného sklamania a bolestného prekvapenia, že slovo zostalo, ale obsahu niet. Alebo je tam čudný obsah. Duchovný automatizmus automaticky nefunguje a stáva sa vážnou hrozbou pre náš vzťah k Bohu Otcovi a jeho Synovi Ježišovi Kristovi.

Ak chcel apoštol Ján chrániť kresťanov už v začiatkoch cirkvi pred duchovnou záhubou prameniacou z vyprázdneného a deformovaného evanjelia a života, postavil pred nich jasnú výzvu a povzbudenie: Vo vás nech zostáva to, čo ste počuli od počiatku. Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od počiatku, aj vy zostanete v Synovi a v Otcovi. A toto je zasľúbenie, ktoré nám dal On: Večný život (1J 2:23-24). On sa odvoláva na apoštolské svedectvo evanjelia a apoštolské základy ich života. My si musíme klásť – s vylúčením automatizmu a s celou vážnosťou – aj otázku, či náš kresťanský život má vôbec nejaký počiatok a či je ten začiatok naozaj dobrým začiatkom.

Štefan Evin, správca Zboru Cirkvi bratskej v Leviciach

Hneď na začiatku musíme pripomenúť, že nie je možné začať žiť kresťanský život alebo poznať čokoľvek z pravej duchovnosti, kým sa človek nestane kresťanom. A kresťanmi sa nestaneme vďaka snahe žiť kresťanským životom, nepomôže nám ani očakávanie na akúkoľvek náboženskú skúsenosť. Jediným spôsobom ako sa niekto môže stať kresťanom, je prijatie Krista ako Spasiteľa. Bez ohľadu na to, akí sme vzdelaní a múdri či jednoduchí, ku kresťanstvu vedie iba jediná cesta. Platí to pre všetkých ľudí, všade, v celom vesmíre a čase. Výnimky neexistujú. Ježiš vyslovil absolútne výlučnú vetu: „Nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“

Je to tak preto, že kvôli svojej skutočnej morálnej vine sú všetci ľudia oddelení od Boha. Boh existuje, Boh má charakter, Boh je svätý a keď človek zhreší (a všetci musíme uznať, že sme zhrešili nielen omylom, ale aj zámerne), nesie skutočnú morálnu vinu pred Bohom, ktorý existuje. Táto vina nie je len moderným psychologickým pocitom viny človeka.

Je to skutočná morálna vina pred nekonečným, osobným, svätým Bohom. Jedine dokonané, zástupné dielo Krista ako Božieho Baránka na kríži – v dejinách, v priestore a čase – je dostatočné na to, aby túto vinu odstránilo. Našu skutočnú vinu je možné zamazať jedine na základe dokonaného Kristovho diela plus nič z našej strany. Biblia jasne zdôrazňuje, že keď človek prijíma evanjelium, nesmie k nemu nič pridať. Iba nekonečná hodnota dokonaného diela Krista na kríži plus nič je základom pre odstránenie našej viny.

Jediným nástrojom na prijatie tohto dokonaného Kristovho diela na kríži je viera. Nejde o vieru ako skok do tmy – teda o vieru vo vieru.

Ide o vieru v konkrétne Božie sľuby. Veriť znamená neotáčať sa im viac chrbtom, nenazývať viac Boha klamárom, ale zdvihnúť prázdne ruky viery a prijať dokonalé Kristovo dielo. Biblia hovorí, že v tomto momente prechádzame zo smrti do života, z kráľovstva tmy do kráľovstva drahého Božieho Syna. Každý osobne sa stáva Božím dieťaťom. Opakujem, neexistuje nijaký iný spôsob, ako začať žiť kresťanský život. Jediná cesta vedie cez dvere duchovného narodenia. Je to presne ako pri telesnom živote, ku ktorému nemôže dôjsť inak, len cez dvere telesného narodenia.

Hoci je znovuzrodenie nevyhnutné na začiatku kresťanského života, je dôležité si uvedomiť, že predsa je to iba začiatok. Nesmieme si začať myslieť, že ak sme prijali Krista ako Spasiteľa, a teda, keď sme sa stali kresťanmi, máme už všetko, čo môžeme od kresťanského života očakávať. Narodenie je iba začiatok a o chvíľu sa stáva minulosťou.

Keď sa už raz narodíme, je dôležité, ako žijeme svoj život v oblastiach všetkých našich vzťahov, možností a schopností. Na začiatku je teda znovuzrodenie, potom je však na rade kresťanský život, ktorý sme povolaní žiť. Hovoríme vlastne o posvätení, ktoré začína našim znovuzrodením a pokračuje po celý náš život, až kým nepríde Ježiš, alebo kým my nezomrieme.

Francis Schaeffer, Pravá duchovnosť, Porta libri, 2004, str. 33-35