Život v rovnováheSpäť na zoznam

15. Henry – príbeh manžela

 

Ked som pracoval na farme, casto som celé hodiny neuzrel ludské bytosti. A najmä nie opacného pohlavia. Jedného dna, ked som si pozeral krestanský casopis, našiel som v nom inzerát agentúry, ktorá krestanom sprostredkúva zoznámenie. Som mladík z dediny a v prvom momente mi to bolo skôr smiešne. No z nejakého dôvodu som nápad nezavrhol a napísal som do agentúry. Vyzeralo to márne, lebo v oblasti, kde žijem, mali málo kontaktov. Znovu som sa im ozval a povedal som: „Ak sa vám nepodarí nájst ženu z blízkeho okolia, nechajte tak – nemôžem chodit s niekým z druhého konca krajiny.“ Nikoho mi nenašli, a tak som prerušil clenstvo a viac-menej na to zabudol.

V tom case som ešte býval s rodicmi. Jedného dna som prišiel na obed a mama mi povedala: „Máš list.“ Som ten typ, co si vždy pozrie rukopis, skôr ako list otvorí. Tento som nespoznal. Akási neznáma Alica sa ozvala do agentúry práve vtedy, ked som odišiel, a dali jej moju adresu. Jej list ma potešil, hoci v nom nebola fotka. Bývala štyridsat míl od nás. Bolo to trochu daleko, ale nie beznádejne.

Vymenili sme si pár listov, zatelefonovali sme si a dohodli sa na stretnutí. Neskôr sa ma jeden kamarát spýtal, aké bolo rande. Povedal som mu, že Alica sa mi skutocne páci. Má milú povahu a je to pekná dievcina. Iba jej hmotnost mi vyrazila dych. Hoci sa mi viac pácia buclaté ženy ako chudé, Alica bola viac než buclatá. Mala extrémnu nadváhu. Kamarát mi poradil: „Ak si myslíš, že stojí za to, pomôž jej schudnút, ked sa oženíš.“

Ostatní priatelia a clenovia rodiny nou boli menej nadšení. „Nemôžeš si ju vziat, lebo nevie nic o farmárstve.“ Bola to pravda, boli sme z úplne odlišného prostredia; ja som bol farmár a Alica nevedela nic o kravách ci hnoji. No verili sme, že Boh nás spojil. Modlili sme sa za náš vztah a mohol som s presvedcením povedat: „Verím, že je v tom Božia ruka a že to pôjde.“

Alica a ja sme sa stretli v sobotu, štvrtého novembra. Zasnúbili sme sa vo februári nasledujúceho roku a zosobášili sme sa v septembri. Mali sme vtedy okolo dvadsatpät rokov. Alica pocas nášho chodenia trochu schudla, aby nebola na svadbe taká objemná. A ja som bol rád.

Raz, zaciatkom našich medových týždnov, som ležal na posteli, zatial co Alica bola v kúpelni. Spýtal som sa Pána, preco Alica - hoci vraví, že ma má rada -  nechce, aby som sa jej dotkol, a jej objatia sú akési studené. Cítil som, že Pán mi vnukol akési slovo, ktoré by som mal Alici povedat. Najskôr som si pomyslel, že sa mýlim. Ale slovo neodchádzalo. Bolo to slovo zneužitie. Povedal som: „Co to je, Pane? Ved ja som nikdy nebol zneužitý.“ Bol som celkom zmätený. Bol som farmár a zneužitie bolo cosi, s cím som sa nikdy nestretol.

Ked Alica vyšla z kúpelne, povedal som: „Vieš, milácik, stále mi prichádza na um jedno slovo. Asi si pomyslíš, že som blázon, znie to úplne absurdne, ale musím ti to povedat. Je to slovo zneužitie.“

Uf! Co sa to deje s Alicou? Akoby vybuchla bomba. Zvyšok medových týždnov sme o tom diskutovali, Alica plakala a plakala. Celé roky neplakala, ale teraz nevedela prestat. Neuvedomil som si, že neplace pre tú bolest, ktorú prežila; tá v nej bola uzamknutá. Plakala, lebo sa bála, že ju teraz, v prvých dnoch spolocného života, manžel, ktorý si ju ctil, odvrhne. Myslela si, že sa s nou rozvediem, lebo nechcem spojit život s niekým, kto bol zneužívaný. Bola zhrozená, lebo som vyslovil slovo, ktoré nemalo byt nikdy vypovedané. Mala pocit, akoby sa jej zrútil svet. Ako sa s tým vyrovná? Cítila sa velmi zmätená.

Ludia radi žartujú o medových týždnoch – je to cas zasvätený vzájomnému vztahu manželov. V snahe vyrovnat sa so zneužitím sa Alica naucila dištancovat od svojho tela a emocionálne vypnút vždy, ked sa jej niekto dotkol. Akoby to nebola ona, akoby som sa dotýkal niekoho iného. Vzdalovala sa mi. Verila, že ak by ju niekto mal skutocne rád, mal by ju rád ako cloveka, a nechcel by jej telo. Myslela si, že ak niekto chce jej telo, nemôže milovat ju samu. Nedokázala prijat, že ju lúbim ako cloveka a zároven by som ju chcel držat v nárucí.