Frank Laubach

Dallas Willard

Hank, ako ho budeme volať, bol starý mrzút. Vela sa neusmieval, a keď už, len jeho úsmev mal často krutý podtón _ spravidla sa smial na niečí účet. Mal nos na to aby v oceánoch štastia objavoval ostrovy zlých správ. On vždy videl iba mračno tam, kde iní už videli presvitat' slnko.

Hank len zriedka s niekým súhlasil. Riadil sa zásadou, že ak niekoho pochválite, mohol by si o sebe začať narnýšlať. Takže sa usilovne staral o to, aby jeho zásluhou nikto nespyšnel. V takejto službe blížnym sa rád obetoval.

Jeho rodnou rečou bolo šomranie. Vliekol so sebou odsudzovanie a nesúhlas tak, ako si väzeň vlečie svoju guľu na nohe. Aj keď celý život chodil do kostola, jeho okovy nikdy nespadli.

Jeden diakon v zbore sa ho raz opýtal: "Povedz, Hank, si šťastný?" Hank sa zamyslel a potom bez úsmevu povedal:  "Hej."

"Tak to povedz svojej tvári," povedal mu diakon. Ale pokiaľ vieme, Hankova tvár sa o jeho radosti nikdy nedozvedela.

Jeho absolútny nedostatok radosti však občas ostatných nechtiac aj pobavil. Bolo obdobie. keď sa väčšina jeho sťažnosti v zbore sústredila na hudbu."Je to príliš hlučné!" sťažoval sa Hank raz vedeniu, raz laickým pracovníkom. raz zasa uvádzačom pri dverách a niekedy dokonca aj nevinným a nič netušiacim návštevníkom kostola.

Nakoniec sme si museli vziať Hanka bokom a vysvetliť mu, že sťažovať sa úplne neznámym ľuďom je nevhodné. takže bude musieť svoje lamentovanie obmedziť na okruh blízkych priateľov. Tým sme vec považovali za vybavenú. Ukázalo sa. že sme sa tešili predčasne.

O niekoľko týždňov mi sekretárka ohlásila. že za mnou prišiel agent z Inšpektorátu práce. "Prišiel som preveriť jednu sťažnosť," povedal. Kým som ja v duchu hádal. kto zo zborových pracovníkov by volal Inšpektorát práce pre nejaký problém v zbore. agent začal zoširoka rozprávať niečo o decibeloch na letiskách a rockových koncertoch.

"Prepáčte," ozval som sa, "ste si istý. že vás zavolal niekto zo zamestnancov nášho zboru?"

Nie." vysvetlil mi .•• Ak niekto zavolá - či tu pracuje alebo nie - sme povinní to prešetriť."

Zrazu mi svitlo. Hank zatelefonoval na Inšpektorát práce a povedal: "Hudba v mojom kostole je príliš hlučná." No a oni poslali federálneho úradníka, aby si to overil.

Vtedy sa už do mojej kancelárie zhromaždili aj všetci ostatní zboroví pracovníci. Boli na človeka z lP zvedaví.

"Nechceme to nijako zľahčovať," povedal som mu, "ale nič podobné sa tu ešte nikdy nestalo."

"Neospravedlňujte sa," povedal. "Neviete si predstaviť koľko posmechu som si užil v kancelárii, odkedy sa kolegovia dozvedeli, že idem udrieť na kostol."

Niekedy Hankova mrzutosť skončila takouto komédiou. častejšie však vyvolávala smútok. Vlastné deti ho skoro nepoznali. Jeho syn rád rozprával o tom, ako sa zoznámil so svojou manželkou na tanečnej zábave. Bol to veľmi pekný príbeh. ale otcovi ho nikdy nepovedal. lebo on tanec neschvaľoval.

Hank nedokázal efektívne milovať ani ženu, ani deti, ani ľudí mimo svojej rodiny. Veľmi rýchlo sa rozčúlil. Nemal súcit s chudobnými a obyčajne pohŕdal tými. ktorí sa od neho líšili prízvukom alebo farbou pleti. Ak kedysi aj mal nejakú schopnosť tešiť sa, žasnúť alebo prejaviť vďačnosť, dávno v ňom zakrpatela. Kritizoval, odsudzoval, sťažoval sa - a jeho duša sa z roka na rok scvrkávala.

Hank sa nemenil. Z kedysi ušornraného mladíka sa postupne stal ušomraný starec. Ale ešte znepokojujúcejšie ako jeho nemennosť bolo to, že to nikoho neprekvapovalo Ako keby všetci očakávali, že jeho duša bude rok čo rok rovnako vysušená a zatrpknutá. Ako keby tento stav nikoho netrápil. Nebola to taká anomália, pre ktorú by sa niekto v hrôze chytal za hlavu. Nikto kvôli tomu nezvolával cirkevných konzultantov. Nekonali sa žiadne krízové zasadnutia na preskúmanie tohto zvláštneho prípadu človeka, ktorý sa síce pridŕžal všeobecných cirkevných pravidiel duchovného života, no napriek tomu ostával nezmenený.

Je pravda, že my, pracovníci zboru, sme nejaké očakávania mali.

Očakávali sme napríklad to, že Hank sa stotožní s istými náboženskými postojmi, že bude prichádzať do zhromaždenia, čítať Bibliu, zbor finančne podporovať, pravidelne sa modliť a vyhýbať sa určitým hriechom. Ale neočakávali sme niečo oveľa dôležitejšie: neočakávali sme, že sa Hank postupne stane takým, akým by bol Ježiš, keby bol na jeho mieste. Nepredpokladali sme, že bude z roka na rok súcitnejším, radostnejším, vďačnejším, príťažlivejším človekom. Neočakávali sme jeho smerovanie k tomu, aby sa stal zdrojom potešenia a láskavosti, ktorý by pretekal riekami živej vody". NEŠOKOVALO NÁS, ŽE ZMENA NEPRICHÁDZA. ASI BY SME BOLI SKOR PREKVAPENÍ KEBY NAOZAJ PRIŠLA!

Vačšina z nás sa chce zmeniť. Chceme sa viac podobať Kristovi.

Ale deje sa to? Podla prieskumov jednej agentúry deviati z desiatich Američanov tvrdia. že sa denne modlia a 84 miliónov Američanov - takmer tretina populácie - tvrdí, ie sa osobne odovzdali Kristovi ako Spasiteľovi. Ale ako píše William Iverson: Štvrť kila soli by muselo poriadne zaúčinkovať na kilo mäsa. Ak je toto skutočné krestanstvo - soľ zeme - kde je potom efekt, o ktorom hovoril Ježiš?"

A kedže viac- menej neočakávame, že ľudia v zboroch budú prežívať proces transformácie, nevedie nás to k otázke, či snáď cirkvou dané štandardné predpisy pre duchovný rast úplne postačujú na to, aby ľud! viedli k zmenenému spôsobu života.

Považujem za nevyhnutné povedať. že tento stav vecí je neprijateľný. To nie je Boží plán pre Jeho spoločenstvo, Ako C. S, Lewis napísa! v inom kontexte: „Sme ako hlúpučké dieťa z chudobnej štvrte, ktorému niekto ponúkol prázdniny pri mori, ale ono chce radšej ďalej vyrábať koláčiky z blata pred svojou chatrčou, pretože vôbec nevie, čo si má pod tou ponukou predstavít. Ako málo nám stačí k šťastiu,"

V skutočnosti Hankovým problémom nie je len to, že sa nemení.

Jeho problémom - ako aj problémom nás všetkých, ktorým „tak málo stačí k šťastiu" - je to, že sa naopak môžeme zmeniť k ešte horšiemu.

Ak neprežívarne pravú transformáciu, vyvstáva tu nebezpečenstvo, že sa uspokojíme s niečím, čo by sa dalo nazvať pseudotransformáciou. Vieme, že ako kresťania sme povolaní na to aby sme „vyšli a oddelili sa", aby nás naša viera a duchovná oddanosť nejako odlíšili od nekresťanov. No ak sa neodlišujerne tým, že máme stále viac lásky a radosti, nevyhnutne začneme hľadať náhradné spôsoby, Tento model je v nábožných ľuďoch veľmi hlboko zakorenený: Ak sa nemeníme zvnútra - ak nemorfujeme - budeme v pokušení nájsť si nejaké vonkajšie metódy na uspokojenie svojej potreby cítiť, že sme iní. Ak nemôžeme byť transformovaní, uspokojíme sa aj s tým, že budeme informovaní alebo uniformovaní.

James Dunu poznamenáva, že v prvom storočí bolo obrovské množstvo rabínskych písomností zamerané na obriezku, stravovacie zákony a dodržiavanie sobotného dňa. Môže sa to zdať zvláštne, pretože ani jeden odovzdaný rabín by určite nepovedal, že tieto záležitosti sú jadrom zákona. To jadro rabíni dobre poznali a znelo takto: „Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin, Milovať budeš Hospodina. svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou," (5M 6,4 - 5) Tak prečo potom ten dôraz na tieto tri úkony?

Odpoveď obsahuje niečo, čo by sa dalo nazvať „vymedzením identity“ alebo „vymedzením hraníc", Skupiny ľudí majú vždy tendenciu vyhraniť sa voči svojmu okoliu. Tí vnútri sa chcú oddeliť od tých vonku. Preto si určia isté medzníky, sú to dobre viditeľné, relatívne povrchové praktiky, ktoré sa týkajú napríklad slovníka, obliekania alebo štýlu. Ich účelom je odlíšenie sa od ľudí mimo danej skupiny.

Predstavte si, že sú šesťdesiate roky a vy idete autom cez štvrť Haight-Asbury v San Francisku. Zastanete na červenú, vedľa vás sa postaví dodávka Volkswagen. Celá je oblepená znakmi mieru, na nárazníkoch má heslá typu „ Lásku a nie vojnu" a šoféruje ju dlhovlasý, batikovany mladík v lennonovských okuliaroch. Hneď viete, že vedľa vás je hippie. Alebo sú osemdesiate roky, vedľa vás sa postaví BMW Šofér má topánky od Gucciho, na ruke rolexky, nagélované vlasy a odštipkáva si z francúzskeho syra s plesňovou kôrkou. Je vám jasné, že je to yuppie (mladý, dravý podnikateľ, ktorý zarába veľa peňazí a míňa ich na drahé veci.) Aj motorkári sú ľahko rozoznateľní: obliekajú sa do čiernej farby a kože, majú radi tetovanie a výberové nápoje s heslom: “menej obsahu, viac chuti". Farmári, lekári, politici aj rockové hviezdy, všetci majú svoje vlastné spôsoby ako upozorniť, kto patrí do ich bratstva a kto nie.

Ak vezmeme do úvahy tento fakt, hneď nám bude jasnejší aj dôraz na obriezku, stravovacie pravidlá a zachovávanie sabatu v spisoch rabínov, ktoré sme spomínali. Toto boli ich medzníky - dobre viditeľné, relatívne povrchové praktiky. ktoré ľuďom umožňovali rozlišovať, kto je vnútri a kto mimo Božej rodiny.

No čo je ešte horšie, tí vnútri sa stávajú voči tým vonku namyslenými a posudzujú ich. Uplatňujú niečo, čo by sa dalo nazvať „medzníkovým prístupom" k duchovnému životu: Stačí sa na ľudí pozrieť a hneď je jasné, ktorí sú ovce a ktorí kozly. Tomuto hovorím pseudotransformácia.

S Ježišom to bolo inak. Ježiš priniesol zvesť, ktorá hovorí k tým najhlbším túžbam ľudského srdca. Vďaka tejto zvesti sa človek môže premeniť na "nové stvorenie" a nie iba byť konformným s určitou náboženskou skupinou. NAMIESTO VYMEDZOVANIA VONKAJŠICH HRANÍC SA JEŽIŠ SÚSTREDIL NA JADRO NA PODSTATU DUCHOVNÉHO ŽIVOTA. Keď Ho požiadali, aby vysvetlil, o čom vlastne Boží zákon je, odpovedal jednoducho: „Milujte Boha, milujte ľudí." Určil fundamentálne odlišný spôsob definovania, kto sú to deti Božie.