Niekde začíname a niekde končíme. Takáto je naša viera. Medzi prvým a posledným dňom sa všeličo udeje. Avšak naša spoločnosť dnes akoby nevedela presne určiť, ktorý deň je vlastne tým prvým a ktorý posledným.

 

 

 

 

Zomiera mi mama. Aspoň takto jej stav nazýva súčasná medicína, ktorej sa nedá vyčítať, že ešte nevie liečiť každú chorobu. O fibróze kostnej drene vieme u mamičky už siedmy rok. Lekári nám popísali aj dosť presný priebeh ochorenia i jeho koniec. Len nikto nepoznal / nepozná ČAS – kedy. 

 

Všetci vieme, že raz odtiaľto odídeme. Ale kto žije s vedomím konkrétnej neliečiteľnej choroby, ktorá mu už jasne ohraničuje pozemský život, musí sa cítiť inak. Musí rozmýšľať inak, musí žiť inak. Človek si vyberá obyčajne dve cesty – strach s apatiou alebo vychutnávanie dní naplno. 

 

 

 

Moja mamička patrí k optimistickým a vďačným ľuďom. Celé tieto roky pozorujem u nej chuť, silu, snahu, a to všetko bez kŕču. Už dvakrát bola na prahu smrti. A vždy sa to akosi zvrtlo. Malo sa kam. Ale dnešná fáza je už – podľa popisu ochorenia i jej momentálneho stavu – vraj konečná.

 

 

 

Keď sa už neobnovujú krvné zložky a už ani žiaden náhradný orgán ich nevytvára (dokáže tak istú dobu robiť slezina a pečeň), občas sa podá transfúzia, ale i tá má svoje časovanie a opodstatnenie, ktoré raz tiež skončí ... , človek je takmer bez imunity, a teda náchylný na bacil, vírus, baktériu, ktorá ho skolí. (Okrem iných deficitov.) Krv je skrátka nepostrádateľná a nedá sa zameniť za umelú ako kĺb. 

 

 

Postupné odchádzanie blízkeho príbuzného vám obráti život naruby ako narodenie dieťaťa. 
Okrem každodenného behania do nemocnice, prebdených nocí kvôli otázkam, úvahám, sčasti nervom vás postretne v našej „vyspelej“ spoločnosti ďalšia vec. Odmietajú vás postupne viaceré nemocnice. Mama bola ponechaná v inom meste, než tom, ktoré sa jej roky venovalo - v malej nemocnici na oddelení, ktoré mohlo  riešiť len jej čiastkový problém, bez prostriedkov potrebných pre jej diagnózu. Tamojší mladí lekári boli ochotní a statoční, avšak bez skúseností s podobným prípadom. Všetko však starostlivo konzultovali so staršími odborníkmi mimo ich mestečka, no mamičkin prevoz sa im nepodaril vybaviť. Oznamovali mi denne na moje odvážne požiadanie mamičkin kritický stav – vraj bez možného riešenia. Ale pokračovali v čiastkovej liečbe, o ktorej si ani sami neboli istí, či zaberie. „Kým žije, nie je pre nás odpísaná,“ – ich postoj sa mi páči. 

 

 

 

A tak sa vo mne tvoria mnohé otázky: napr. či náhodou nemá lekár zodpovednosť za svojho pacienta až do posledného vydýchnutia? Alebo či má aj neliečiteľne chorý človek právo zostať v nemocnici a ak nie (čo je aj mamičkin prípad), kam má ísť? 

 

 

 

Sama som v liečení jej zápalu pľúc nevidela zmysel, keďže už nemá takmer žiadnu imunitu, teda telo nebojuje a možno ani nemá šancu dostať sa z neho. A obnovenie imunity asi nehrozí, lebo leukocyty už pravdepodobne nemajú z čoho stúpnuť. A nekontrolovateľne stúpajúce trombocyty ohrozujú jej cievy zrazeninami. Ale mladí lekári jej aspoň po 10-dňovom boji zrazili vysoké teploty nákladnou liečbou. Vďaka im za to. Veď čo iné aj mali robiť? Zostala im tam. Nemocnica s oddelením pre jej diagnózu  svoju pacientku nechcela? / nemohla? hospitalizovať – vraj je to „terminálne štádium, treba to riešiť paliatívne,“ – znel výrok prednostu. Hematologička jej vysadila všetky lieky, veď i tak nezaberajú.

 

 

 

Áno? Dobre teda, povedala som si. Zavolala som kamarátke – lekárke z paliatívnej starostlivosti a poprosila ju o pomoc. No ani na tomto oddelení sme nepochodili. Poisťovňa za mamičku nezaplatí, lebo ona je len hematologický pacient, a nie aj onkologický. (Hoci v jej vývojovom štádiu sa to už nedá vylúčiť.) Moja teta – mamičkina sestra intervenovala všade, kde mala známosti. Tie sa spojili aj s hlavnou mamičkinou doktorkou. Čo bolo povedané, nebolo dodržané – nechcem súdiť motívy, ale výsledkom je, že ju naozaj nevzali. Ospravedlňujem ich tým, že sa asi vážne nesmie prijímať na lôžkové ten, kto nemá šancu. Alebo...?
A je vo mne nová otázka: vieme my ľudia skutočne posúdiť šance, nešance? Možno lekári pri istých diagnózach hej. Neviem...

 

 

 

A vracia sa stará otázka: kde má dožiť nevyliečiteľný človek? Núkajú sa mi len 2 odpovede – doma (celé stáročia to takto predsa bolo) alebo v hospici. Ale tých u nás zatiaľ nie je dosť. A zrovna v tomto pre nás náročnom čase ma kamarátka upozornila na odvysielanú reportáž jednej našej komerčnej televízie na tému Ako sa u nás zarába pod štítkom humanity, kde ukázali záber na krásny hospic, poskytujúci útočište zomierajúcim ľuďom, pre ktorých spoločnosť už nemá miesto. Mne je celkom jasné, že pacienti si musia za služby platiť, veď za čo iné než za peniaze im oddaní zamestnanci  majú stlať, prať, podávať lieky, jedlo a pod.??! (Čudujem sa slušným ľuďom, že si vôbec zapínajú túto TV. Podobnú reportáž nemohol urobiť a zaradiť do vysielania niekto, komu zomieral rodič alebo sám potrebuje utieranie zadku obetavými dobrovoľníkmi, ktorí sa namiesto kariéry skláňajú nad trpiacimi.)

 

 

 

Hospice majú i u nás budúcnosť. Chorý, starý, postihnutý ... – kto bude nasledovať? – nebude mať pomaly kde hlavu skloniť. Ak aj hej, tak určite už dnes nepožíva tú úctu, ktorá sa dostáva mladému, výkonnému, zarábajúcemu. Či už ide o umiestnenie chorých alebo o odsúvanie starších žien od dobrých pracovných miest – spoločnosť si takto buduje platformu pre zavedenie eutanázie. Zatiaľ je u nás dosť ľudí proti nej, ale keď si mnohí nazbierajú skúsenosti, že nemali kde dať svojich drahých zomierajúcich, že chorí a postihnutí sú na obtiaž ostatným, to je už len krôčik k odstraňovaniu nepohodlných. My mladí, čo s tým chceme spraviť? Je rad na nás! 

 

Keď pred 7 rokmi zomieral môjmu kamarátovi otec, chodila za ním domov – (vybral si umrieť doma) – lekárka (ich známa) pichať mu morfium a sledovať jeho stav. Aj zomieranie sa deje za sledovania lekárom! Dnes mi o tom rozpráva ako o krásnej (netají, že aj bolestnej) skúsenosti. „Je to vlastne zázrak, keď duša prejde z tohto sveta do toho duchovného, oveľa reálnejšieho, ako je tento viditeľný. A choré telo necháva tu. Všetci sme to prežívali ako veľkú vec.“ 

 

 

Áno, i nás to o chvíľu čaká. Na mňa pripadla úloha porozprávať sa s mamičkou o jej stave. Vlastne sama som si to predsavzala, lebo nesúhlasím s tými, čo tvrdia, že treba pacientovi tajiť jeho skutočné položenie, prípadne mu priamo klamať. Ja osobne raz chcem vedieť, ako na tom som. Každý sa musíme vysporiadať so smrťou a nikoho od toho i tak neuchránime. (Ne)pripravenosť je záležitosť celého spôsobu života a svetonázoru, ako ľahko či ťažko budeme odchádzať. Či vieme, kam ideme – nikam alebo niekam, do tmy alebo do večného svetla. Človek má podľa mňa právo pripraviť sa na odchod. Možno potrebuje komusi odpustiť, niekomu čosi dopovedať či zmieriť sa s tým či oným, prehodnotiť udalosti, zaspomínať si na zážitky. Veriaci sa dokonca v jednej modlitbe modlia za hodinu svojej smrti. Až teraz začínam chápať, prečo, čo to znamená.

 

Nuž som jej zľahka o všetkom povedala, i kňaza zavolala. Ešte sa vraj nezaoberala myšlienkou na smrť, ale od nášho prvého rozhovoru v nej pracuje – každý deň príde s novou reakciou.

 

 

 

Už aj mladý tím lekárov ju prepustil domov – svoju oblasť podchytili, stabilizovali, „tú jej“ riešiť nevedia. Až sa opäť objavia problémy a tie sa zákonite objavia - jedine žeby zázrak – kde sa bude  hlásiť? Jedine tam, kde ju nechceli. Hoci sa im nerada vnucuje, musí. Má na to právo... Čo však to len bude za starostlivosť?! Sme v napätom očakávaní, ako to budeme doma riešiť. Ale i ona chce byť už iba doma. Plne rešpektujem jej vôľu. 

 

 

Keby nebolo Boha, ktorý je NAD ľudským nezáujmom a neriešiteľnými vecami, písalo by sa mi oveľa ťažšie. Ale už som sa niekoľko ráz presvedčila, že človek nevie všetko, no Boh áno.  A ak nemá žiť ďalších x rokov, tak jej treba poskytnúť to posledné najlepšie, vytvoriť optimálne podmienky na zostávajúce dni. Možno týždne. Ktovie? Byť pri nej, s ňou. 

 

 

 

 

Autorka Alena Ješková je šéfredaktorkou ženského časopisu: www.miriam.sk