1. Prvé roky

Šťastný, a práve preto (že taký šťastný) získaný zlými prostriedkami.

milton

Narodil som sa v zime roku 1898 v Belfaste právnemu poradcovi a dcére duchovného. Moji rodičia mali len dve deti – dvoch synov. Ja som bol ten mladší – približne o tri roky. Na naše formovanie mali vplyv dve veľmi rozdielne skutočnosti. Môj otec patril vo svojej rodine k prvej
generácii, ktorá dosiahla vyššie postavenie v spoločnosti. Otcov starý otec bol waleským farmárom. Otcov otec – samorast – začal ako robotník – imigrant v Írsku a skončil ako partner fi rmy Macilwaine a Lewis „Výrobcov bojlerov, technikov a staviteľov železných lodí“. Moja matka
pochádzala z rodiny Hamiltonovcov. Hamiltonovská família bola rodina duchovných, právnikov, námorníkov a tak ďalej. Zo strany matkinej matky, rodiny Warrenovcov, jej v žilách kolovala krv normandského rytiera, ktorého kosti sú pochované v opátstve Battle. Oba rody, z ktorých
pochádzam, sa od seba líšili temperamentom i pôvodom. Otcova rodina boli skutoční Walesania – sentimentálni a vášniví. Mali kvetnatý ústny prejav a ich hnev sa v momente dokázal premeniť na úsmev a pochopenie. Vždy sa dokázali srdečne smiať aj úprimne plakať, hoci im šťastena
nikdy veľmi nepriala. Hamiltonovci zase patrili k rozvážnejším ľuďom. Boli kritickí, ironickí a šťastena k nim bola veľmi štedrá. Vždy vedeli, po čom siahnuť, tak, ako si skúsený cestujúci vždy dokáže vybrať najlepšie miesto vo vlaku. Už od útleho detstva som si uvedomoval nesmierny
rozdiel medzi matkinou pokojnou, láskavou a veselou povahou a otcovým večným emocionálnym kolísaním medzi šťastím a nešťastím. Táto ro dinná atmosféra vo mne vyvolávala istú nedôveru či averziu voči emóciám ešte skôr, ako som bol schopný danú skutočnosť pomenovať a ako som bol schopný si uvedomiť, že je to pre mňa nepohodlné, nepríjemné, ba dokonca až nebezpečné. Ako si vyžadovali spoločenské normy tej doby, boli moji rodičia veľmi sčítaní, „bystrí“ ľudia. Mama bola v mladosti nádejnou matematičkou. Získala titul bakalára na Queen’s College a ešte pred svojou smrťou mi stihla dať základy francúzštiny a latinčiny. Bola vášnivou čitateľkou kvalitnej literatúry. Tuším, že knihy od Georga Mereditha a Tolstého, ktoré som po nej zdedil, boli kúpené práve pre ňu. Otec sa zaujímal o celkom iné veci. Vyžíval sa v rétorike a počas svojich mládeneckých rokov v Anglicku rečnil na politických tribúnach. Keby mal vtedy dostatok fi nančných prostriedkov, určite by sa dal na politiku. V tomto smere – nebyť jeho donkichotského zmyslu pre humor – mohol byť celkom úspešný. Oplýval mnohými darmi obratného rečníka
v parlamente. Mal vyberané vystupovanie, rezonujúci hlas, bystrú myseľ, potrebnú zhovorčivosť a skvelú pamäť. Nesmierne obľuboval Trollopove politické romány a najmä hrdinu jeho románu Phineasa Finna. Myslím, že prostredníctvom neho dával nepriamo priechod vlastným túžbam. Poézia sa mu páčila len vtedy, ak obsahovala rétorické prvky alebo istý pátos – alebo oboje. Predpokladám, že sa mu najviac páčil Shakespearov Othello. V obľube mal aj takmer všetkých spisovateľov so zmyslom pre humor od Dickensa až po W. W. Jacobsa. Podľa mňa bol otec najlepším dobrým rozprávačom, akého som kedy počul rečniť. Nenašiel sa takmer nik, kto by
mohol konkurovať jeho rozprávačskému umeniu, založenému na živej pantomíme a imitácii grimás a gest jednej postavy za druhou. Najšťastnejší bol vtedy, keď si spolu so strýkami hodinu aj viac rozprávali všakovaké „huncútstva“ (takto nezvyčajne sa v našej rodine hovorilo anekdotám).