Veľký rozvodSpäť na zoznam

1.
OCITOL SOM SA v rade na autobusovej zastávke na pokraji dlhej, pochmúrnej ulice. Na špinavé dlažobné kocky padal súmrak a hustý dážď. Už hodiny som blúdil podobnými ošumelými ulicami. Neustále pršalo a zdalo sa, akoby sa čas zastavil presne v tom ponurom okamihu, keď už zopár výkladov svieti, ale ešte nie je dostatočná tma na to, aby vyzerali útulne. A práve tak, ako sa súmrak nemenil na noc, ani moje putovanie ma nepriviedlo do lepších častí mesta. Kamkoľvek som šiel, všade som nachádzal len zanedbané pavlačové domy, ošarpané novinové stánky, ploty, z ktorých viseli zdrapy starých plagátov, sklady s vytlčenými oknami, spustnuté železničné stanice a staré zatuchnuté antikvariáty. Po celý ten čas som nestretol ani živú dušu. Akoby okrem hlúčika na autobusovej zastávke v meste nikoho nebolo. Hádam preto som sa do radu postavil aj ja.
Hneď sa na mňa usmialo šťastie. Vo chvíli, keď som zaujal svoje miesto v rade, sa malá podráždená žena, čo stála predo mnou, osopila na muža, čo tam bol s ňou: „Ako chceš! Aby si vedel, nikam nejdem!“ a vystúpila z radu.
„Nemysli si,“ povedal muž dôstojným tónom, „že mi na tom výlete bohvieako záleží. Len som sa ti snažil spraviť po vôli pre pokoj v rodine. Na mojich citoch samozrejme nezáleží, to mi je jasné.“ A aby dokázal, že to myslí vážne, taktiež odišiel.
„Pozrime sa,“ pomyslel som si, „hneď som o dve miesta vpredu.“ Predo mnou teraz stál malý zamračený chlapík, ktorý si ma premeral s výrazom nevýslovného odporu a zbytočne nahlas poznamenal mužovi vedľa seba: „Tak takéto veci človeka prinútia dva krát si rozmyslieť, či má vôbec zmysel niekam chodiť.“
„Aké veci?“ spýtal sa ten druhý, svalnatý chlap s býčou šijou.
„Nuž,“ pokračoval Krpáň, „toto naozaj nie je spoločnosť, na akú som zvyknutý, to vám teda poviem.“
„Pche!“ prskol Svalovec. Obrátil sa na mňa a dodal: „Nenechajte si od neho kydať na hlavu, pane. Hádam sa ho len nebojíte?“
Keď videl, že nereagujem, oboril sa na Krpáňa so slovami: „Nie sme pre vás dosť dobrí, čo? Milujem tieto typy.“ A vzápätí Krpáňovi takú vrazil, že sa natiahol do jarku pri ceste.
„Nechaj ho ležať, nechaj ho ležať!“ zakričal len tak, k nikomu. „Som jednoduchý človek, ale mám rovnaké práva ako všetci ostatní, jasné?“
Keďže Krpáň nejavil najmenšiu vôľu vrátiť sa do radu a odvliekol sa preč, opatrne som postúpil ďalej a postavil som sa za Svalovca. V duchu som si gratuloval k ďalšiemu postupu. O chvíľu, ruka v ruke, odišli dvaja mladí ľudia, čo stáli pred ním. Obaja mali oblečené nohavice, boli chudí a chichotali sa rovnakým vysokým hlasom, takže nebolo možné rozoznať pohlavie ani jedného z nich. Obom však zjavne bola prítomnosť toho druhého v tej chvíli prednejšia ako miesto v autobuse.
„Všetci sa tam nezmestíme“, zakňučal ženský hlas asi štyri miesta predo mnou.
„Za dvacku sa s vami vymením, panička,“ ozvalo sa spredu. Počul som cinknutie mincí a ženský výkrik zmiešaný s výbuchmi smiechu ostatných prítomných. Oklamaná žena vyskočila zo svojho miesta v rade a oborila sa na muža, čo ju podviedol, no ostatní hneď postúpili dopredu a už ju späť nepustili. Takto sa rad postupne zmenšoval, takže už dlho pred príchodom autobusu dosiahol prijateľných rozmerov.
Bolo to nádherné vozidlo. Celé bolo pomaľované farebnými erbmi a žiarilo zlatým svetlom. Aj šofér autobusu vyzeral, akoby bol plný svetla. Jednou rukou držal volant, druhou si mával pred tvárou, akoby chcel rozohnať mastný dažďový opar.
Keď sa autobus priblížil, z radu sa ozvalo hundranie: „Pozrime sa, tvári sa, akoby vyhral v lotérii, nafúkanec jeden...“
„Ohromne je so sebou spokojný, čo?“
„Nech ide do kelu, to sa nemôže správať trocha prirodzene? Zjavne má pocit, že je pod jeho úroveň sa na nás čo len pozrieť. Čo si vôbec o sebe myslí?“
„Všetko to pozlátko a purpur, otrasné mrhanie prostriedkami. Prečo radšej neinvestujú do domov tu dole?“
 „Bože! Najradšej by som mu jednu vrazil.“