Tvoriť sa dá s farbami na plátne, s tónmi po notovej osnove, s telom na javisku, so slovami na papieri. Čo tak však ľudská duša, dieťa? Čo do nej vpíšeme?

 

 

Rozprávame sa s obyčajnou mamičkou dvoch narodených - jedného na ceste - detí, Luciou. 

 

 

 

 

Asi  všetky naraz. Skôr som sa snažila vytvoriť vhodnú pôdu, aby sa mohla rozvíjať – viem, že pre dieťa je predovšetkým dôležitá bezpodmienečná láska, tak sa učím jej ju dávať. Aby moja láska k nej nezávisela od toho, ako sa správa alebo čo dokáže. Preto jej veľmi často hovorím, že ju ľúbim, aj vtedy, keď neposlúcha. (Prvé ovocie som videla minulý týždeň, keď som Dorotku počula napomínať sestričku: „Alžbetka, ľúbim ťa, ale to nesmieš!“ J ) Snažím sa ju povzbudzovať a často ju chválim, snažím sa všimnúť si aj najmenšiu maličkosť, čo urobí dobre alebo keď sa správne zachová a oceniť to. Vychovať z dieťaťa osobnosť , to chce predovšetkým Božiu milosť, pokoru a dobrý vlastný príklad, sám rodič by mal byť „osobnosťou“. Neviem ako tebe, ale mne sa to zdá veľmi ťažké. Tak sa každý deň modlím o múdrosť , lebo som si vedomá, že k tomu, aby som bola „osobnosťou“, mi ešte veľa chýba. Snažím sa byť k nej úprimná, aby som ju učila úprimnosti, čestná, aby som ju naučila čestnosti. Ja sama som vyrastala s pocitom menejcennosti, nízkeho vedomia vlastnej hodnoty. Tak to sa snažím zdôrazňovať asi najviac – že má veľkú hodnotu, že je dokonale stvorená, že je milovaná a prijímaná. Že je od začiatku chcená a vytúžená (neverila by si, ako rada počúva o tom, ako bola v mojom brušku – 2/3 obrázkov sa kreslí v mojom brušku J  – a  ako sme sa tešili, keď sa narodila). Ďalej sa snažím rozvíjať jej rečové schopnosti, lebo jazyk je nástrojom myslenia. Tiež ju povzbudzujem k tvorivosti a odvahe. A tiež k trpezlivosti a vytrvalosti (zatiaľ s nevalným úspechom, mám nastavené také zrkadlo, že až. )

 

 

 

 

Podľa mňa ísť do výchovy deti len s vlastnou hlavou je ako ísť do džungle bez kompasu a potrebných zručností na prežitie. V ranom štádiu Dorotkinho detstva (prvý rôčik), mi veľmi pomohla kniha „Výchova novorodenca a kojenca v rodine“ od MUDr. Jaroslava Kocha , ktorá veľmi prehľadne popisuje vývoj dieťaťa, jeho fyzické aj psychické potreby v tom-ktorom mesiaci života a ponúka aj skvelé praktické cvičenia na rozvoj celkovej osobnosti – hrubá motorika, jemná motorika, citový vývoj, atď. Výborné sú aj knihy amerických psychológov G. Chapmanna a R. Campbella „Ako milovať svoje dieťa“ a „Deti a päť jazykov lásky“. Rada si čítam kresťanské knihy o výchove, ale v určitom bode som sa zastavila a uvedomila som si, že sa musím  v prvom rade riadiť Bibliou, ináč mi všetka psychológia bude nanič. Okrem toho, deti vnímajú predovšetkým to, čo robíme, až potom, čo hovoríme. Ak naše skutky nesedia so slovami, prestávame byť pre deti dôveryhodnými a skončili sme. Preto som zistila, že musím bezodkladne tvrdo popracovať na svojich nedostatkoch a čím hlbšie nazerám do svojho vnútra, objavujem také „poklady“, o ktorých som ani netušila. Uf. Lebo ako chcem naučiť dieťa spoľahlivosti, keď som sama nespoľahlivá, alebo zrelo narábať s hnevom, keď sama mnohokrát „vybuchnem“ ?
Akú rolu podľa teba hrá verbálne hodnotenie vlastného dieťaťa?
Kdesi som čítala, že ak chceme vychovať dobré dieťa,  musíme chváliť a napomínať tak 3 ku 1. Ak však chceme vychovať sebavedomé a šťastné dieťa, tak chváliť by sme mali 10 krát častejšie ako napomínať. Slová povzbudenia, utvrdenia, sú pre dieťa ako voda pre smädný kvietok. Keď pochválim Dorotku, vidím, ako sa celá rozžiari. Buduje sa v nej pocit istoty, že všetko je v poriadku, je milovaná a obdivovaná. Kedysi bolo zaužívané, že netreba deti chváliť že sú pekné, múdre a silné, aby vraj nespyšneli, netreba príliš poukazovať na ich úspechy, lebo budú lenivé, treba na nich tvrdo, skritizovať každý neúspech, aby viac dosiahli; netreba sa s nimi maznať, veď sa musia vedieť v živote obracať. Výsledkom je generácia zakomplexovaných ľudí, ktorí svoj pocit menejcennosti  kompenzujú prácou, diétami, hrubým make-upom alebo jednoducho tlčú a zhadzujú zase svoje deti.  Mňa preto neomrzí svojim princezničkám opakovať, že sú krásne, že ich Boh nádherne stvoril, povzbudzovať, že to zvládnu, veď sú šikovné, dodávať im odvahy k usilovnosti a trpezlivosti, aby mali v srdiečkach radosť z nových zručností a podobne. Snažím sa chválu nepreháňať a myslieť ju naozaj úprimne.

 

 

 

 

Jednoznačne. Mnohí z nás majú skúsenosť, že k nim rodičia pristupovali ako k majetku. Mysleli si, že si s nami môžu robiť čo chcú. To je však veľký omyl. Naše deti nám nepatria. Sú obrovským nezaslúženým darom od Boha, my sme len správcami tohto daru. Snažím sa k svojim deťom pristupovať s veľkou úctou. Slová útočiace na ich dušičky musia byť v našom slovníku tabu. Veď si len spomeňme, ako nás veľmi boleli a nastálo poznačili slová typu: „ty nikdy nič nedosiahneš!“ „pozri sa, aké si nemehlo, zase si rozlial!“, „prosím ťa, s kam sa ty hrabeš s tvojimi kilami!...“. Každé slovné vyjadrenie snahy o zosmiešnenie, vyliatie vlastnej frustrácie a nekontrolovaného hnevu, pohŕdanie, urážky, to všetko musíme vymazať zo svojho slovníka. Slovo má veľkú moc. Ak je raz vyslovené, nedá sa ho vziať späť. Veľmi ma v tejto súvislosti oslovuje list apoštola Jakuba. Existujú len dva typy slov: tie, ktoré budujú, a tie, ktoré ničia. Zo svojho dieťaťa môžeme vybudovať nádherného, vyrovnaného človeka, ktorý si bude vážiť seba aj druhých alebo v ňom semienko potenciálu môžeme načisto zničiť. 

 

 

 

 

Dorotka má ešte len tri a pol roka, ťažko je mi charakterizovať človiečika, ktorý sa ešte len začína rozvíjať. Okrem toho, ako každá matka, aj ja som hrdo neobjektívna. Tak musíš brať aj moje hodnotenie J. Dorotka je veselá, sebavedomá, má mimoriadne bystrú pamäť (koľko krát si z jej hier s bábikami vypočujem svoje výchovné monológy v plnom znení aj s príslušnými gestami a dikciou...). Mám pocit, že intuitívne chápe mnohé súvislosti, len ich ešte nedokáže zadefinovať, na svoj vek je veľmi vyspelá. Čo je na jej skutočne výrazné, je jej mimoriadna rečová zdatnosť, keď mala jeden rok, používala 50 slov, to mi nikto nechcel veriť. Dnes si od nej vypočujem vety typu: „Maminka, poradím ti. Choď do divadla. Na nejaké náročné predstavenie.“ J. Na druhej strane musím povedať, že je trocha panovačná. A pekne tvrdohlavá (hoci v tomto smere ani zďaleka nedosahuje Alžbetkiných kvalít )

 

 

 

 

No klasika. Kompletná, láskyplná rodina. Kde každému ide predovšetkým o dobro toho druhého, kde si vedia jednotliví členovia navzájom slúžiť, kde majú rodičia čas na deti (moje motto, keď bola Dorotka malá, bolo „mám pre teba všetok čas na svete!“, bokom šli aj domáce práce alebo osobné záľuby. Tak som získala na materskej pokoj, že stále riešim dokola to isté – plienky, kocky, otázky, ceruzky, skladačky a bábiky, piesok a prechádzky; pri druhom dieťati to už také jednoduché nie je J), kde rodina trávi spolu čas pri jedle, pri ukladaní detí do postieľok... Rodina, kde sa všetci navzájom počúvajú a aj skutočne počujú, čo im ten druhý hovorí. Rodina, kde otec je prítomný. Telom aj duchom.  Kde rodičia svoje deti objímajú, hľadia im často do očí, venujú im kopec nerozdelenej pozornosti, a pomáhajú im v praktických aj vnútorných problémoch a úlohách.  Možno to znie idealisticky ale nepýtala si sa ako to funguje u nás ale ako by to malo byť J.

 

 

Deti majú úžasný hlad po poznaní, je v nich ohromná sila a chuť do učenia.  Určite ich treba učiť o živote, o svete, geografii, histórii, spoločnosti, atď.. Ale podľa mňa je ešte dôležitejšie  dať im pevnú kotvu do života – živú vieru v Boha, akýsi oporný bod, z ktorého môžu vychádzať, s ktorým môžu tieto poznatky a informácie konfrontovať, a tak ich buď prijať, alebo odmietnuť. Skrátka zaujať stanovisko, mať svoj názor a nebáť sa ho vysloviť.  Zatiaľ to s mojimi babuľkami v praktickom živote vyzerá tak, že komentujem všetko, čo sa okolo nás deje, či už doma alebo vonku a rozprávame sa o tom. Keď ideme po ulici, upozorňujem na počasie, jednotlivé stromy alebo zvieratká, alebo vysvetľujem správanie ľudí, hodnotíme, snažíme sa zapamätať si veci, diskutujeme o nich, odpovedám na otázky a ďalej ich rozvíjam. Mnoho krát sa dostaneme v rozhovore úplne inde od témy, a tak mám nečakane príležitosť naučiť ich zase niečo nové. O pár rokov príde otázka školy. Pre mňa bola škola inštitúcia, ktorá sa mi snažila do mozgu vliať čo najviac encyklopedických informácií, bez poznania hlbších súvislostí, ešte k tomu protinábožensky zameraná. A to sa opäť vracia. Žijem s deficitom poznania, a pritom som typ, ktorý miluje učenie. Preto sa teším, že sa budem môcť znova učiť so svojimi dievčatami. Na Slovensku je už možné učiť deti doma, tzv. domáca škola, kde budem môcť s nimi preberať učebnú látku tvorivým a zábavným spôsobom, na to sa nesmierne teším. Apropo, pridáte sa? Hľadám rodiny, ktoré by tiež chceli vykročiť týmto smerom. Nech našim deťom nechýba (kvalitný) sociálny rozmer školy.

 

Priatelia mi vravia, že tvorivá som. Sama o sebe si myslím, že mi trocha chýba predstavivosť a fantázia. V každom prípade ma však tvoriť nesmierne baví, mojím hobby je hudba a maľovanie. Ak sa pod pojmom tvorivosť skrýva schopnosť vytvárať „tvorivý neporiadok“ alebo „tvorivý program dňa“,  ktorý sa ani trocha nepodobá na pevný harmonogram a poriadok, keď sa snažím do 24 hodín napchať program, čo by vydal tak na 2-3 dni, tak rozhodne tvorivá som...

 

 

 

 

 

Na tejto podstránke vám okrem článku "Tvorivosť, kreativita, výchova dieťaťa" ponúkame aj nasledovné tituly do pozornosti.