Talianske impresieSpäť na zoznam
Konečne bude koniec nekonečnej kalvárii spojenej s prípravou na 14-dňový študijný pobyt v Ríme! No tu sa ozval hlas z mikrofónu:
„Ospravedlňujeme sa cteným cestujúcim, ale let do Ríma sa pre nepriaznivé počasie odkladá o tri hodiny!“
To azda nie je pravda? Dobre som počula? Čakať? Celé tri hodiny ešte čakať? Hrôza!
Nová skúška trpezlivosti. Musím sa priznať, že trpezlivosť a čakanie vôbec nepatria k mojim silným stránkam. A navyše, keď som si uvedomila, že je piatok a že do Ríma namiesto o 11:30 priletíme až o 14:30 a kopu času ešte stratíme s odbavovaním formalít, naskočili mi po celom tele zimomriavky. To ma sotva bude niekto na letisku tak dlho čakať, ako mi neveľmi presvedčivo oznámila referentka z nášho Ministerstva kultúry, ktorá vybavovala moju cestu:
„Mal by vás na letisku niekto čakať, odovzdať vám štipendium a informovať vás, kde budete bývať… No pre istotu vám dávam jednodňové diéty.“ Mal by vás niekto čakať…
Ale je takmer isté, že tri hodiny navyše ma nikto v Ríme čakať nebude. A dnes je piatok. No čo sobota a nedeľa? Vtedy na talianskom Ministerstve zahraničných vecí určite nikto
nebude úradovať. Čo si len v Ríme tri dni počnem bez ubytovania s pár lírami vo vrecku?
Koncom januára roku 1974 vládla u nás na Slovensku tuhá mrazivá zima. Už druhý deň sa neprestajne chumelilo, priam „mlynári sa bili“, ako sme vravievali v mojom rodnom
Keď dušou buráca ti povíchrica žitia,
len pohľad vrhni v zasneženú stráň,
hneď pokoj rozhostí sa v duši,
Akáže povíchrica, akýže uragán mohol zmietať dušou mladého dievčaťa? Pochybovačne som rozmýšľala už ako zrelá žena, už druhý týždeň pripútaná chrípkou na lôžko a trápiaca sa vo vysokej teplote s náladou pod bodom mrazu. Bola som doma sama, deti boli v škole a manžel v zamestnaní. A tu sa zrazu na dverách rozdrnčal zvonček. Netrpezlivo a nástojčivo, aspoň mne sa tak zdalo, kým som sa pomaly zviechala z postele a prehodila si cez seba župan.
Bola to poštárka s telegramom. Od nečakanej mamičkinej smrti, ktorá len nedávno „odletela do večnej slávy“, ako sa sama vyjadrovala o niekom, kto náhle zomrel, som sa priam
hrozila telegramov a nečakaných správ. Poštárka postrehla, ako som zbledla v tvári, a povedala:
„Nič sa nebojte!“
A tak som pomaly roztvorila telegram a rýchlo som ho preletela očami, nechápuc jeho obsah:
„Zväz slovenských spisovateľov Vás navrhol na štvormesačný jazykový kurz do Perugie. Ihneď sa ozvite, či na ponuku reflektujete.“
Čítala som telegram neveriacky znova a znova a celkom som zabudla na poštárku, ktorá vyčkávala na odmenu, že sa unúvala vyjsť pešo až na štvrté poschodie. Keď som sa jej „patrične“ poďakovala, vrátila som sa do postele a hlavou sa mi preháňali protichodné myšlienky. Prvý reflex: Kto a prečo mňa, netaliančinárku, ale ruštinárku, navrhol na
jazykový kurz do Talianska? Údiv vzápätí vystriedala veľká radosť. Môcť sa zdokonaľovať
v taliančine, ktorú po preradení z ruskej redakcie do redakcie svetových bestsellerov tak veľmi potrebujem, a navyše v takom krásnom prostredí, to je predsa úžasné! Úslužná pamäť mi ihneď priviala slová z Čapkových Italských listov. Siahla som do knižnice a znova som čítala:
Perugia je sen, vidina mezi modrým nebem a modrou zemí.

