Talianske impresieSpäť na zoznam

Konečne bude koniec nekonečnej kalvárii spojenej s prípravou na 14-dňový študijný pobyt v Ríme! No tu sa ozval hlas z mikrofónu:

„Ospravedlňujeme sa cteným cestujúcim, ale let do Ríma sa pre nepriaznivé počasie odkladá o tri hodiny!“

To azda nie je pravda? Dobre som počula? Čakať? Celé tri hodiny ešte čakať? Hrôza!

Nová skúška trpezlivosti. Musím sa priznať, že trpezlivosť a čakanie vôbec nepatria k mojim silným stránkam. A navyše, keď som si uvedomila, že je piatok a že do Ríma namiesto o 11:30 priletíme až o 14:30 a kopu času ešte stratíme s odbavovaním formalít, naskočili mi po celom tele zimomriavky. To ma sotva bude niekto na letisku tak dlho čakať, ako mi neveľmi presvedčivo oznámila referentka z nášho Ministerstva kultúry, ktorá vybavovala moju cestu:

„Mal by vás na letisku niekto čakať, odovzdať vám štipendium a informovať vás, kde budete bývať… No pre istotu vám dávam jednodňové diéty.“ Mal by vás niekto čakať…

Ale je takmer isté, že tri hodiny navyše ma nikto v Ríme čakať nebude. A dnes je piatok. No čo sobota a nedeľa? Vtedy na talianskom Ministerstve zahraničných vecí určite nikto

nebude úradovať. Čo si len v Ríme tri dni počnem bez ubytovania s pár lírami vo vrecku?

Koncom januára roku 1974 vládla u nás na Slovensku tuhá mrazivá zima. Už druhý deň sa neprestajne chumelilo, priam „mlynári sa bili“, ako sme vravievali v mojom rodnom

Keď dušou buráca ti povíchrica žitia,

len pohľad vrhni v zasneženú stráň,

hneď pokoj rozhostí sa v duši,

Akáže povíchrica, akýže uragán mohol zmietať dušou mladého dievčaťa? Pochybovačne som rozmýšľala už ako zrelá žena, už druhý týždeň pripútaná chrípkou na lôžko a trápiaca sa vo vysokej teplote s náladou pod bodom mrazu. Bola som doma sama, deti boli v škole a manžel v zamestnaní. A tu sa zrazu na dverách rozdrnčal zvonček. Netrpezlivo a nástojčivo, aspoň mne sa tak zdalo, kým som sa pomaly zviechala z postele a prehodila si cez seba župan.

Bola to poštárka s telegramom. Od nečakanej mamičkinej smrti, ktorá len nedávno „odletela do večnej slávy“, ako sa sama vyjadrovala o niekom, kto náhle zomrel, som sa priam

hrozila telegramov a nečakaných správ. Poštárka postrehla, ako som zbledla v tvári, a povedala:

„Nič sa nebojte!“

A tak som pomaly roztvorila telegram a rýchlo som ho preletela očami, nechápuc jeho obsah:

„Zväz slovenských spisovateľov Vás navrhol na štvormesačný jazykový kurz do Perugie. Ihneď sa ozvite, či na ponuku reflektujete.“

Čítala som telegram neveriacky znova a znova a celkom som zabudla na poštárku, ktorá vyčkávala na odmenu, že sa unúvala vyjsť pešo až na štvrté poschodie. Keď som sa jej „patrične“ poďakovala, vrátila som sa do postele a hlavou sa mi preháňali protichodné myšlienky. Prvý reflex: Kto a prečo mňa, netaliančinárku, ale ruštinárku, navrhol na

jazykový kurz do Talianska? Údiv vzápätí vystriedala veľká radosť. Môcť sa zdokonaľovať

v taliančine, ktorú po preradení z ruskej redakcie do redakcie svetových bestsellerov tak veľmi potrebujem, a navyše v takom krásnom prostredí, to je predsa úžasné! Úslužná pamäť mi ihneď priviala slová z Čapkových Italských listov. Siahla som do knižnice a znova som čítala:

Perugia je sen, vidina mezi modrým nebem a modrou zemí.

Je to městečko paláců a pevnostních domů, etruských bran a podivuhodných

výhledů. Bože, jak tady zapadá slunce za modrými vlnami

hor! A jak oslepuje poutníka, když putuje k Ducciovmu spanilému

oratóriu! Bože, svět je krásný tisícerým způsobem, ale této umbríjské

zemi, v které se nachází Perugia, se dostalo zvláštní milosti.  

A mňa niekto navrhol – bez môjho pričinenia i popudu – na cestu práve do tejto čarovnej Perugie! Ibaže údiv a radosť vzápätí vystriedali pochybnosti, ba až strach. Na povolenie cesty do kapitalistických krajín sú potrebné podpisy až siedmich inštitúcií. Dostanem ich ja, „persona non grata“, nečlenka komunistickej strany, „tmárka“, ktorá sa ešte vždy nedopracovala k vedeckému svetonázoru? A okrem toho, bude správne a rozumné, aby som odišla na celé štyri mesiace od dvoch ešte školopovinných detí a milujúceho manžela?

Na túto poslednú otázku som dostala odpoveď ihneď – stačilo len vytočiť manželovo číslo:

„To vieš, že nám budeš veľmi chýbať, ale ako by sme ti mohli nedožičiť túto fantastickú

možnosť!“

Teplota mi od radosti akiste ihneď klesla a hneď som aj zatelefonovala na Zväz slovenských spisovateľov, že s radosťou túto nečakanú, ale fantastickú ponuku prijímam, pravda, ak dostanem súhlas svojich nadriadených.