S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, každý z nás tu prítomných už má nejakú skúsenosť s hľadaním. Hľadanie patrí pravdepodobne medzi najbežnejšie ľudské činnosti. Hľadáme veci, ktoré sme niekam odložili a zabudli sme kam, hľadáme ľudí, ktorých potrebujme stretnúť, hľadáme informácie, ktoré potrebujeme vedieť. Hľadáme rôzne veci, konkrétne, či abstraktné, ale určite sa zhodneme v tom, že nie je hľadanie, ako hľadanie. Prepadli ste už niekedy milí bratia a sestry, milí priatelia panike, alebo zúfalstvu pri hľadaní nejakej dôležitej veci? Napríklad pasu na colnici, alebo nejakého dôležitého dokumentu, či predmetu, ktorý ste práve veľmi potrebovali a ako naschvál ste to nevedeli nájsť. Mnohí z nás by vedeli povedať nejaký viac, alebo menej dramatický zážitok s hľadaním kľúčov od auta, alebo bytu, možno niekto zažil aj hľadanie nejakej blízkej osoby, alebo sám bol tým hľadaným. Zrejme celkom inak a s inou intenzitou hľadáme pero, či okuliare, ktoré sme niekde založili a úplne inak hľadáme dôležitý doklad. Inak budeme hľadať stratenú 100 či 500 Eurovku a inak 5 Erovku. Neporovnateľné je aj hľadanie akejkoľvek veci s hľadaním napríklad strateného dieťaťa.

 

 

Tieto príklady o hľadaní som uviedol, lebo aj Písmo sväté využíva tento fakt, že skúsenosť s hľadaním niečoho, alebo niekoho je pre nás celkom bežná, každodenná a používa častokrát toto slovo „hľadanie“ na vyjadrenie nášho prístupu k Bohu, či k Božiemu kráľovstvu, alebo iným duchovným skutočnostiam. Výzva k hľadaniu Boha zaznieva v Písme často a je obsahom aj biblického verša, ktorý sme dostali ako zbor pre tento rok 2009: „Teraz sa srdcom a celou bytosťou zamerajte na hľadanie Hospodina, svojho Boha! Dajte sa do stavby svätyne Hospodina, Boha.“  (1Kron 22,19a)

Túto výzvu adresoval kráľ Dávid, ako sme čítali izraelským hodnostárom, aby ich povzbudil k podpore svojho syna Šalamúna pri stavbe chrámu v Jeruzaleme, ktorý bude zasvätený Bohu. Ešte predtým, než povedal túto výzvu, čítame, že pripravil mnohé hmotné aj nehmotné veci potrebné k výstavbe chrámu. On sám sa do výstavby pustiť nemohol, lebo jeho ruky boli poškvrnené množstvom preliatej krvi v bojoch, ktoré viedol, preto sa snažil aspoň všetko dôkladne pripraviť pre stavbu. Zaobstaral ľudí na okresávanie kamenných kvádrov, drevo na stavbu, železo, kovy, drahé kamene, remeselníkov, zhromaždil mnohé nevyhnutné veci. Materiálne stavbu pripravoval, ako najlepšie vedel, ale vedel, že to všetko k stavbe chrámu, k stavbe svätyne Hospodina, nestačí. Všetko kamenie, drevo, kovy, či zruční remeselníci by boli nanič, keby pre stavbu chrámu nezískal srdce a myseľ, nezískal nadšenie na prvom mieste svojho syna Šalamúna, ktorý mal stavbu viesť a tiež izraelských predákov, vodcov ľudu, ktorí mali pre stavbu chrámu nadchnúť celý národ. Preto hovorí najprv so svojím synom Šalamúnom a potom s predákmi, vodcami ľudu, aby im ukázal dôležitosť a nevyhnutnosť tohto diela, aby ich pre toto dielo nadchol

 

.
Dávid, skúsený starec, ktorý sa toho počas svojho života veľa naučil vo vzťahu k Hospodinovi, a ktorý prešiel mnohými skúškami aj pádmi, vie v tejto chvíli, čo je podstatné a dôležité, na čo má zamerať pozornosť svojho syna Samuela a izraelských hodnostárov, ešte pred započatím diela. Vie, že dôležitá nie je samotná stavba, tá je len prostriedkom, je len vyjadrením vzťahu k Bohu Hospodinovi. Dôležitá nie je stavba, ani ľudia, čo ju idú stavať, dôležitý je Ten Boh –Jahve, Hospodin, komu ten chrám chcú stavať. On, ako osoba, musí ostať v centre aj uprostred stavebného ruchu, ktorý je určený Jemu samému, Jeho chrámu.
Preto Dávid nevyzýva predákov Izraela na prvom mieste, aby si preštudovali projekty Božieho domu, aby spočítali, či je dostatok všetkého. Vyzýva ich, aby sa prv, než sa pustia do stavby svätyne sústredili, zamerali na Boha, na Jeho hľadanie.

 

 

Táto výzva je aktuálna aj pre naše spoločenstvo a pre nás ako jednotlivcov aj dnes. Nebezpečenstvo, že nám kvôli dielu, ktoré konáme, unikne a zakrpatie vzťah k Tomu, kvôli ktorému to dielo konáme, je aj dnes veľmi veľké. Koľkokrát sa aj my púšťame do rôznych väčších, či menších diel a prác na Božom kráľovstve, (a nemusia to byť vyslovene len fyzické, hmotné svätyne), a pohltení prácou, si možno ani nevšimneme, že už nestaviame chrám na Božiu slávu a česť, ale pre svoju slávu a česť. Možno sme len tak zavalení množstvom úloh a povinností, množstvom práce, organizovaním rôznych podujatí, že nakoniec nemáme ani čas na budovanie vzťahu k Hospodinovi. Táto výzva je aj pre nás výzvou k novému sústredeniu sa na Boha, na náš vzťah k nemu, na jeho prehĺbenie. Boh chce, aby sme s Ním aj boli, trávili s ním čas, ako trávia čas deti so svojim otcom a nielen pracovali pre Neho, to robia sluhovia. Je to výzva, aby sme v každodennom zhone, uprostred množstva úloh hľadali a našli čas, byť s Bohom.

To jediné a najdôležitejšie je, aby sme mohli byť neustále v Božej blízkosti, v bezprostrednom kontakte s Ním. To je tá najdôležitejšia vec a výsada, že môžeme mať priamy vzťah s Bohom našim Stvoriteľom a Vykupiteľom. Žalmista, napríklad v 27. žalme, tento vzťah vyjadruje tým, že si uvedomuje, že Božím príkazom je, aby sme hľadali Jeho tvár (v. 8) a prosí, aby Hospodin neskrýval svoju tvár pred ním (v. 9). My ľudia častokrát skôr túžime vidieť, ako Boh koná, túžime vidieť „Božie rameno“. Ak však niekto vidí len rameno, a nie tvár, tak ťažko môže vedieť, prečo to rameno koná tak, ako koná. My ľudia viac túžime vidieť, čo Boh koná, chceme mať z toho nejaký úžitok pre seba a častokrát nám skôr záleží na Božích činoch a nie na Bohu samotnom a kvôli Nemu samotnému. Záleží nám na tom, aby sme videli Božiu tvár, túžime po tom tak ako žalmista, chceme byť proste s Bohom, lebo Ho máme radi bez ohľadu, či pre nás niečo vykoná, alebo nevykoná? Čo hľadáme, Boha samotného, alebo len Jeho činy.
Tá výzva k hľadaniu Hospodina, totiž nie je len obyčajnou výzvou. Je tu zdôraznené, že máme byť zameraní celou bytosťou, celým srdcom, celým svojim ja máme byť nasadení do hľadania Hospodina. Máme ho hľadať ako keď nám ide o život, a o život, nielen ten pozemský, ale večný, skutočne aj ide. Ak si tu dnes medzi nami, a ešte si nikdy nezameral svoj život na hľadanie Hospodina, ak si Ho ešte doteraz nestretol, nenašiel, ako svojho Spasiteľa a Pána, tak táto výzva znie pre Teba, aby si intenzívne s bytostným nasadením hľadal Boha a On vo svojom Synovi Pánovi Ježišovi Kristovi, nám všetkým, aj Tebe zasľubuje: „Kto hľadá, nájde. Kto klope, tomu bude otvorené.“ (Mt 7,7). On sa dáva nájsť tým, ktorí Ho skutočne hľadajú, ktorí Ho chcú poznať.

Táto výzva k zameraniu nášho života na hľadanie Hospodina však znie naliehavo k nám veriacim kresťanom, členom zboru, ktorí sme už Hospodina stretli na svojej životnej ceste, ktorí sme vyznali svoje hriechy a prijali obeť Pána Ježiša za naše hriechy na Golgotskom kríži. To, že sa nám pri hľadaní Hospodin už dal nájsť, neznamená, že máme prestať hľadať. Hľadanie Hospodina, Jeho vôle je neustály proces, ktorý nikdy nekončí. Božie Slovo je prešpikované výzvami, aby sme hľadali Boha, Božiu tvár, Jeho prítomnosť, Božie kráľovstvo. Ak sme už uverili, tak to neznamená, že naše hľadanie skončilo a ani Jeho intenzita nesmie klesnúť. Stále máme hľadať Boha a Jeho kráľovstvo na prvom mieste.

 

Ak nie je hľadanie Boha v mojom živote na prvom mieste, ak nie je On sám na prvom mieste, tak sa žiadne dielo nemôže podariť k úplnej spokojnosti, ani stavba svätyne pre Boha. To nám pripomína aj známy výrok Pána Ježiša, ktorý povedal „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané.“ (Mt 6,33).
Na hľadanie Hospodina máme sústrediť svoju myseľ i srdce, teda máme ho hľadať rozumom aj citom a máme to robiť ako naše rozhodnutie, skutok vôle, celá naša bytosť má byť zahrnutá do hľadania Hospodina. Roháčkov preklad hovorí, že máme pridať svoje srdce a svoju dušu k tomu, aby sme hľadali Hospodina. České preklady hovoria, že sa máme zo srdca aj duše „dotazovať“, dopytovať Hospodina a máme sa vydať svojim srdcom aj dušou k hľadaniu Hospodina. Nedá sa to robiť polovičato, naoko, čiastočne. Bohu ide o to, aby sme Ho hľadali, aby sme Ho milovali celou mysľou, celou dušou a celou silou (Dt 6,4).

 

Všetky tieto výrazy nám trochu osvetľujú, čo všetko môže znamenať „hľadať Hospodina“. Častokrát používame tento výraz, aj ja som ho mnohokrát dnes použil, ale čo to znamená v realite nášho, môjho každodenného života „hľadať Hospodina“. Otázka môže aj znieť: Chcem Ho hľadať, ale ako a kde Ho mám hľadať? Pravdepodobne nie je možné do detailu vystihnúť to všetko, čo môže znamenať „hľadanie Hospodina“. Určite to znamená, že hľadáme, dopytujeme sa na Jeho vôľu, a potom hľadáme spôsoby, ako Jeho vôľu, jeho prikázania uplatniť vo svojom živote. Určite to znamená, že hľadáme Jeho lásku a keď ju zažívame, tak nás to vedie k tomu, aby sme hľadali, ako ju rozdávať ďalej. Zrejme to znamená aj hľadanie Božieho kráľovstva, teda uplatnenie Jeho vlády, Jeho zákonov všade tam, kde žijeme. Miesto, kde môžem Boha hľadať je všade, je na modlitbe osamote v mojej komôrke, kde ma nikto nevidí, ale je aj pri službe tým, ktorí potrebujú pomoc, je aj v spoločenstve bratov a sestier. Toto sú len niektoré príklady, určite som nezmienil všetky, ale Boh nám zasľubuje, že tým, ktorí Ho úprimne hľadajú sa dá nájsť.
Kedy sa máme zamerať na intenzívne hľadanie Hospodina. V evanjelickom preklade, na rozdiel od ostatných prekladov je vynechané slovíčko „teraz“. Intenzívne hľadanie nejakej dôležitej veci, od ktorej veľa závisí, možno aj život, sa nedá odkladať. Od hľadania Hospodina závisí náš večný život, preto nie je možné toto hľadanie odkladať na zajtra, či pozajtra. Teraz, v tejto chvíli, vlastne každú chvíľu máme intenzívne, celou bytosťou, celým srdcom a mysľou žiť život zameraný na hľadanie Hospodina. Jedine taký život má skutočný zmysel, lebo neústi do zániku, ale do večného života. Odkladať intenzívne hľadanie Hospodina na neskôr sa nemusí vyplatiť, lebo sa môže stať, že už v budúcnosti nebudeme mať príležitosť sa k hľadaniu dostať, lebo žiadna budúcnosť tu na zemi už pre nás nemusí byť.

 

Predpokladom úspešného hľadania je, že vieme, poznáme koho, alebo čo hľadáme. Nehľadáme akéhokoľvek Boha, ale Hospodina, svojho Boha. On si nás draho vykúpil obeťou svojho Syna Pána Ježiša Krista. Predobrazom toho, bolo vyslobodenie Izraelcov z egyptského otroctva. Preto Ho Izraelci mohli nazývať „svojim Bohom“ a preto Ho o to viac môže každý človek, ktorý prijal výkupnú obeť Pána Ježiša Krista, nazývať „svojim Bohom“.
Zhrňujúc je aj z prečítaného Slova jasné, že dobrý duchovný stav, to je zameranie, sústredenie sa na Boha, je predpoklad pre stavbu svätyne, pre akékoľvek úspešné dielo na Božom kráľovstve.
Tá výzva znejúca z úst Dávida pre izraelských predákov bola v tej dobe jasná, išlo o výzvu fyzicky, hmotne vybudovať chrám Boží v Jeruzaleme. Netrúfam si teraz vyhlásiť, že tá druhá časť verša na tento rok pre náš zbor znamená doslovne to, čo tam je napísané, že sa máme pustiť do stavby hmotnej svätyne, napríklad modlitebne.

 

Určite však môžme povedať, že to je jednoznačná výzva na nové sústredenie, zameranie sa na Boha samotného. Ak poslúchneme prvú časť výzvy a s celou bytosťou sa zameriame na Hospodina, tak potom zrejme nebude problém nielen porozumieť tomu, čo znamená pre nás dnes druhá časť výzvy obsiahnutej v tomto verši pre náš zbor na tento rok, ale nebude ani problémom sa pustiť do akéhokoľvek diela, ktoré nám Pán ukáže, že sa máme do neho pustiť. V tomto zmysle dúfam, že týchto niekoľko myšlienok k tomuto veršu, bolo len vstupom do našich spoločného hľadania toho, čo znamená aj toto Božie slovo pre nás dnes a hľadania toho, ako ho dnes máme uplatňovať a žiť.

 

 

  Spracoval: Ján Szőllős, kazateľ BJB - Palisády