Sklamanie z BohaSpäť na zoznam

Osudný omyl

Odkedy mi vyšla kniha Kde je Boh, ked to bolí?, dostávam listy od ludí sklamaných Bohom.
          Ked sa jej život postupne rozpadával, zacala pochybovat o tom, comu kedysi verila – o milujúcom Bohu. Dokázal by som jej poradit?
            Istý homosexuál postupne prezradil celý svoj príbeh v niekolkých po sebe idúcich listoch. Viac ako desat rokov sa snažil nájst „liek” na svoju orientáciu. Vyskúšal uzdravujúce charizmatické zhromaždenia, krestanské podporné skupiny aj medikamentóznu liecbu. Dokonca podstúpil druh averznej terapie, pri ktorej mu psychológovia aplikovali elektrické šoky na genitálie, ked reagoval na erotické zábery mužov. Nic nezaberalo. Naostatok sa oddal promiskuitnému životu homosexuála. Ešte stále mi príležitostne píše. Zdôraznuje, že chce nasledovat Boha, ale cíti sa byt diskvalifikovaný kvôli svojej divnej kliatbe.
            Písala mi s istými rozpakmi aj mladá žena o svojej postupujúcej depresii. Tvrdila, že nemá dôvod byt v depresii. Je zdravá, zarába slušné peniaze, má stabilné rodinné zázemie. Zväcša však po prebudení nevie nájst nijaký dôvod, preco dalej žit. Nestará sa o Boha, ani o život, a ked sa modlí, spytuje sa, ci ju niekto naozaj pocúva.
            Tieto a podobné listy, ktoré som dostal v priebehu rokov, vedú k rovnakej základnej otázke, parafrázovanej rôznymi spôsobmi. Znie asi takto: „Vaša kniha sa týka fyzickej bolesti. Co však s mojou bolestou? Kde je Boh, ked trpím duševne? Co o tom hovorí Biblia?” Odpovedám na listy najlepšie, ako viem, uvedomujúc si so smútkom nedostatocnost slov na papieri. Dokáže nejaké slovo, hocijaké slovo, uzdravit ranu? Musím sa priznat, že po precítaní týchto bolestných listov si kladiem rovnaké otázky. Kde je Boh v našej emocionálnej bolesti? Preco nás tak casto sklame?
          Sklamanie z Boha sa nemusí dostavit len za dramatických okolností. U mna sa vlúdi neocakávane do všednosti každodenného života. Pamätám si  jednu noc minulej zimy, chladnú, mrazivú noc v Chicagu. Vietor skuvínal, dážd so snehom sa sypal z oblohy, pokrývajúc ulice ligotajúcou sa poladovicou. Tej noci zastalo moje auto v pomerne neznámej štvrti. Ako som dvíhal kapotu a naklánal sa nad motor, kým ma plušt pichala do chrbta ako malé ihlicky, modlil som sa: Prosím, Pane, pomôž mi naštartovat!
          Nepomáhalo žiadne manipulovanie s drôtikmi, káblikmi a hadickami, a tak som strávil nasledujúcu hodinu v ošarpanom bufete, cakajúc na odtahovaciu službu. Sediac na plastovej stolicke, s rozširujúcou sa mlákou vody, ktorá stekala z mojich premocených šiat, spytoval som sa, co si asi myslí Boh o tejto mojej biede. Zmeškám naplánované vecerné stretnutie a pravdepodobne pocas nasledujúcich dní stratím vela casu, aby som donútil k poctivej práci opravárov, cíhajúcich na opustených motoristov. Zaujíma sa Boh vôbec o moju frustrovanost alebo o premrhanú energiu a peniaze?