Rozprava o adamoviSpäť na zoznam

 ÚVOD
Odkedy som začal prednášať na katedre, ktorá pripravuje vychovávateľov, odborníkov na nápravu porúch emocionality a správania, zamestnáva ma jeden problém. Problém, ktorý asi najpregnantnejšie formuloval kolega Škultéty, nemám na mysli baťka Škultétyho, ale svojho bývalého poslucháča psychológie v Košiciach, ktorý pri istej príležitosti, keď sa hovorilo o nových pohľadoch na človeka, v nie celkom marxistickom duchu, položil otázku: „Vážení páni profesori, my sme verili tomu, čo ste nám prednášali. Ak ste vedeli, že veci sa majú inak, prečo ste nám to nepovedali?“. No nevedeli sme. Niečo sme tušili, niečo sme si nechávali pre seba a o niečom sme nerozmýšľali, lebo aj my sme podliehali autoritám. Mnoho vecí sa medzitým zmenilo, okolo nás aj v nás samých. A tak dnes prosím o dovolenie, aby som sa mohol pokúsiť o splatenie istého dlhu aj Vladkovi Škultétymu aj všetkým, ktorí občas počúvajú moje prednášky. Chcem sa pokúsiť dať na papier pohľad na človeka, ku ktorému som dospel v priebehu času a hneď na začiatku musím priznať, že agens provocans rozmýšľania o týchto záležitostiach bola v mojom prípade Biblia, presne povedané, druhá stránka knihy Genesis, keď som ju začal čítať očami psychológa.
Hebrejský termín adam, odráža dva pohľady na človeka. Jednak je to meno konkrétneho jednotlivca a jednak všeobecné označenie pre ľudstvo ako celok.  A to je aj téma tejto rozpravy.
Prezentované úvahy sú východiskom, ktoré je v pozadí všetkých mojich verejných vystúpení, a z ktorého sa poslucháči obvykle dozvedia vždy len malý výsek, na objasnenie problému, o ktorom je práve reč.
Pri poznávaní človeka sa stretáva veľa vedeckých disciplín. Genetika, molekulárna biológia, biochémia, fyziológia, patológia, etológia psychológia, etnológia, kultúrna antropo-lógia, história, sociológia, politológia atď., atď. Problém je v tom, že tieto vedy sa v skutočnosti nestretávajú, že každá z nich poznáva iného človeka a čo je najhoršie, každá z nich vykresľuje vždy iného človeka. Človek genetiky je iný ako človek etológie a iný ako človek kultúrnej antropológie. Človek psychoanalýzy nie je ten istý človek ako človek behaviorizmu a človek islamskej teológie je podstatným spôsobom  odlišný od človeka sekulárneho humanizmu.
Ako sa vyznať v tomto chaose obrazov a koncepcií človeka? Pre väčšinu ľudí je to otázka viac-menej irelevantná.  Ale nie pre pedagóga a najmä nie pre vychovávateľa, ktorého poslaním je pomáhať ľudskú osobnosť dotvárať a dávať jej akú-takú podobu.  K akému obrazu mám vychovávať človeka, keď nemám jasno, aký človek je, aký by mohol  byť a prečo by mal byť taký?
Prvým postulátom, z ktorého vychádza moje porozumenie človeku je, že do obrazu človeka sa musím vojsť aj ja. Je ľahko vytvoriť a prijať akúkoľvek koncepciu o druhých ľuďoch. Ak z nej vylúčim seba, potom ľudia môžu byť lumpi, môžu byť krysy v bludisku, môžu byť stroje na prežitie a pod., lenže ak sa potom spýtam, či je toto pravda o mne, či som aj ja naozaj nič iné, iba prostriedok na replikáciu sebeckých génov, nahá opica, klbko reflexov, či niečo podobné, stávam sa vo svojej vedeckej sebaistote mierne otrasený.
Druhý postulát z ktorého vychádzam je, že obraz človeka musí zahŕňať všetky stránky ľudského bytia, i to, že človek je „telo a krv“, i to, že človek je cítiaca, mysliaca a konajúca bytosť, i to že človek je aj jednotlivec aj ľudstvo, aj osobnosť s vlastným menom, aj organizovaná spoločnosť, že človek je 70 rokov života aj tisíce rokov histórie, že je aj minulosťou, aj prítomnosťou aj budúcnosťou, ba dokonca, že je aj snom, tým, čo je iba možnosťou, ktorá sa nikdy neuskutoční.
Tretí postulát o ktorý sa opieram je, že obraz človeka musí byť kongruentný s  poznatkami, ktoré prinášajú jednotlivé vedné disciplíny a musí ich nejakým spôsobom zjednotiť do celostnej koncepcie.
Na budovanie takého obrazu človeka som si zvolil dve metodologické koncepcie. Prvou z nich je koncepcia perspektivalizmu, ktorá hovorí, že človeka možno poznávať z rôznych aspektov, z rôznych perspektív a každá takáto čiastková výpoveď môže byť v rámci danej perspektívy pravdivá, aj keď nie je úplná či konzistentná s inými  hľadiskami. Že úplná pravda o človeku môže byť podaná len pri akceptovaní všetkých perspektív, čo je evidentne úloha nad ľudské sily, ale čím viac perspektív vezmeme do úvahy, tým môže byť výpoveď úplnejšia.
Druhým východiskom je teória systémov, špecificky teória systémovej superpozície v hierarchicky usporiadaných sústavách.
Azda môžem povedať na úvod aj čosi o vlastnom príspevku k problematike. Rád by som preukázal, že realita ľudského bytia má dve základné podoby, podobu jednotlivého organizmu, ktorého základom je bunka, a podobu spoločenstva ktorého základnou jednotkou je osoba, a že človek, aj ako jednotlivec aj ako spoločenstvo, pozostáva zo superponovaných funkčných jednotiek, samoriadiacich sa subsystémov, ktoré sú štrukturálne uniformné, či už sa pozeráme na riadenie telesných orgánov, na riadenie sociálnych systémov alebo na sebariadenie osobnosti.