S priateľom som raz dlho do noci rozoberal, čo znamená milovať, odpúšťať a konať dobro tomu, kto nám ublížil. Situácia, v ktorej sa ocitol, nepatrila medzi bežné, ale otázky, ktoré nastolila, majú univerzálnu platnosť.

Porozprával mi príbeh, ktorý hovoril o jeho vzťahu s matkou. Zomrela mu stará mama, ktorá mu bola veľmi blízka. Zanechala za sebou majetok, ktorý si mali medzi sebou rozdeliť jej tri deti. Každý si mohol vybrať to, čo malo pre jeho rodinu nejaký význam. Matka môjho priateľa chcela, aby napísal zoznam vecí, ktoré by si rád nechal. Vybral si teda päť vecí, ktoré mu pripomínali láskavosť starej mamy. Zoznam odovzdal matke, ktorá ho zastupovala pri delení pozostalosti, a čakal.

Prešlo niekoľko mesiacov. Matka sa ohlásila na návštevu s tým, že mu prinesie jeho „darček”. Priateľ ju očakával s veľkým napätím. Týždne pred jej príchodom ubiehali spomínaním na starú mamu. Hoci žiadna z očakávaných vecí nemala veľkú peňažnú hodnotu, pripomínali mu krásne chvíle detstva.

Nadišiel deň matkinho príchodu. Priateľ sedel s manželkou, deťmi a s matkou v obývacej izbe a rozbaľoval balík. Bola v ňom veľmi drahá sada strieborných príborov s rukoväťou zdobenou perlami. Bol ohromený. Tento dar predstavovoal pre jeho rodinu veľmi veľký majetok. Matka ho so žiariacim úsmevom uisťovala, že urobila všetko preto, aby pre neho tento najcennejší kus majetku získala.

 

Priateľ nenachádzal slov, navyše nemal k tomuto daru pribalenú ani jednu z vecí, po ktorých tak veľmi túžil. Cítil sa ranený a zmätený. Žiadal si veci v hodnote ani nie pätdesiat dolárov, a namiesto toho dostal dar v hodnote niekoľkých tisíc. Vedel, že by mal byť vďačný, no premohol ho pocit smútku a zmätenosti.

 

Svojej matke sa poďakoval, ale skutočnú vďačnosť necítil. Začal sa jeho boj, ktorý trval niekoľko mesiacov. Pociťoval striedavo bolesť a zmätenosť, ktoré už-už prerastali do hnevu, menili sa na pocit viny a nenávisti voči sebe samému. Od celého toho zmätku sa mu podarilo odpútať iba horúčkovitou prácou v kostole alebo v zamestnaní.

Uvedomil si, že niečo podobné sa mu stávalo na Vianoce alebo na narodeniny. Pýtali sa ho, čo by rád dostal, ale nakoniec boli darčeky iné a oveľa väčšie či drahšie, ako chcel. Nepovažoval za vhodné sťažovať sa a zdalo sa mu zbytočné niečo si pýtať. Keď som sa s ním vtedy o tom rozprával, otázkou oprávnenosti svojej bolesti sa už nejako intezívne nezaoberal. Stále sa netešil z drahých darčekov, ale vedel, že to ešte nemusí považovať za svoju zlú vlastnosť a že návaly hnevu nesvedčili nutne o jeho precitlivelosti. Nielen vo chvíli, keď po večeri rozbalil onen darček, ale aj celé mesiace potom premýšľal, čo znamená milovať svoju matku.

 

 

 

Odpustiť niekomu, kto nám ublížil, si vyžaduje od človeka pokoru, veľkú predstavivosť a odvahu. Potrebujeme určitú dávku pokory, ktorá pramení v uvedomení si vlastnej hriešnosti a ktorá je tiež postavená na akomsi vnútornom spásonosnom zraku verne poukazujúcom na to, kde sa človek na svojej ceste skutočne nachádza a kde by sa nachádzal najradšej.

 

Ak si v hĺbke srdca priznáme, že náš vlastný hriech je vo svojej podstate nemenej zlý ako hriech nášho nepriateľa a keď pocítime životodarnosť Božej milosti, budeme rásť v odvahe a múdrosti, ktorá nás naučí zničiť všetko to, čo nám dokáže zohyzdiť krásu duše druhého človeka.

 

 

Môžeme vytvoriť vzorec, ktorý nám zadefinuje cestu k odvážnej láske:

 

 

 

 

Ak máme dôveru vo vyššiu múdrosť jediného Boha, ktorý vytvoril zákon boja medzi dobrom a zlom a jedného dňa ukončí vojnu nádherným víťazstvom, musíme sa snažiť pozerať na to, čo znamená premôcť zlo dobrom, Jeho očami.

 

 

     Evanjelium v nás svojím dokonalým súladom spravodlivosti a milosrdenstva rozžiari svetlo, ktoré nám ukazuje cestu odpustenia iným, ktorí sa previnili, ale majú rovnakú šancu prejsť touto cestou znovuzrodenia.

 

     Milovať s odvahou nie je výmyslom nejakého guru, ktorý si chce získať čo najviac poslucháčov. Je to proces vloženia myšlienok nahého, škandalózneho evanjelia do medziľudských vzťahov.

 

     Láska je porušením prirodzeného poriadku, keď na silu odpovedáme silou, so snahou ochrániť dušu voči blížiacemu sa útoku. Následne sa koncepcia lásky k nepriateľovi stretáva s výsmechom. Na jednej strane ju označujú za patetickú, je ignorovaná ako niečo nezmyselné, alebo ju na druhej strane obdivujú ako niečo vznešené, ale jednoznačne nie ako spôsob, ktorý by sa mohol v praxi osvedčiť.

     Buďme úprimní. Každý prístup, ktorému je vlastné odmietnutie radikálneho volania lásky, bude pôsobiť príťažlivo. Chceli by sme nejako zmierniť bolesť a upokojiť ranu, ktoré spôsobil príkaz lásky. Iba blázon by sa dal na cestu praktizovania oslobodzujúcej Božej lásky, hlavne ak sa k nej dá sotva čo i len priblížiť.

 

     Napriek tomu sme Božím Duchom neustále pobádaní dobre robiť tým, ktorí nám ublížili. Spev sirén milosrdenstva bude znieť navždy v srdci človeka, ktorý už zakúsil odpustenie, ak sa len vedome nerozhodne pre zatvrdnutosť srdca.

 

 

 

     Milosrdenstvo je dar – výživa pre človeka, ktorý zomrie, pokiaľ sa nenasýti chlebom života. Odvážna láska je schopná nasýtiť tých, ktorí nám ublížili. Bohužiaľ, veľa ľudí definuje dobro
v nedostatočne dobrom zmysle.

 

     Nebolo by veľmi múdre ponúknuť korenisté indické curry niekomu, kto je síce hladný, ale trpí žalúdočnými ťažkosťami. Bolo by prejavom hrubej bezcitnosti ponúknuť mužovi alebo žene židovského vyznania bravčové mäso. Bolo by kruté dať človeku umierajúcemu od smädu za celý kôš čerstvého chleba a nemyslieť na to, že by si najprv chcel ovlažiť svoje vysušené hrdlo.

 

 

 

     Človek chce často niečo úplne iné ako to, čo potrebuje. Môj mladší syn má zápal pľúc. Predpísali mu antibiotiká. Štyrikrát denne s ním zápasíme, kým ho pritlačíme k zemi. Ja mu pridržím ústa otvorené a manželka mu , obkrútenému okolo hrude a ramien uterákom, leje tú nechutnú tekutinu do úst. Po skončení procedúry vyzeráme ako divoko pomaľované plátno moderného umelca. Sýtime ho „milosrdenstvom“, ale pre neho sú to strašné muky. A to isté pociťujú niekedy tí, ktorých milujeme.

 

     Pre nahnevaného otca, ktorý doma diktátorsky rozhoduje dokonca i o živote svojich dospelých detí, je najlepšia milosrdná, nežná sila, ktorá si právom volí opačný smer, než aký si želá on. Ľúbiť vystrašeného, pasívneho priateľa, ktorý ponecháva každé rozhodnutie na tvoju vôľu, spočíva práve v tom, že necháme konať jeho. V mnohých prípadoch odvážna láska milovanú osobu vystraší a znepokojí, raní a rozruší. Tá je potom nútená postaviť sa svojim vnútorným ťažkostiam, ktoré ju aj ostatných oberajú o radosť, tvárou v tvár.

     Zo začiatku, a snáď aj dlhšiu dobu nemusí byť jedlo, ktoré sme ponúkli, docenené. Pavol nás varuje:

 

 

(Efez 4: 29).

 

Našou úlohou je neustále sa učiť a opakovať, čo znamená dať ostatným to, čo naozaj potrebujú.

 

     Príklad jedenia a pitia upriamuje našu pozornosť na hlad a smäd, ako aj na schopnosť dostať k núdznemu človeku „jedlo“. Nie je to ľahká úloha. Čo môže od teba potrebovať vinník, ktorý ublížil? Po čom túži každý človek? Odpoveď môžeme vyjadriť celkom jednoducho – po láske a úcte.

 

     V našej knihe sme sa už týmto otázkam priblížili z rôznych uhlov. Všetci túžime po zjednotení a spojení. Chceme raz okúsiť pocit, že nás niečo k druhému človeku priťahuje a spojíme sa s jeho dušou tak, že nás príjme i napriek nášmu znetvoreniu hriechom. Túžime tiež preniknúť do druhých i do sveta tak, že vďaka našej prítomnosti a pôsobeniu bude rásť krása a dobro ako výsledok našej existencie.

      Podstatné je to, že skutočné spojenie s druhými, ako aj vplyv na nich si vyžadujú srdce, ktoré pozná skutočnú podstatu lásky a jej význam v každodennom živote. To je založené na správnom vzťahu s Bohom, ktorý nás stvoril, aby sme ho uctievali.

 

     Sme bytosti, ktoré v každej dobe potrebujú niekoho či niečo uctievať. Takto sme boli stvorení. Naše srdcia boli stvorené, aby uctievali Boha v jeho kráse, sláve a nádhere. Všetka naša túžba po kráse a zjednotení, túžba byť súčasťou niekoho alebo niečoho vyššieho, ako je naše ja, všetko to povstáva z túžby uctievať.

     Naše srdcia sú otrávené i v tomto smere, pretože máme sklon uctievať aj iné božstvá. Ale On sa o svoju slávu nechce deliť s nikým. Žiadnu rozpoltenosť srdca netoleruje. Boh sa prejavuje tajomne, často kruto, aby zničil všetko, čo stojí v ceste ozajstnej úcty a lásky. Väčšina ľudí intuitívne vycíti, že ak chceme Boha uctievať naozaj, musíme mu dať celé svoje srdce. Hoci sme boli stvorení,aby sme uctievali, vždy hľadáme inú cestu, len aby sme sa nemuseli vzdať toho, čo stratiť určite nechceme – zvrchovanej kontroly nad svojím životom.

 

     Existuje veľmi veľa nesprávnych ciest vedúcich k uspokojeniu našej túžby po spojení/vzťahu a vplyve/pôsobení(hunger for connection and impact). Svedčia o nich závislosti, manipulácie a odmietania. Jasne sa ukazujú napríklad v snahe človeka otupiť bolesť a zúrivosť alkoholom, alebo ich odhalíme v nenásilných prejavoch správania, keď chce niekto pod rúškom poníženosti vzbudiť úctu („Ako môže niekto tak veľmi milovať?“) alebo vďačnosť („Urobil by som pre toho človeka hocičo!“). Chceme zjesť svoj zákusok bez toho, aby z neho pribrali. Chceme Božie požehnanie a milosť bez pokánia alebo vernosti.

 

 

 

Odpoveď znie: Je to všetko to, čo zvyšuje našu túžbu po ozajstnej láske a úcte, to, čo nám zahatá nesprávnu cestu vedúcu k uspokojeniu.

 

     Uvediem príklad: Svojmu otcovi som počas jeho niekoľkomesačnej choroby denne telefonoval. Každý rozhovor sa začínal rovnako: „Prečo voláš? Vieš čo to stojí vyvolávať mi každý deň?“ Jeho výčitky som znášal celé mesiace a snažil som sa skrátiť naše rozhovory na minimum. Obmedzil som ich na otázky o jeho zdraví a aktuálnych veciach. Môj otec mal vždy ťažkosti vyjadriť svoje city slovne, preto nám vždy dával svoju lásku najavo fyzickými prejavmi. Každý telefonát preto končil dilemou, či mu mám povedať „Oci, ľúbim ťa“.

     Naše telefonáty nezintenzívnili jeho (ani moje) city a nenarušili jeho (či moju) potrebu sebaobrany. Nakoniec to vyzeralo tak, ako keby mali naše skrátené a pomerne plytké rozhovory taký ničivý vplyv ako samotná otcova choroba. Pri ďalšom telefonáte som na otcovu otázku, prečo mu volám, odpovedal: „Pretože ťa ľúbim a neviem, ako dlho budeš žiť. Chcem sa o tebe ešte viac dozvedieť a chcem viac tvojej lásky, kým odídeš.“ Zostal ohromený a značne v rozpakoch. Chcel zo situácie vycúvať, ale nedovolil som mu zložiť. Povedal som: „Viem, že ma ľúbiš, a aj ty vieš, že ja ľúbim teba, ale nedovolím, aby sa kvôli tvojej nemotornosti v osobných rozhovoroch vytvorila medzi nami priepasť. Tak, aby bolo jasné, budem volať kedy chcem a tak dlho, ako to ja chcem, a budem sa pýtať na všetko: ako sa cítiš, na čo myslíš zoči-voči blížiacej sa smrti, aký je tvoj vzťah k Pánovi a na všetko, čo len chcem vedieť. Môžeš sa slobodne rozhodnúť. Zaves slúchadlo. Neodpovedz mi. Odmietni niečo cítiť. Rob si čo chceš, ale aj ja si budem robiť svoje.“

 

     Náš vzťah sa zmenil. Svojím vlastným spôsobom začal hovoriť o veciach, o ktorých som ho predtým hovoriť nepočul. Konečne som mu dal také jedlo, aké som mu predtým nedokázal ponúknuť, pretože som bol príliš hrdý, príliš vystrašený, príliš zaneprázdnený.
Naša láska by mala aj iných motivovať k tomu, aby okúsili život, ktorý sa nedá k ničomu prirovnať. Naša sila by mohla byť pre ostatných príkladom, aby sa nedali zviesť falošnými bohmi a nezničili tak aj svoje duše. Dať jesť našim nepriateľom znamená dať im ochutnať život, ktorý v nich vyvolá hlad po tom, kvôli čomu boli stvorení, a odvráti ich z cesty zničenia svojho života.

 

Odvážna láska je vo svojej podstate jedinečnou zmesou pozvania a výstrahy – ťahá k životu a odvádza od smrti.