Peklo - zložitá doktrína I. - C. TownsendSpäť na zoznam

„Prečo sa toľkí teológovia vzdali tradičnej doktríny o pekle? Odpoveď je jasná: zdá sa, že z morálneho hľadiska ju nemožno obhájiť.”    Jerry Walls
„Jednou zo závažných slabostí súčasného kresťanstva je to, že nehovoríme o poslednom súde a o možnosti večného zatratenia.”            Lesslie Newbigin

V dejinách kresťanstva dlho prevládal názor, že tých, ktorí zomrú bez Krista, čaká večné utrpenie a pekelné muky. Väčšina kazateľov i kresťanských autorov sa dnes vyhýba eschatologickým témam, predovšetkým otázke existencie pekla. Medzi nemnohými, ktorí sú ochotní premýšľať o tejto hrozivej dogme, vznikajú ostré spory.1

Sporná otázka

V období patristiky sa sformovali tri rôzne názory na osud neveriacich. Univerzalizmus, názor, že všetci ľudia budú napokon spasení, zastával napríklad Origenes (185-284) či Gregor z Nissy (335-394). Pre tých, ktorí ešte neprijali Krista, by utrpenie v pekle malo byť prostriedkom k náprave (k očisteniu od hriechov) a – v konečnom dôsledku – k obnove vzťahu s Bohom. Podľa teórie o „podmienečnej nesmrteľnosti” nie je nesmrteľnosť súčasťou ľudskej prirodzenosti, ale darom pre ľudí, ktorí sú ospravedlnení vierou v Krista. Z tejto predstavy vyplýva názor, že neveriacich čaká deštrukcia a zánik existencie; takto zmýšľal Irenaeus (130-200) a Justin Martyr (100-165).
Predstavu večného trestu a fyzického utrpenia v pekle nachádzame v Apokalypse podľa Petra (datovanej pred rokom 150 n. l.), v učení Tertulliána (160-225), a pre-dovšetkým u Augustína (354-430).
Augustínov názor prevažoval a viedol k formulácii „tradičnej doktríny o pekle”, podľa ktorej nespravodli-ví budú naveky fyzicky trpieť v pekle. Bude to trest za ich skutky.
Tento „tradičný” názor prevládal v západnom kresťanstve od stredoveku do polovice 19. storočia. Doktrína bola spochybnená v súvislosti s optimistický-mi očakávaniami pokroku ľudskej spoločnosti. Z po-hľadu Benthamovej utilitárnej filozofie je každé utrpenie vnímané ako zlo; tresty sú samoúčelné a spo-chybňujú Božiu dobrotu. Optimistický pohľad na človeka povzbudzuje k myšlienkam o nekonečných možnostiach morálneho a duchovného rastu. Kritika sa týkala trvania, vlastností, účelu a neodvolateľnosti, finality pekla v tradičnom poňatí. Presadzovala sa predstava o podmienečnej nesmrteľnosti (trvanie), kládol sa väčší dôraz na duševnú úzkosť než na fyzickú bolesť (vlastnosti), mnohí prijali možnosť existencie „druhej šance” po smrti (finalita), mnohí sa zdráhali prisudzovať Bohu motívy pomsty (účel).
Tieto diskusie boli i nejasnou reflexiou hlbokých zmien v západnej kultúre. Hoci kresťania ďalej diskutovali o pekle, kritici sa týmto pojmom prestali zaoberať. Fakt, že Ježiš Kristus veril v peklo, vnímal Bertrand Russel ako narušenie jeho čistého charakteru. Podľa Russelovho názoru človek po smrti jednoducho zhnije.2
I dnes sa možnosť pekla ako údelu skôr podceňuje než skúma; prípadne je terčom posmechu (v svetskej literatúre). Interpretuje sa ako metafora o trpkosti ľudského osudu. Iróniou je, že hlavné intelektuálne trendy, ktoré podlamujú oprávnenosť Božieho súdu, spochybnili i možnosť nájdenia všeobecne platnej morálky či autentického zdroja zmyslu života.
Dnes sa v cirkvi stal univerzalizmus priam dogmou liberálnej teológie a tajne pestovanou nádejou mnohých konzervatívnych teológov. Medzi evanjeli-kálmi sú tí, ktorí zastávajú modifikovaný tradičný názor ( peklo ako večné netelesné utrpenie) v živom spore s tými, ktorí veria v podmienečnú nesmrteľnosť alebo zánik (anihiláciu). Na tomto pozadí chceme zvažovať biblické učenie o osude nespravodlivých, t. j. tých, ktorí neprijali spasenie; bez úmyslu posudzovať, ako budú odlíšení jedni od druhých.3

Biblické učenie

Veľké oddelenie

V celej Biblii ľudia nesú pred Bohom zodpovednosť za svoje skutky; ak nezasiahne Božia milosť, zaslúžia si Boží súd. To, že niektorí prídu k Bohu a nájdu milosť, iní sa odvrátia a čaká ich súd, vedie v Biblii opakovane k rozdeleniu ľudstva na dve skupiny: múdrych a bláz-nov, deti svetla a deti tmy. Nový zákon upozorňuje na to, že v deň súdu – v posledný deň dejín – sa toto rozdelenie stane verejným a konečným. Keď sa Kristus vráti a mŕtvi budú vzkriesení, vtedy všetci ľudia a všet-ky činy (i zanedbané skutky) budú postavené pred súd; tu vyvrcholí proces, ktorý sa už začal.4 Ľudia všetkých národov budú rozdelení, ako keď pastier oddeľuje ovce od kozlov: jedni vstúpia do večného života, druhých čaká večný trest.5 Rozhodnutie bude jednak odplatou (či odmenou za vykonané skutky), jednak vecou vzťahu (či osoba je v Kristovi alebo nie).6
Univerzalisti nachádzajú biblický podklad v textoch o Božej túžbe zachrániť všetkých ľudí prostredníctvom Krista, ktorý odčinil každé previnenie. V jeho obeti vi-dia všetko zahrňujúce dôsledky: „v Kristovi všetci ožijú“ a „Boh bude všetko vo všetkom“.7 Tvrdia, že myšlienka univerzálnej spásy sa vinie celým Novým zákonom a určuje tiež interpretáciu zmienok o večnom zatratení.8
Biblické opodstatnenie univerzalizmu sa však nedá obhájiť. Ak „univerzalistické“ texty čítame v kontexte, učia o všeobecne prístupnej spáse (dostupnej Židom i pohanom, bohatým i chudobným), konečnej Božej zvrchovanosti a zmierení všetkých ľudí s Bohom v Kristovi, ktorého predpokladom je však viera. Novozákonné texty naznačujú rozdelenie ľudstva. Niektorí nikdy nespoznajú spásu: „…tomu, kto by hovoril proti Duchu Svätému nebude odpustené ani v tomto veku ani v budúcom“ (Mt 12:32).9 Pokusy o iný uzáver na základe známych náročných textov ako Prvý list Petrov 3:18-22 (Kristus káže Duchom vo väzení) či Prvý list Korinťanom 15:29 (krst za zosnulých) sú nepresvedčivé a špekulatívne.

Existencia pekla

V Starom zákone bol život po smrti všeobecne chápaný ako tienistá, obmedzená existencia v Sheole, mieste temnoty, ticha a úplného zabudnutia.10 V Novom záko-ne, kde sú načrtnuté vyhliadky neba a pekla, sa peklo zvyčajne označuje pojmom Gehenna.11 Vzťahuje sa na údolie Hinnom, na juhu Jeruzalema, smutne vychýrené obetovaním detí Molochovi (2Kron 28:3), kde sa ne-skôr spaľoval jeruzalemský odpad. Vo svetle prorockých varovaní  (Jer 7:30–33) sa miesto stalo symbolom eschatologického súdneho ohňa.
N. T. Wright pri svojom rozsiahlom skúmaní Ježišovej totožnosti a cieľov načrtol tézu, že Ježišov vlastný eschatologický horizont sa dotýkal blízkej budúcnosti. Jeho poslucháčom vraj apokalyptický jazyk znel ako „rozvinutý metaforický systém, do ktorého možno vsunúť historické udalosti s teologickým významom“12 a pasáže ako Marek 13 sa úplne naplnili už pádom Jeruzalema v roku 70 n. l. Vraviac o Gehenne, Ježiš varuje tých, ktorí budú ďalej pokračovať cestou nacionalistickej vzbury namiesto toho, aby sa vydali cestou pokoja, že premenia Jeruzalem na svoje smetisko.13 Wright sa však nenazdáva, že nadčasový súd  je nebiblickou predstavou.
Nechcem sa v tomto príspevku úplne stotožniť s Wrightovým dielom; starozákonné poňatie Pánovho dňa, ako aj rané novozákonné texty skôr odporujú Wrightovmu výkladu, podobne ako aj dnešné výpo-vede o viere v posmrtný život.
Nový zákon opisuje peklo ako „horiace jazero“, do ktorého budú po smrti vhodení nespravodliví.14 Je to miesto pôvodne určené pre duchovné bytosti.15 Pri doslovnom chápaní nájdeme v obraznej reči Nového zákona rozpory, ak ich berieme doslovne, napr. peklo opisované ako oheň a tma, no veľa textov treba chápať metaforicky. V nastávajúcom veku bude stredobodom vesmíru Kristus na tróne. Tí, ktorých zhromaždí zo všetkých národov, budú bývať okolo Neho v novom nebi a na novej zemi. Niektorí si myslia, že peklo bude sotva badateľné: škvrna v nekonečnom blankyte večnosti.16

Trvanie pekla

Anihilacionisti tvrdia, že po vzkriesení a uplynutí času trestu ako vedomého utrpenia, Boh ukončí existenciu tých, ktorí sú mimo Krista. Kondicionalisti zdôrazňujú, že hoci len Boh sám je nesmrteľný, obdarúva ľudí nesmrteľnosťou prostredníctvom evanjelia.17 V oboch prístupoch nájdeme štyri príbuzné typy argumentov: 18
•    konečný stav stratených sa často opisuje ako úplný  zánik (apoleia), deštrukcia (olethros), smrť (thanatos), koniec (telos), dezintegrácia (phthora)
•    obraz ohňa vyjadruje bolesť, ale predovšetkým deštrukciu, preto napríklad spis anihilacionistu Edwarda Fudgeho má názov Stravujúci oheň19
•    predstava, že Boh pripúšťa večné utrpenie v pekle je nezlučiteľná s jeho spravodlivosťou a láskou, v biblickom poňatí spravodlivosti trest musí byť primeraný spáchaným zločinom; medzi hriechmi vykonanými v čase a večne prežívaným súžením by bol výrazný nesúlad
•    večná existencia vzbury a trýzne sa nezlučuje s ko-nečným víťazstvom Krista, keď Boh bude „všetko vo všetkom“.
A predsa, ani jeden z týchto argumentov nie je nesporný. Termíny, ktoré vyjadrujú deštrukciu, nie vždy nesú význam úplného vymiznutia. Napríklad pojem apoleia má istý rozsah významov v závislosti od kontextu; môže sa vzťahovať na strateného syna, roztrhaný mech na víno, či vyplytvaný drahý parfém.20 Keď brvno zhorí v ohni, výsledkom nie je úplné zmiznutie, koniec jestvovania, ale premena na popol, isté rezíduum. Ľudské pokusy odhadnúť, čo je z Božieho pohľadu spravodlivé a čo nie, ako aj logiku anihilacionizmu možno spochybniť.21 Napokon novozákonní pisatelia nevideli problém v koexistencii neba a pekla, nemalo by sa to teda ako problém javiť ani nám.
Novozákonné odkazy na „večný oheň“ a „večný trest“ si vyžadujú objasnenie významu adjektíva „večný“ (aionios).22 Zánik znamená i večný trest, lebo dôsledky trvajú navždy; Ježišove slová nemusia značiť večné trestanie. Diskutuje sa o tom, či v Ježišových slovách v Matúšovom evanjeliu 25:46 je skrytá vnútorná paralela medzi trvaním večného života a večného trestu. Tu badať chápanie večnosti ako nekonečného pokračova-nia času, tak ako ho poznáme. Nie je to bezpečný predpoklad. V židovskom poňatí času je obsah dôležitejší než trvanie. Prídavné meno aionios znamená jednoducho vzťahujúci sa k veku, čiže k nastávajúce-mu veku. Hoci zvyčajne sa spája s dočasným, alebo večným významom, Ježiš vo svojej „definícii“ večného života hovorí o „poznaní  Boha a Ježiša Krista, ktorého si poslal“ (Jn 17: 3).  Podstatný je vzťah k Nemu, nie otázka nekonečnosti času. Skúsenosť večnosti je pre nás veľkou neznámou.
Dôležitá je i otázka, či bola formulácia pravoverného kresťanského vyznania v patristickom období zdefor-movaná platónskym konceptom nesmrteľnej duše. Niektorí  tvrdia, že čítanie Nového zákona „okuliarmi vyrobenými v Aténach” je preorientovaním všetkých relevantných novozákonných termínov a  apriori odmietnutím možnosti zániku bytia. Židovské koncepty posmrtného života sa však rozvinuli v medziobdobí vzniku Starého a Nového zákona a nezabúdajme, že podstúpili proces helenizácie. Začiatkom 1. stor. n. l. farizeji prijali doktrínu o nesmrteľnosti a zastávali ná-zor, že zlých ľudí čaká večný trest. Nový zákon nikde nepodporuje platónsku, či farizejskú vieru v  nehynúcu dušu. Jednako však Ježišovi poslucháči chápali výroky o Gehenne a „večnom treste” ako popis nekončiaceho utrpenia. Ježiš musel vedieť, že mu porozumejú práve takto, a ak sa chcel dištancovať od takého chápania, potom nevyužil ani jednu príležitosť, aby tak urobil.
Hoci sú názory anihilacionistov v mnohom zaujímavé, nie sú dosť presvedčivé. Problematické texty, ako je Zjavenie 14:10-11 spôsobujú vážne pochybnosti: „.Dym ich múk vystupuje na veky vekov a nemajú odpočinku vo dne v noci tí, ktorí sa klaňajú šelme a jej obrazu...“ Typická štruktúra anihilacionizmu trpí vyslovenými slabosťami.  Uveďme príklad:
... Boží konečný súd začína vyhostením, pokračuje obdobím vedomého utrpenia a končí zničením. V skutočnosti ani jediná novozákonná pasáž neučí presne tomuto poradiu... 23
Tento spis teda predpokladá – s istým emocionálnym zaváhaním – že po hlbšej úvahe biblický zdroj podporuje názor, že peklo bude trvať celú večnosť. Avšak tradičný dôraz na trest treba formulovať spôsobom, ktorý dáva správnu váhu každej z  rozličných predstáv, naznačujúcich tú istú eschatologickú skutočnosť.
Diskusia medzi anihilacionistami a eternalistami by mala pokračovať. John Stott sa nedávno vyslovil, že tieto veci patria medzi adiafory (veci indiferentné), v ktorých evanjelikáli môžu tolerovať názorové odlišnosti.24 Môže to tak byť, ak sa anihilacionisti aj eternalisti úprimne podriadia Písmu, nebudú nekriticky lipnúť na tradícii, hoci ju budú rešpektovať a odolajú vplyvu emócií či „ducha veku”. Anihilacionizmus môže viesť – aj keď je treba pripustiť, že sa tak nemusí stať – k hypotéze, že strata spasenia v Kristovi nie je až taká vážna vec, pretože jediným trestom je neexistencia. Nový zákon však tvrdí, že následky nevyhnutnosti čeliť Božiemu súdu v posledný deň budú hrozné.

Skúsenosť pekla

Ako sme už spomenuli, novozákonné predstavy pekla zväčša patria do troch kategórií: trest, zničenie a vylúčenie „... (tých, ktorí) sú neposlušní evanjeliu nášho Pána Ježiša. Za trest sa dostanú do večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre” (2Tes 1:8-9).
V slovách o treste sa zdôrazňuje to, že peklo v sebe ne-sie bolesť 25 a utrpenie; tieto skúsenosti nie sú len výsledkom našich vlastných rozhodnutí, ale tiež rozhodným skutkom Božím. V pekle budú rôzne stupne trestu, primerané stupňu previnenia. 26
Pre eternalistov zničenie znamená úplnú zkazu, rozpad, Blocher hovorí o večnej strnulosti, úplnej strate živosti a ustavičných  výčitkách svedomia; C.S.Lewis hovorí o „zvyškoch“ niekoho, kto bol kedysi skutočným človekom; N. T. Wright váhavo hovorí o strate obrazu Božieho. 27
V ten deň Ježiš niektorým ľuďom povie: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa páchatelia neprávosti“ (Mt 7:22-23). Hoci je predstava pekla v podobe vylúčenia v porovnaní s inými v Novom zákone menej výrazná, odráža veľkú časť biblickej pravdy. Výsledkom hriechu bolo vylúčenie zo záhrady Eden, ako aj vyhnanstvo zo zasľúbenej zeme a chrámu. Pek-lom je odlúčenie od Ježiša Krista, vykázanie z Božieho kráľovstva. Vyjadrené slovami Johna Donna:
Peklo nad každú predstavu, najhoršie možné muče-nie, to je večná neprítomnosť Boha a večná nemožnosť vrátiť sa do jeho prítomnosti... vypadnúť z rúk živého Boha je horor ďaleko presahujúci našu predstavivosť a akúkoľvek schopnosť vyjadrenia...28
Hriešnikom, ktorí túžia žiť bez Boha je v plnej miere umožnené rozhodnúť sa. Človek je stvorený pre vzťah s Bohom a ostatnými, no hriech ho vedie do úplnej vnútornej izolácie, v ktorej sú všetky pokusy nájsť uspokojenie úplne márne. Ak nie sme poznaní Bohom, dokonca aj naša identita stráca akýkoľvek pevný základ, sme naozaj stratení.

Didaktická úloha obrazov pekla

Správny postoj k doktríne o pekle si od nás vyžaduje nielen dobre rozoznať, čo o pekle učí Biblia, ale tiež spoznať dôvody, pre ktoré je táto doktrína – aspoň vo svojej obraznejšej forme – súčasťou Nového zákona.
Nájdeme tam Ježišove varovania, keď oslovuje zástupy, mestá a dediny veľmi jasnými slovami.29 Častejšie sa však prihovára svojim učeníkom. Slová o gehenne spája s nebezpečenstvom hnevlivého ducha, poukazuje na dôležitosť zmierenia pred náboženským obradom, zdôrazňuje potrebu radikálne sa vyhýbať hriechu a napomína svojich nasledovníkov, aby sa viac báli Boha ako prenasledovania.30 A  jeden z najpriliehavejšie použitých obrazov pekla sa objavuje pri konfrontácii duchovného pokrytectva farizejov a náboženského sebauspokojenia židov.31
V kázňach, ktoré sú zaznamenané v knihe Skutkov je zvláštny dôraz na roli Krista ako Pána – a sudcu – demonštrovanej jeho vzkriesením z mŕtvych, a na po-trebe pokánia.32 V listoch sa spomínajú dôsledky Božieho hnevu, skutočnosť súdu a duchovnej smrti. Názorné vykreslenie pekla, také príznačné pre Ježiša, zväčša vymizlo. Objavuje sa v súvislosti s tými, ktorí škodia cirkvi, či už prenasledovaním alebo falošným učením a tými, ktorí sú v nebezpečenstve odpadnutia od viery.33
Prekvapujúce novozákonné zobrazenie pekla je občas použité pri kázaní zástupom s cieľom povzbudiť  veriaceho k vernosti (k úsiliu o svätosť, vytrvalosti tvárou v tvár nepriateľstvu, odolnosti voči prúdu odpadlíctva či lákaniu falošného učenia) alebo  snaha zatriasť „zbožnými“ v ich nemiestnej sebaistote.

Christopher Townsend, Cambridge Papers
(Preložila Naďa Mitanová)

Christopher Townsend prednáša ekonómiu na Cambridge University  v súčasnosti pracuje ako právnik so špecializáciou na legislatívu korporatívnych daní. Pred časom strávil 4 roky v Jubilee Centre, kde asistoval pri Keep Sunday Special Campaign a skúmal biblické a teologické problémy, ktoré vyplývali z práce centra. Je spoluautorom diela Politicky angažovaní kresťania v pluralitnej spoločnosti (Political Christians in a Plural Society –1994).

POZNÁMKY:
1.    K. S. Harmoon, „The case   against conditionalism“, in N.M. de S. Cameron, Universsallism and the Doctrine of Hell, Paternoster Press, 1992, s. 193
2.    B. Russell, Why I am not a Christian, Unwin Paperbacks, 1979 vyd.
3.    Sanders, No Other Name: Can only Christians be saved?, SPCK, 1994, (prehľad názorov na rozsah spasenia)
4.    Mt 16:27, Jn 5:28f, R 1:18-32.
5.    Mt 25:31-46
6.    R 2:5-11, R 8:1
7.    Tim 2:4,  2.Pt 3:9, Hb 2:9, 1 Jn 2:2, R 5:12-19, Sk 3:19-21, 1 K 15:22-28.
8.    J. Robinson, In the end God, Colins 1968.
9.    Hb 9:27, Lk 16:23.
10.    Job 10:21,Ž 94:17,Ž 88:12. Niekoľko starozákonných textov sa zmieňuje o požehnaní alebo odsúdení po smrti.
11.    Občas sa hades (Lk 16:23) a tartaroo (2.Pet 2:4) prekladá ako peklo, ale zdá sa , že tieto pojmy označujú prechodný stav medzi smrťou a konečným určením.
12.    N. T. Wright, Jesus and the victory of God, SPCK 1992, kap. 10
13.    N. T. Wright, Following Jesus, SPCK, 1994
14.    Zj  20: 14-15
15.    Mt 25:41
16.    W. G. T. Shedd, Dogmatic Theology, Edinburgh:
T. Clark, 1889, 2. diel, s. 745
17.    Tim. 6:16, 2.Tim 1:10. Niektorí anihilacionisti uprednostňujú označenie kondicionalisti. (Edgar Fudge, Philip E. Hughes)
18.    Pozri D.L Edwards a J.Stott, Essentialls, Hodder
a Stoughton, 1998, s. 312-20. Najnovší výrazne anihilacionistický argument pozri v D. Powys, Hell:
a hard look at hard question, Paternoster Press, 1999
19.    E. Fudge, The fire that consumes, Providential press, 1982
20.    Lk 15:24, Mt:9:17, 26:8
21.    Ak čas trestu je potrebný na uspokojenie Božej spravod-livosti, prečo by po jeho uplynutí Boh týchto ľudí nepri-jal? Ak však neuspokojí Božiu spravodlivosť, prečo by sa čas trestu skončil?
22.    Mt 18:18, 25:46, Júd 7                  
23.    K. S. Harmon, s. 213
24.    J.R.W.Stott, Evangelical Truth: A personal plea for unity, IVP, 1999, s. 141-143
25.    Vo vzkriesených telách nemožno vylúčiť fyzickú bolesť.
26.    Lk12:47-48, Mt 11: 20-24
27.    Blocher, „Everlasting punishment and the Problem of Evil” in N. M. de S. Cameron, op. cit. s. 304-12, C. S. Lewis, The Problem of Pain, Fount Paperbacks, 1940,
s. 113-14; N. T. Wright, Following Jesus, s. 80-81
28.    J. Donner, Sermons 4, s 86, v NZ:„ plač a škrípanie zubami“
29.    Lk 13 22:30
30.    Mt 5:21, 5:23-24,5:29-30,10:28
31.    Mt 8:5-13, 23:33
32.    Sk 2:14-39,17-31
33.    2 Tes 1:6_10,2.Pet.2,Júd 13, Hb 10:26-31