PREČO JE KRÁSA DÔLEŽITÁ

 

 

"Každý dotyk krásy ukazuje na večnosť". - Hans Urs von Balthasar

 

 

Krása je silná. Možno dokonca najmocnejšia vec na svete. Je nebezpečná, pretože je dôležitá. Pokúsme sa vysvetliť, prečo.

 

 

Po prvé, krása rozpráva. Oxfordský biskup Richard Harries napísal: „Krása stvoreného poriadku nám dáva odpoveď na naše otázky o Bohu." A my máme množstvo otázok, však? Otázky, ktoré sa zrodili z rozličných sklamaní, z nášho utrpenia alebo strachu. Augustín povedal, že odpovede na svoje otázky našiel v kráse sveta.

 

 

Pýtal som sa celého tvorstva: „Povedz mi niečo o Bohu, ktorým nie si; povedz mi o ňom niečo.“ A ono veľkým hlasom volalo: „On je náš stvoriteľ!“ (Ž 99, 3). Pýtal som sa tým, že som sa oň zaujímal, a ono mi odpovedalo svojou krásou.

 

 

A čo nám hovorí krása? Predstavte si, aké je to ostať visieť v dopravnej zápche viac než hodinu. Klaksóny vytrubujú, ľudia vykrikujú neslušné slová. Výfukové plyny sa vám dostávajú do auta, vy sa dusíte. A teraz si predstavte, aké je to prísť na krásne miesto, do záhrady, na lúku, alebo vstúpiť na tichú pláž. Čaká tam priestor pre vašu dušu. Pocit spokojnosti vo vás rastie. Môžete opäť slobodne dýchať, pokojne si oddýchnuť. Je to príjemné. Všetko je v poriadku. Je práve letný večer, sedím vonku, počúvam, pozorujem a nasávam tú neopísateľnú atmosféru. Moje srdce sa utišuje a pokoj začína zaplavovať moju dušu. Srdce hovorí: „Všetko bude dobré," ako hovorí Julián z Norwichu. „A všetko sa napokon dobrým aj stane."

 

 

Tie isté slová vypovedá aj krása: Všetko sa obráti na dobré.

 

 

Rovnaký pocit zažívate, keď ste s odpočívajúcou ženou, so ženou, ktorá sa cíti dobre vo svojej ženskej kráse. Je potešením byť s ňou, je pôvabná. V jej prítomnosti vám srdce takmer prestáva biť. Odpočívate a nanovo začínate veriť, že všetko bude dobré. A to je dôvod, prečo žene jednoducho nesedí, aby sa stále za niečím hnala. Pretože žena, ktorá v sebe nemá pokoj a ktorú nesprevádza pokoj srdca, hovorí svetu: „Nie je to v poriadku. Veci sa nevyvíjajú tak, ako by sa mali." - „Ako špinavý prameň," píše Shakespeare, „plný bahna, škaredý, kalný, bez krásy." Potrebujeme vedieť, čo nám chce krása povedať, hoci je veľmi ťažké vyjadriť to. No časťou odkazu krásy je posolstvo: Všetko je v poriadku. A aj bude.

 

 

Krása tiež vábi. Spomeňte si, aké úžasné je počuť skutočne krásnu hudbu. Upúta vás a zatúžite len po tom, aby ste si pohodlne sadli a vychutnávali si ju. Zvyčajne si kúpime cédečko a prehrávame si ho mnohokrát dookola. (Tento druh krásy nie je viditeľný. Dokazuje, že v skúmaní krásy musíme zájsť do hĺbky.) Taká hudba priťahuje našu pozornosť. Pozýva nás, aby sme sa do nej ponorili. To isté platí o krásnej záhrade alebo nádhernej prírodnej scenérii. Chcete do nej vstúpiť, skúmať ju, vychutnať si ju, kochať sa v nej. Úžasnú knihu nazývame očarujúcou, úchvatnou. Priťahuje nás, udržuje si našu pozornosť. Nemôžeme sa dočkať, kedy sa k nej opäť vrátime, kedy jej znova venujeme svoj čas. Ale to všetko sú reakcie, ktoré od nás očakáva Boh. Po takých reakciách túži aj žena. Krása priťahuje.

 

 

Krása živí. Je pre nás druhom pokrmu, po ktorom túži naša duša. Ženské prsia patria k najkrajším Božím dielam. Prsiami živí matka svoje dieťa - úžasný obraz toho, ako nás samotná Krása vyživuje. Naozaj, ženské telo je jedným z najkrajších Božích výtvorov. „Príliš veľké znamenie večnosti," ako povedal Wiliam Blake, „pre zrak muža." Živí, dáva život. Asi takto by sa dala skutočne charakterizovať Krása. C. S. Lewis povedal:

 

 

Nestačí nám krásu len vidieť, i keď - Boh vie - aj to je veľké bohatstvo. My chceme niečo, čo sa dá len ťažko vyjadriť slovami - chceme sa s ňou spojiť, vidieť, vnárať sa do nej, prijímať ju do svojho vnútra (Cena slávy).

 

 

Krása potešuje. Je v nej niečo hlboko uzdravujúce. Už ste sa niekedy začudovali nad tým, prečo posielame kvety trúchliacim pozostalým? Uprostred ich utrpenia a smútku hovorí malý krásny dar sám za seba. Stačí, aby vyjadril našu sústrasť. Keď som stratil svojho drahého priateľa Brenta, celé mesiace mi pomáhala len krása. Nedokázal som počúvať slová útechy. Nemohol som čítať, nedokázal som sa dokonca ani modliť. Pomohla mi iba krása. Existuje dojímavý príbeh z obdobia druhej svetovej vojny. Mladého a ťažko zraneného vojaka priviezli do nemocnice po strašnom týždni ťažkých bojov. Keď ho sestrička ošetrila a urobila všetko, čo bolo v jej silách, opýtala sa ho, či by mohla pre neho urobiť ešte niečo. „Áno," povedal. „Mohli by ste si namaľovať pery? Chcem sa na to pozerať.“ Krása potešuje. Upokojuje dušu.

 

 

Krása inšpiruje. Drožkár, ktorý sa dostal do zvláštneho sveta a bol pri tvorení Narnie svedkom všetkých úžasných divov, ktoré sa odohrávali (ako to opisuje C. S. Lewis v Čarodejníkovom synovcovi), hovorí: „Úžasné! Celý život by som bol lepším človekom, keby som vedel, že existujú takéto veci.“ Alebo ako hovorí Jack Nicholson Helene Huntovej na konci filmu Tak dobre, ako sa len dá: „Pre vás chcem byť lepším človekom.“ Nie je to tak? Predstavte si, akí by sme boli v prítomnosti ženy ako Matka Terézia. Jej život bol taký nádherný, pozýval nás, aby sme robili niečo viac, niečo hodnotnejšie.

 

 

Učiteľ pôsobiaci v najchudobnejšej časti mesta nám vysvetlil, prečo trval na tom, aby sa na školskom dvore postavila fontána a vysadili kvety. „Pretože tieto deti potrebujú inšpiráciu. Potrebujú vedieť, že život môže byť lepší.“ Krása inšpiruje.

 

 

Krása je transcendentná. Je naším najbezprostrednejším stretnutím sa s večnosťou. Spomeňte si, aké je to pozorovať nádherný západ slnka alebo oceán za ranného svitania. Spomeňte si na koniec nejakého veľkolepého príbehu. Chceli by sme ho zastaviť, prežívať ho každý deň. Niekedy je krása taká hlboká, že nás priam preniká túžbou. Po čom? Po živote, aký bol na počiatku sveta. Krása nám pripomína Eden, ktorý sme nikdy nepoznali. No naše srdce akosi tuší, pre čo bolo stvorené. Krása ohlasuje príchod kráľovstva, kde je všetko krásne. Krása nás spája s večnosťou. Krása hovorí: Je tam sláva, ktorá ťa volá. No ak existuje sláva, musí existovať aj prameň slávy. Aká úžasná dobrota stvorila toto všetko? Aká štedrosť nám dovolila hľadieť na to? Krása nás privádza k Bohu.

 

 

Všetko, čo sme napísali, platí pri stretnutí s akoukoľvek Krásou. No tieto pravdy sa odhaľujú predovšetkým vtedy, keď vnímame krásu ženy - jej oči, postavu, hlas, srdce, dušu, život. O všetkom, čo sme vyššie uviedli, hovorí oveľa výrečnejšie ako čokoľvek iné z celého tvorstva. Pretože žena je zosobnenou krásou; jej krása je osobná. Skrze ženu prúdi krása do nás, vylieva sa z nesmrteľného bytia, ktorým je Boh. Ona je skrz-naskrz krásou. „Kto na svete nás naučí o kráse viac ako oko ženy?" (Shakespeare).

 

 

Krása je nesporne najpodstatnejšou, no najmenej pochopenou vlastnosťou zo všetkých Božích vlastností - ako aj z vlastností ženy. Vieme, že toto nepochopenie spôsobilo nesmiernu bolesť v živote mnohých žien. No stále tu znie otázka: Prečo existuje pre krásu toľko smútku, žiaľu? Necítime predsa smútok, keď sme géniovia alebo vynikajúci hokejisti. Otázka krásy však ženy veľmi trápi - túžia byť krásne a veriť, že sú krásne. Trápia sa tým, či si krásu, ak ju dosiahli, aj udržia. Nedávno som sedel v reštaurácii Starbucks, kde som si náhodou vypočul rozhovor dvoch žien po päťdesiatke. Sedeli hneď vedľa môjho stola. Aká bola ich téma? Váha a diéty. Bol to ich boj o krásu.

 

 

Žena si hlboko vo svojom vnútri uvedomuje, že túži prinášať tomuto svetu krásu. Môže sa mýliť v tom, ako, akým spôsobom, (s tým bojuje každá žena), no túži po tom, aby mohla svoju krásu odhaľovať. Táto túžba nie je iba vecou kultúry alebo potrebou „zohnať chlapa". Je súčasťou jej srdca, vyplýva z toho, akú ju Boh stvoril.

 

 

PREČO ODKRÝVAŤ SVOJU KRÁSU?

 

Jedno z najhlbších vyjadrení, ako žena nesie v sebe Boží obraz, tkvie v jej tajomstve. „Tajomstvom" však nemyslíme „nikdy nedosiahnuteľné poznanie", ale „to, čo chce byť skúmané". „(Je) Božou slávou zatajovať veci," hovorí Kniha Prísloví, „(je) slávou kráľov veci vyskúmať" (25, 2). Boh prahne, aby sme ho poznali. Chce byť vyhľadávaný tými, ktorí ho túžia poznať. Hovorí: „Budete ma hľadať a nájdete ma, ak ma budete hľadať celým svojím srdcom" (Jer 29, 13). Cítite tú vznešenosť? Boh sa nedáva spoznať iba tak hocikomu, kto ide náhodne okolo. On neflirtuje. Musíte ho hľadať celým svojím srdcom. Ak ho chcete spoznať, musíte ho milovať! Toto je kľúč ku každej ženskej duši, nevraviac o je sexualite. „Nemôžeš ma jednoducho mať. Musíš ma hľadať, usilovať sa o mňa. Nepustím ťa k sebe bližšie, kým si nebudem istá, že ma naozaj miluješ."

 

 

Nie je Najsvätejšia Trojica najväčším tajomstvom? Trojica nie je niečo, čo treba vyriešiť, ale niečo, čo treba poznávať s čo najhlbším potešením a bázňou, z čoho sa treba tešiť. Ako Boh, tak ani žena nie je problém, ktorý treba vyriešiť. Žena je úžasný zázrak, z ktorého sa má ten druhý radovať a tešiť. To sa týka aj jej sexuality. Pramálo žien dokáže alebo dokonca chce „ísť rovno na vec". Ľúbostná predohra je pre ženské srdce veľmi dôležitá - šepkanie, maznanie a vzájomné objavovanie, ktoré napokon vyvrcholí pohlavným stykom. Asi taký je obraz toho, čo znamená milovať jej dušu. Žena prahne po tom, aby bola poznaná. To si však vyžaduje čas a dôvernosť. Vyžaduje si to „odhaľovanie". Keď je žena vyhľadávaná, odhalí viac zo svojej krásy. Po tom, ako odhalí krásu, priťahuje nás, aby sme ju spoznávali dôkladnejšie.

 

 

Nech už ženskosť znamená čokoľvek, určite k nej patrí hĺbka, tajomstvo a zložitosť, ak si uvedomíme, že hovoríme o kráse ako skutočnej podstate ženy. Aby nenastalo nejaké nedorozumenie, dovoľte, aby sme to zhrnuli čo najjednoduchšie:

 

 

Každá žena vlastní krásu, ktorú treba odkryť.

 

 

Každá žena.