Objavovanie Božej vôle
Ferguson B. Sinclair
Tento titul je vypredaný.Tento titul zvyčajne zasielame do 7 dníFormát: A5, mäkká väzba, farebná obálka
Jazyk: slovenčina
ISBN: 80-968354-8-3
Rok vydania: 2001
Počet strán: 103
Objavovanie Božej vôleSpäť na zoznam
1. Najvyšší Boží zámer
Boh je Pastier svojho ľudu. Je Ten, kto človeka vodí (Ž 23:2). Je Ten, kto poslal svojho Syna, aby viedol svoj ľud (Jn 10:3). Nás kresťanov tisícimi spôsobmi uisťuje o tom, že nás skutočne sprevádza a ostáva s nami. Práve to je úloha pastiera. Je to úloha, ktorú na seba vzal Boh, pretože tak veľmi miloval svoj ľud.
Presvedčenie o tom, že nás vedie Boh, je jednou z charakteristík kresťana. A to kresťana akosi vydeľuje spomedzi ostatných. Prečo je to tak? Pretože práve myšlienka, že Boh nás vedie, znamená, že kráčame cestou, ktorú nám pripravil On, že naše životy majú teraz zmysel, rovnako ako v budúcnosti majú cieľ. Mnoho mladých konvertitov zasiahne poznanie, že kým predtým sa skôr iba akoby túlali, náhle ich život má jasný smer a význam.
V biblických časoch to pre ľudí, ktorí počuli evanjelium a Pánovo volanie, bola revolučná myšlienka. Keď Boh prvýkrát prehovoril k Abrahámovi, keď ho uistil o svojich veľkých a vzácnych zámeroch a keď s ním uzavrel zmluvu, táto skúsenosť nielen premenila celý Abrahámov život, priviedla ho k úplne novému náhľadu naň.
Niečo také pozoruhodné sa dialo, keď sa evanjelium začalo šíriť po novozákonnom svete, dovtedy ovládanom gréckym myslením. Dlho prijímaný názor, že ľudský život a história vo všeobecnosti sú cyklické – t. j. že život prebieha v cykloch –, bol potlačený. Ježiš začal „vyrovnávať” tento náhľad človeka na históriu.
Keď Pavol hovoril aténskym filozofom o konci sveta a o Božom súde, hovoril jasne o tom, že život má začiatok, má smer a tiež vyvrcholenie v súde. História ľudstva (rovnako ako naše osobné dejiny) nie je cyklická. Smeruje k vyvrcholeniu.
Dalo by sa namietať, že ide o ťažko pochopiteľnú a len čisto akademickú ideu. Poobzerajte sa však okolo seba. Spôsob, akým vaši súčasníci uvažujú o živote, sa v mnohom podobá starovekému gréckemu mysleniu. Život je pre nich iba o čosi viac než okruh činností, v ktorých hľadajú akékoľvek možné uspokojenie. Človek sa jednoducho vôbec netrápi tým, či má bytie nejaký konečný zmysel. Prijal myšlienku, že život nemá žiaden konečný význam, a tak sa, prirodzene, odovzdá čomukoľvek, čo ho v danej chvíli zaujme. Oproti tomu kresťan pôsobí sťa dajaká bytosť z iného sveta, z inej časovej roviny. A ako uvidíme, presne tým aj je! Kráča cestou, ktorú pred neho predostrel Pán, teší sa zo zmyslu, ktorý dal jeho životu Hospodin, a s radosťou očakáva cieľ, ktorý On naplánoval.
Rozoberme si preto tieto tri charakteristiky kresťanského života. Začneme od konca a postupne prídeme na to, že každá z nich má priame spojenie s Božím riadením.
Cieľ, ktorý naplánoval Pán
Prečo ma Boh stvoril? Načo žijem? Ježiš na tieto otázky odpovedal v jednej z najpálčivejších chvíľ svojho života, keď sa modlil za svojich učeníkov a za tých, ktorí uveria prostredníctvom ich svedectva:
Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja; aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta.
Jn 17:24
Jn 17:24
Náš Pán jednoducho poznal, že Hospodin má pre svoj ľud plán („tí, ktorých si mi dal”). Ježiš žiadal, aby sa v nás naplnil význam Jeho smrti pre nás – aby sme videli Božiu slávu a žili v Jeho prítomnosti. Boh, Jeho sláva a Jeho prítomnosť formujú určenie kresťana.
Práve preto Biblia vykresľuje život viery ako putovanie. Pohľad biblického kresťana vždy smeroval dopredu. Niekam kráča, niečo očakáva. Obraz neviery môžeme ilustrovať na príklade Lótovej manželky. Po tom, čo dostala varovanie, aby ušla z miest, ktoré mal Hospodin zničiť, obzrela sa (1M 19:26). Hrdinovia viery, opísaní v jedenástej kapitole Listu Hebrejom, sa naopak bez výnimky vyznačujú predvídaním, nádejou a očakávaním budúcnosti (11:13). Keďže máme cieľ, stali sme sa pútnikmi, ako to John Bunyan brilantne opísal vo svojom diele Pútnikova cesta z tohto sveta do toho, ktorý má nadísť.
Nový zákon jasne naznačuje, že sme pútnikmi. Zdá sa, že to je obľúbená myšlienka apoštola Petra. Adresátov svojho prvého listu označuje za „cudzincov” (1Pt 1:1) a za „cudzincov a hostí” (1Pt 2:11). Má mysli to, že naše jestvovanie na zemi je iba dočasné. Vzhľadom na to, že do tohto času nepatríme, ani náš životný štýl by nemal byť určovaný terajškom. Podobné úvahy nájdeme aj v pasážach, v ktorých sa sťažuje na Korinťanov, že žijú ako obyčajní ľudia (1K 3:3). Kresťan predsa nikdy nie je obyčajný človek! Kresťan je akoby cudzincom. Veď to, čo určuje jeho život, pochádza z iného sveta. Na tom, že tento svet ho pokladá za čudného a nepochopiteľného, nie je nič prekvapujúce (1Pt 4:4).
Božie dieťa je občanom iného sveta. Jeho „kráľ je Ježiš” (Sk 17:7). Jeho otčina, hovorí Pavol, nie je tu na zemi, ale v nebesiach (F 3:20). Je poslom Pána Ježiša (2K 5:20). Jeho život má reprezentovať kráľovský dvor Vládcu. Jedného dňa sa volanie po domove naplní. Dovtedy však kresťan svoj život stavia skôr na nebeských princípoch ako na pozemských. Jeho srdce hľadá to, čo je hore, kde Kristus sedí po Božej pravici (Kol 3:1). Netreba sa čudovať, že sa líši od iných ľudí.
Mimochodom, postrehli ste, že tento prvoradý princíp života viery razom vyrieši niektoré problémy, s ktorými sa kresťania stretávajú? Koľkokrát sme sa už pýtali (alebo počuli od iných): Môže kresťan robiť to alebo tamto? Často si odpovedáme dlhým zoznamom pravidiel a podmienok, zákazov a príkazov. Potom sa nimi obkolesíme a vytvoríme si z nich akési princípy, na základe ktorých hodnotíme kvalitu života iných kresťanov. Po celý ten čas (rovnako ako farizeji, pôvodne starozákonné hnutie svätosti) obchádzame hlavnú myšlienku, preciedzame komára a prehĺtame ťavu (Mt 23:24).
Základná téza, že kresťan je pútnikom s jasným cieľom, vyrieši mnoho problémov. Keď ako kresťania upriamime myseľ na budovanie života podľa nebeského vzoru, mnoho zo spomínaných nevyriešených otázok stratí svoju dôležitosť, keďže svoj život odrazu začíname žiť na úplne inej úrovni. Už nepociťujeme potrebu označiť určité skutky za nemorálne. Pochopiteľne, nemusí to tak byť vždy. No ak svoj život budeme chrániť pred nečistotou sveta, zistíme, že mnohé z bezvýznamných momentov sú presne také: bezvýznamné.
Práve preto Biblia vykresľuje život viery ako putovanie. Pohľad biblického kresťana vždy smeroval dopredu. Niekam kráča, niečo očakáva. Obraz neviery môžeme ilustrovať na príklade Lótovej manželky. Po tom, čo dostala varovanie, aby ušla z miest, ktoré mal Hospodin zničiť, obzrela sa (1M 19:26). Hrdinovia viery, opísaní v jedenástej kapitole Listu Hebrejom, sa naopak bez výnimky vyznačujú predvídaním, nádejou a očakávaním budúcnosti (11:13). Keďže máme cieľ, stali sme sa pútnikmi, ako to John Bunyan brilantne opísal vo svojom diele Pútnikova cesta z tohto sveta do toho, ktorý má nadísť.
Nový zákon jasne naznačuje, že sme pútnikmi. Zdá sa, že to je obľúbená myšlienka apoštola Petra. Adresátov svojho prvého listu označuje za „cudzincov” (1Pt 1:1) a za „cudzincov a hostí” (1Pt 2:11). Má mysli to, že naše jestvovanie na zemi je iba dočasné. Vzhľadom na to, že do tohto času nepatríme, ani náš životný štýl by nemal byť určovaný terajškom. Podobné úvahy nájdeme aj v pasážach, v ktorých sa sťažuje na Korinťanov, že žijú ako obyčajní ľudia (1K 3:3). Kresťan predsa nikdy nie je obyčajný človek! Kresťan je akoby cudzincom. Veď to, čo určuje jeho život, pochádza z iného sveta. Na tom, že tento svet ho pokladá za čudného a nepochopiteľného, nie je nič prekvapujúce (1Pt 4:4).
Božie dieťa je občanom iného sveta. Jeho „kráľ je Ježiš” (Sk 17:7). Jeho otčina, hovorí Pavol, nie je tu na zemi, ale v nebesiach (F 3:20). Je poslom Pána Ježiša (2K 5:20). Jeho život má reprezentovať kráľovský dvor Vládcu. Jedného dňa sa volanie po domove naplní. Dovtedy však kresťan svoj život stavia skôr na nebeských princípoch ako na pozemských. Jeho srdce hľadá to, čo je hore, kde Kristus sedí po Božej pravici (Kol 3:1). Netreba sa čudovať, že sa líši od iných ľudí.
Mimochodom, postrehli ste, že tento prvoradý princíp života viery razom vyrieši niektoré problémy, s ktorými sa kresťania stretávajú? Koľkokrát sme sa už pýtali (alebo počuli od iných): Môže kresťan robiť to alebo tamto? Často si odpovedáme dlhým zoznamom pravidiel a podmienok, zákazov a príkazov. Potom sa nimi obkolesíme a vytvoríme si z nich akési princípy, na základe ktorých hodnotíme kvalitu života iných kresťanov. Po celý ten čas (rovnako ako farizeji, pôvodne starozákonné hnutie svätosti) obchádzame hlavnú myšlienku, preciedzame komára a prehĺtame ťavu (Mt 23:24).
Základná téza, že kresťan je pútnikom s jasným cieľom, vyrieši mnoho problémov. Keď ako kresťania upriamime myseľ na budovanie života podľa nebeského vzoru, mnoho zo spomínaných nevyriešených otázok stratí svoju dôležitosť, keďže svoj život odrazu začíname žiť na úplne inej úrovni. Už nepociťujeme potrebu označiť určité skutky za nemorálne. Pochopiteľne, nemusí to tak byť vždy. No ak svoj život budeme chrániť pred nečistotou sveta, zistíme, že mnohé z bezvýznamných momentov sú presne také: bezvýznamné.
Detaily o knihe
