O bolesti - Dušan JauraSpäť na zoznam

Pred realitou utrpenia sa často usilujeme zatvárať oči. Aby sme mu unikli, navliekame na seba nepriestrelný pancier tzv. pozitívneho myslenia. Na tvári vždy milý úsmev, na otázku, ako sa máme, odvetíme: „výborne“… Väčšinou sa na túto dráhu dostaneme po zažití bolesti, na ktorú sme sa necítili byť dostatočne pripravení. Alebo nás utrpenie natoľko ochromí, že – obrazne povedané – nie sme viac schopní pohybu. Plní sebaľútosti všetko odmietame a ironicky komentujeme, neschopní uveriť v existenciu nefalšovanej lásky či poctivosti.
Nikto z nás utrpenie nechce a snaží sa mu pokiaľ možno vyhnúť. No existencia bolesti je realitou. Prístupy k nej by sa dali zredukovať na dva základné. Jeden hovorí, že z nej treba uniknúť a poskytuje metódu takéhoto úniku, druhý sa snaží bolesť spracovať a niečomu sa z nej naučiť. Myšlienkovým zdrojom prvého z nich je budhizmus. Druhý prístup je vyjadrený v Starom zákone v dráme spravodlivého Jóba a v Novom zákone obrazom Baránka Božieho snímajúceho hriech sveta.

Problém bolesti je centrom filozofie budhizmu. Hovorí o tom, že bolesť existuje a má svoj pôvod. No môže byť vyhladená - existuje cesta, ktorá k tomu vedie. Táto filozofia však stojí na odstránení našej „osobnosti“, ktorá okrem iného obsahuje naše vnemy, cítenie, remýšľanie či chcenie. Mechanizmus bolesti podľa budhizmu vzniká tým, že človek dáva priestor svojim zmyslom a otvára sa rôznym vnemom. Čosi sa mu páči a vyvolá v ňom nejaký pocit. Povie si „toto chcem!“, čo ho vedie k tomu, aby objekt svojej túžby uchopil a vlastnil. Podľa presvedčenia budhizmu si tak zapríčiňuje nové zrodenie, ktoré znamená pre východného človeka prekliatie. Chápe ho totiž ako opakovanie a predlžovanie deštrukcie, starnutia a bolesti. Cieľom je zastaviť tento pohyb. Neprikladať viac drevo na oheň – „vyhasnúť” či stať sa systémom, v ktorom sa zastavil pohyb. V „nirváne“, stave popisovanom ako „blažené nebytie“, človek prestáva existovať ako „ja“ a bolesť sa v ňom viac nezachytáva.
Biblický pohľad je v prístupe k skutočnosti a k tomu, čo vnímame ako ľudskosť a osobnosť, v porovnaní s predchádzajúcim radikálne odlišný. Starozákonnný človek verí v Boha – Stvoriteľa dobrých vecí. Ten, ktorý svojou mocou udržiava celý vesmír, je osobný. Keďže je človek stvorený na obraz Boží, potom aj on sám vo svojej existencii nesie črty osobnosti. Popierať ju by znamenalo popierať podstatu ľudskosti. Patria k nej rovnako túžby, city, myslenie aj rozhodovanie. Žije naplno v tomto svete. Na rozdiel od stúpenca budhizmu, nemôže a ani nechce z neho uniknúť, pretože je s ním zviazaný silným putom. Zem je pre neho posvätná rovnako ako vlastné telo. Nie náhodou prvý človek Adam je z hebrejského „ádáma“ čo znamená „zem“. Adam je teda „zo zeme vzatý“.
Kríž útočí na vtedajšie predstavy o Bohu, kríž je ukrižovaním aj našich predstáv. O kríži hovorí apoštol Pavel ako o bláznovstve pre Grékov a škandále pre Židov. Pre Grékov s ich múdrou filozofiou je kríž nelogický. Námietka Židov sa ozýva aj v dnešnej dobe: Ako môže byť všemo-húci taký slabý, že zomiera na kríži? Táto správa v ich ušiach musela znieť ako rúhanie. Utrpenie Boha je nepochopiteľné rovnako pre náboženstvá Indie. V hinduizme vtelené božstvo (avatara) netrpí, pretože je bez túžob. Odpútanosť od sveta sa považuje za znak dokonalosti a poci túžby za znak nedokonalosti a obmedzenosti.
Napriek tomu kríž dáva nový zmysel utrpeniu. V ukrižovaní dochádza k dvojakému stotožneniu. V Getsemanskej záhrade sa Boh stotožňuje s hĺbkou ľudskej viny, ktorá sa rozrástla do kozmických rozmerov. Prijíma na seba jej dôsledky. Zomiera, pretože odplatou za hriech je smrť. Táto informácia je pre nás veľmi dôležitá: Boh sa od utrpenia nedištancuje, a naplno sa ponára do ľudskej bolesti. Podobne nás ako tých, čo v sebe nosia Jeho znamenie, vyzýva, aby sme sa nepokúšali uniknúť z reality za cenu popretia vlastnej ľudskosti. Kríž predstavuje miesto, kde sa človek stretáva s trpiacim Bohom a spoznáva, že aj jeho vlastná bolesť je zmysluplná. Súčasne sa oddeľuje od viny, ktorej dôsledkom je smrť. To je obsahom kresťanského krstu.
Kríž je odpoveďou na zmysel bolesti. Pre človeka je bolesť križovatkou, na ktorej sa k Bohu približuje, alebo sa, naopak, zatvrdí a Bohu sa vzďaľuje. Pre veriaceho sa utrpenie stáva solidaritou lásky s trpiacim Kristom. Pre nás všetkých je pôstne obdobie potvrdením toho, že život nemožno vtesnať do jednej farby, ale že kozmická dráma v ktorej všetci účinkujeme má svetlé aj odvrátené stránky. Dobre to vystihol kresťanský mysliteľ Kierkegaard, keď povedal: „… nekonečný zástup veselých ľudí prevoláva ‘Boh je láska!’ Avšak súčasne ako nejaký basový part znie medzi všetkými týmito sopránmi bolesť Ukrižovaného“. Prijať realitu znamená nechať zaznieť celý orchester – teda aj spodné basové tóny utrpenia. Je tu milosť a zároveň porušenie. Pôstne obdobie a sviatky ukrižovania sú pre mňa osobne zároveň potvrdením toho, že večne jasajúci veriaci kričiaci „haleluja!“ na čosi podstatné zabúdajú. Zabúdajú, že vzkriesenie nie je možné bez bolesti a ukrižovania.
Samozrejme, ako každý človek aj ja sa snažím utrpeniu vyhnúť, ak sa to dá. Príklad Krista však pre nás znamená nádej. Každý, kto trpí nevinne, si môže byť istý v tom, že slovami Pascala „pomáha znášať Kristovu agóniu, ktorá bude trvať až do konca sveta“. Takáto bolesť má zmysel, pretože vedie do kráľovstva lásky.