Nebeské kráľovstvo, Dallas WillardSpäť na zoznam

To, čomu hovoríme Kázeň na hore, je stručná správa o Ježišovom učení, ako skutočne žiť v realite Božieho kráľovstva prístupného pre nás priamo v našom súčasnom prostredí. Táto správa končí vyhlásením, že všetci, ktorí počujú a robia tak, ako sa tam hovorí, budú mať život, v ktorom môžu dosiahnuť všetko: život na večnosť, pretože už teraz je vo večnosti.
„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, bude sa podobať múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa lejak, prihnali sa vody, strhli sa víchry a oborili sa na onen dom. Ten sa však nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Evanjelium podľa Matúša 7:24-25).
Tak ako vynikajúci myslitelia pred ním a po ňom aj Ježiš sa zaoberal dvoma základnými otázkami, ktoré stoja pred ľudstvom od počiatku.
Prvou je otázka, aký život je dobrým životom. Čo je skutočne v mojom záujme a ako môžem dosiahnuť pravé blaho? Samozrejme, už vieme, že život v Božom živote bude dobrým životom a Ježiš vždy, keď uisťuje svojich učeníkov a poslucháčov o priamej dostupnosti Božieho kráľovstva, zdôrazňuje túto základnú pravdu.
No otázka, kto presne sa môže spoliehať, že získa takýto život, a kto si nemôže byť istý získaním takéhoto života, bola predmetom mnohých omylov jednak v jeho dobe, a býva zle chápaná aj teraz.
To, čo sa neskôr začalo nazývať blahoslavenstvami, nám zanechal Ježiš, aby túto záležitosť pomohol vyjasniť. Ježišove blahoslavenstvá uvádza evanjelista Matúš v piatej kapitole (verše 3-20):

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a všetko zlé na vás lživo hovoriť. Radujte sa a veseľte sa, lebo v nebesiach máte veľkú odmenu. Veď takto prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.
Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť. Ani lampu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je
 v nebesiach!
Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Amen, vravím vám: Pokiaľ nepominie nebo alebo zem, nepominie ani najmenšie písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude označený za najmenšieho v nebeskom kráľovstve. Vravím vám, že nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva, ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov.

V kázni na hore sa Ježiš zaoberá aj otázkou, kto je naozaj dobrým človekom. Kto sa vyznačuje tým druhom dobroty, aký je vlastný samotnému Bohu, aby tak vytváral rodinnú spriaznenosť medzi Bohom a svojimi deťmi? Tejto záležitosti sa Ježiš venuje vo zvyšku svojej kázne, od dvadsiateho verša piatej kapitoly po dvadsiaty siedmy verš siedmej kapitoly.

Blahoslavenstvá ako sladký jed

Ježišove blahoslavenstvá patria k literárnym a religióznym pokladom ľudského pokolenia. Spolu s desiatimi prikázaniami, 23. žalmom, Otčenášom a niektorými ďalšími pasážami Biblie ich takmer každý radí medzi najvyššie vyjadrenie náboženského vhľadu a morálnej inšpirácie. Môžeme cítiť ich príchuť, potvrdiť ich, meditovať nad nimi, či zavesiť si ich ako obrázok na stenu. Ostáva však základná otázka: Ako máme podľa nich žiť?
Ide o veľmi dôležitú otázku! Pomýlené chápanie blahoslavenstiev, ktoré nám dal Ježiš a uvádza ich Matúš v piatej a Lukáš v šiestej kapitole, zapríčinilo - a dodnes zapríčiňuje - veľa problémov a nedorozumenia v celom priebehu dejín kresťanstva. Je dosť zvláštne, že blahoslavenstvá neboli v každej situácii rovnakým požehnaním: pre mnohých sa ukázali byť čosi ako sladký jed.
Po jednej z mojich kázní o blahoslavenstvách, mi istá pani prišla povedať, ako veľmi sa jej uľavilo po tom, čo práve počula. Jej syn, ako sa mi zdôverila, opustil kresťanskú vieru a odišiel z cirkvi kvôli blahoslavenstvám. Bol to veľmi silný, inteligentný muž, ktorý pracoval v armáde. Ako sa často stáva, vysvetľovali mu, že blahoslavenstvá – so svojim zoznamom úbohých a smutných, slabých a krotkých – sú obrazom ideálneho kresťana. Veľmi jednoducho vysvetlil svojej matke: „To nie som ja. Ja nikdy nebudem taký.“ Tento muž určite nebol dokonalý a mohol urobiť zopár zmien k lepšiemu. No čo by sme mali urobiť s blahoslavenstvami – „Byť takí?“ Úprimne si povedzme, že väčšina ľudí si to myslí. Ťažko sa však možno viac mýliť.
Častejšie v nás však blahoslavenstvá vyvolajú inú reakciu ako úplné odmietnutie kresťanstva: neustále sa vyrovnávame s bremenom viny, ktoré sa rodí z toho, že nie sme, alebo nechceme byť na spomínanom zozname. Nechceme tam byť napriek tomu, že predpokladáme, že práve takýchto ľudí Boh uprednostňuje. Tento pocit viny pretrváva po celú históriu kresťanstva a veľmi oslabuje účinok jeho učenia jednak všeobecne v spoločnosti a jednak v konkrétnych životoch veriacich. Na druhej strane v tých, ktorí si o sebe myslia, že sa správajú podľa blahoslavenstiev, často viditeľne narastá pýcha.

Blahoslavenstvá ako súčasť ústrednej zvesti

Ak chceme správne chápať blahoslavenstvá a vedieť, ako si ich máme vysvetľovať – a ako si ich určite nemáme vysvetľovať –  musíme sa usilovať odhaliť, ako ich chápal sám Ježiš. To by mal byť kľúč k ich vysvetľovaniu, pretože treba mať stále na mysli, že ide o Ježišove blahoslavenstvá, a nie o naše, a teda si ich nemôžeme vysvetľovať, ako sa nám zachce.
A keďže veľkí učitelia a vodcovia prinášajú vždy zrozumiteľné posolstvo, ktoré rozvíjajú podľa istého poriadku, mali by sme predpokladať, že jeho učenie v blahoslavenstvách je súčasťou alebo rozvíjaním ústrednej témy jeho zvesti a celého jeho života, a tou je dostupnosť Nebeského kráľovstva. Ako potom blahoslavenstvá rozvíjajú túto tému?
Vo štvrtej kapitole Matúšovho evanjelia Ježiš ohlasuje svoje základné posolstvo (verš 17: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“) Hovorí, že koná podľa Božieho nebeského pravidla, aby naplnil naliehavé potreby ľudí, ktorí žili okolo neho. Ako výsledok, „chýr o ňom sa rozšíril po celej Sýrii. I prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rôznymi neduhmi a utrpením, posadnutých, námesačníkov a ochrnutých. A on ich uzdravoval. Išli za ním mnohé zástupy z Galiley a Desaťmestia, z Jeruzalema, Judska a Zajordánska“ (4:24-25).
Slúžil potrebám zástupov ľudí okolo seba, túžil ich učiť a pozdvihnúť vyššie – „hore na vrch“ (Mt 5:1) – odkiaľ ho budú dobre vidieť a počuť. On však, ako sa často predpokladá, neopustil dav, aby mu dal akúsi ezoterickú kázeň, ktorá by bola možno povznášajúcou, ale inak úplne bezvýznamnou útechou plačúcich, nešťastných a zúfalých, zhromaždených v dave okolo neho. Ježiš uprostred tohto davu obnaženej ľudskosti a spolu s týmito ľuďmi (visiacimi na každom jeho slove – všimnite si, že sú to práve oni, ktorí odpovedali na konci jeho kázne) radšej učí svojich učeníkov a všetkých ostatných, ktorí počujú o dostupnosti nebies.
Verím, že použil metódu „ukáž a povedz“, aby sa vyjasnilo, do akej miery je kráľovstvo pre nás „po ruke“. Priamo pred ním boli tí, ktorí boli práve obdarení. Kontext to objasňuje. Mohol ukázať v zástupe na tých, ktorí boli požehnaní, pretože kráľovstvo sa ich práve dotklo Ježišovým srdcom, hlasom a rukami. Zrejme preto ho evanjeliá opisujú len ako toho, ktorý dáva požehnanie ľuďom, ktorých sa dotkol.
A tak povedal: „Požehnané sú duchovné nuly – duchovne zbankrotovaní, ukrátení a nedostatoční, duchovní žobráci, tí bez záblesku viery – keď k nim príde kráľovstvo nebeské.“
Alebo: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Toto je, samozrejme, tradičnejší a po literárnej stránke správnejší preklad Matúša 5:3. Chudobní v duchu, a zároveň blahoslavení v dôsledku života v Božom kráľovstve, ktoré im je dostupné v ich duchovnej chudobe. Dnes sa však už slová „chudobní duchom“ prestali vnímať ako stav duchovnej núdze, ako sa pôvodne chápali. Napodiv sa postupne začali interpretovať ako chvályhodný stav, a preto som parafrázoval vyššie uvedený verš ako opravu súčasného nazerania na toto slovné spojenie.
V zástupe okolo Ježiša bolo bezpochyby veľa takýchto ľudí. Väčšina, ak nie všetci, z jeho dvanástich apoštolov boli z tejto kategórie, tak ako i mnohí, ktorí si dnes čítajú Ježišove blahoslavenstvá.

„Duchovné nuly“ v nebeskej starostlivosti

Keď Ježiš kázal, stáli okolo neho ľudia bez duchovnej kvalifikácie či schopností. Nikdy by ste ich nevolali, keď treba vykonať duchovnú prácu. Nič u nich nenasvedčuje, že by sa mohol v ich živote objaviť čo len Boží závan. Nemajú žiadnu charizmu, žiadny náboženský jas či údernosť. „Nepoznajú svoju Bibliu“, „nepoznajú zákon“, ako hovorí neskorší kritik Ježišovej práce. Sú „jednoducho laici, ktorí prinajlepšom dokážu zaplniť kostolnú lavicu či azda košík na peňažnú zbierku“. Nikto ich nevyzve, aby viedli bohoslužbu či dokonca modlitbu, a oni by hádam odpadli, ak by tak niekto urobil.
Oni sú prví, ktorí vám povedia, že „skutočne nepredstavujú hlavu a ani chvost náboženstva“. Chodia popri nás v stovkách, ba tisícoch každý deň. Oni by boli tí poslední, ktorí by povedali, že majú nejakú požiadavku na Boha, že od neho niečo očakávajú. Strany evanjelia sú preplnené takýmito ľuďmi. No aj tak ich nakoniec počujeme, ako hovoria: „Dotkol sa ma.“ Zákon nebies zišiel na ich životy cez ich kontakt s Ježišom. A potom sú aj oni požehnaní – uzdravení na tele, na mysli alebo na duchu – v rukách Boha.
Spomínam si, ako raz istý misionár rozprával o svojom úsilí viesť domáce štúdium Biblie medzi chudobnými v severnom Mexiku. Zo začiatku vždy prečítal pasáž z Písma a opýtal sa: „Čo si o tom myslíte?“ Nikdy nedostal nijakú odpoveď. Znova a znova sa to opakovalo; vždy, keď položil otázku, ostalo ticho. Nakoniec zistil, že chudobných sa nikdy nikto nepýta, čo si myslia. To tiež patrí k statusu chudobného v duchu. Nikto si nedokáže predstaviť, že by ste mohli mať nejaké myšlienky, ktoré stoja za to, aby ste sa s nimi podelili. Skutočná chudoba sa podľa ľudských meradiel takmer automaticky berie ako znak zlyhania v každom ohľade.
Naše ponímanie Boha a rozmýšľanie o ňom sa vynikajúco odráža v zápase, ktorý zvádzajú prekladatelia Nového zákona v úsilí urobiť túto podmienku „duchovnej chudoby“ niečím vzorovým v jej najhlbšej podstate, a teda niečím, čo si môže zaslúžiť Božie požehnanie. Často sa stretávame s parafrázovaným textom a výrazmi ako napríklad „pokorný mysľou“ namiesto pôvodného doslovného znenia. Prvé vydanie Novej anglickej biblie, napríklad hovorí: „Blahoslavení sú tí, ktorí vedia, že sú chudobní. “ Ide o zjavne nesprávny preklad. V druhom vydaní Novej anglickej biblie už našťastie od neho upustili a vrátili sa k pôvodnej, klasickej formulácii: „ Blahoslavení chudobní v duchu. “
Zápas s prekladom blahoslavenstiev odráža našu intenzívnu potrebu nájsť v okolnostiach, z ktorých sa možno dostať k niečomu dobrému, niečo, čo si Boh praje, či dokonca žiada, aby to potom mohlo slúžiť ako „primeraný“ základ pre blaženosť, ktorú nám ponúka a poskytuje. No práve takáto interpretácia nevystihuje podstatu, na ktorú by mala skutočná formulácia blahoslavenstiev zameriavať našu pozornosť.
Ježiš nehovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo sú chudobní v duchu.“ Nemyslel si: „Aké je to fajn, byť núdzny v každom duchovnom výsledku alebo nemať nijakú duchovnú hodnotu. To robí ľudí hodných kráľovstva.“ A my ukradneme najhlbší význam jeho učenia o dostupnosti kráľovstva tým, že nahradíme stav duchovnej chudoby, ktorý v nijakom prípade nie je sám osebe dobrý, nejakým – podľa  nášho predpokladu – chvályhodným stavom mysle alebo prístupom, ktorý nás „kvalifikuje“ pre kráľovstvo.
Keď tak robíme, iba nahrádzame hlásanie evanjelia ďalším všeobecným zákonníctvom. Ježiš nazýva blahoslavenými chudobných v duchu nie preto, že by ich stav bol chvályhodný, ale presne naopak, preto, že napriek ich žalostnému stavu na nich spasiteľne zostúpila vláda nebies a prestúpila ich Kristovou milosťou.

Zmysel pre správnosť

Tí duchovne chudobní (vyčerpaní), prítomní v zástupe pred Ježišom sú požehnaní len vďaka milostivému dotyku nebies. Nesprávne preklady však naďalej ostávajú atraktívne, pretože vyhovujú nášmu ľudskému ponímaniu správnosti, ktorá sa vzpiera Božiemu požehnaniu ľuďom len kvôli ich potrebám a jeho rozhodnutiu – alebo možno dokonca jednoducho preto, že ho niekto o to poprosil.
Rovnaký „zmysel pre správnosť“ nás môže dokonca viesť k tomu, aby sme vo výklade blahoslavenstiev úplne obchádzali samotnú Ježišovu osobu ako aj vzťah s ním. Vo väčšine interpretácií jeho slov akoby sa dokonca zabúdalo, že on je tam vôbec prítomný.

Dallas Willard
Autor je teológ, profesor na School of Philosophy na University of Southern California.
(Z knihy The Divine Conspiracy - vydal HarperSanFrancisco, a division of HarperCollinsPublishers,
preložila Adriana Komorníková.)