Jak vychovat báječné děti?
Cloud Henry, Townsend John
Tento titul je vypredaný.Tento titul zvyčajne zasielame do 21 dníFormát: A5, mäkká väzba, farebná obálka
Jazyk: čeština
ISBN: 80-7255-049-7
Rok vydania: 2007
Počet strán: 192
Kto má tomu sa pridáSpäť na zoznam
Kto má, tomu sa pridá...
Mali sme už štyri deti. Pekne jedno za druhým. A boli sme spokojní. Deti mali vtedy od 7 do 12 rokov a ja som pomýšľala na robotu. Napokon, po 12 rokoch „domasedenia“ by sa mi už aj patrilo... Snažila som sa brať rolu matky veľmi zodpovedne a keďže financie sa mi nezdali byť natoľko dôležité ako vlastné deti a ich výchova, venovala som sa im „na plný úväzok“.
A do tejto našej situácie vstúpila jedna celkom nečakaná udalosť. Zistila som, že som tehotná. Keď som to manželovi oznámila, trochu ho to zaskočilo. Ja som sa potešila, pretože mi deti už odrastali a ja som v kútiku duše túžila po bábätku. Ale kvôli zdravotným problémom sme už ďalšie dieťatko neplánovali.
V škole Božej lásky som sa však naučila, že naše predstavy sa vždy nezhodujú s tými Jeho a že On má pre nás pripravené vždy niečo lepšie. Takže som aj toto prijala odovzdane do Jeho vôle, že čokoľvek príde, On sa o nás postará...
Naša situácia nebola veľmi priaznivá. Trojizbový byt, presne vyrátané každé miesto, jedna výplata pre celú rodinu...
Už som v duchu videla tie krivé pohľady susedov (tá sa iste zbláznila!) a tiež som nevedela, ako to prijme rodina. Cítila som sa však silná, čeliť všetkým problém, pretože som verila, že je to Božia vôľa.
V prvom rade som to chcela oznámiť deťom. Ráno pri raňajkách, keď boli všetky deti za stolom, som im dala po cukríku, aby som naznačila zvláštnosť tejto chvíle. Potom som povedala: „Budeme mať bábätko.“ Najprv prekvapene pozerali a potom sa začali tešiť...
Čas tehotenstva prežívali všetci so mnou. Keď mi v prvých mesiacoch bývalo zle, deti sa ukázali ako starostliví pomocníci a samostatní školáci... Keď sa dieťatko v brušku začalo hýbať, chceli bábätko „počúvať“ a prikladali si ruku na moje zväčšujúce sa bruško.
Naši rodičia to prijali pohodovo, lebo sú tiež veriaci. Svokra sa ešte predtým na púti modlila za vnúča do nového tisícročia (blížil sa rok dvetisíc). Lenže zabudla Bohu upresniť, že ho má dať do rodiny druhého syna, ktorý má bezdetné manželstvo... Boh ju vypočul a šup – dal ho nám. A tak má malý Benjamín v rodnom čísle na začiatku tri nuly a ľahko zapamätateľný rok narodenia.
Keď prišiel čas pôrodu, počítali deti so mnou, ako často prichádzajú kontrakcie. A keď som usúdila, že treba ísť, odprevadili ma ku autu a zakývali mi. Ale ten najkrajší zážitok bol v pôrodnici, keď za mnou prišli všetci do jedného a sestrička priniesla malého. S nadšením ho obdivovali ako dáky unikát. Veď aj je.
Neviem, či treba opisovať, ako sa všetci o neho starali a ako sa z neho tešili, keď sme prišli domov... Dokonca aj ten najstarší, ktorý príchod ďalšieho súrodenca zo začiatku ťažko prijímal, bol mu teraz ako druhý otec.
Naša domácnosť zrazu ožila, akoby do nej vstúpilo slnko a prežiarilo ju. Nečakala som, že to bude také nádherné!
V Písme sa píše: „Kto má, tomu sa ešte pridá...“ O necelé štyri roky nato dostal Benjamín (mal byť predsa posledný, preto to meno) ešte sestričku, ktorej sme dali tiež priliehavé meno – Vierka. Pretože s vierou sa ľahšie zvládajú všetky ťažkosti. Božia matematika je iná. Ani nám Boh nesľúbil, že nás uchráni od kríža, ale sľúbil nám, že bude s nami po všetky dni nášho života. Čoho sa máme teda báť?
Daniela Nemčoková (nemcokova.blog.sme.sk)
Napísané pre: www.miriam.sk
Detaily o knihe
