Doteraz sme sa venovali záležitostiam, ktoré bezprostredne predchádzajú  kresťanskému životu. Od krátkej zmienky o našej potrebe Božej spásnej milosti sme prešli k Božiemu plánu, ktorý je v pozadí našej skúsenosti. Zamýšľali sme sa aj nad povolávaním Boha, prebúdzajúceho nás z driemot a ľahostajného postoja k hriechu, usvedčujúceho nás z hriešnosti pred Bohom a vedúceho nás do predsiene spásy.

Teraz sme sa v našej štúdii dostali do bodu, keď musíme preskúmať možno najkľúčovejšie učenie. Je ním znovuzrodenie. Jeho jasné pochopenie nás pripraví na všetky ostatné predmety učenia o kresťanskom živote; naopak, pri jeho nepochopení sa v našom chápaní môžeme ocitnúť mimo. 

 

Evanjelizácia, tak ako mnoho iného v živote, prechádza rozličnými fázami. Niekedy kladie dôraz na nevyhnutnosť „obnovy”, „nového narodenia” či „znovuzrodenia”.

Živo a trocha s bolesťou si spomínam, ako sa ma raz v rokoch mojej puberty ktosi opýtal, či som kresťan. Po kladnej odpovedi sa ďalej spýtal, či som „skutočný kresťan”. Znova som odpovedal: „Áno, dúfam, že som!”. Nato nasledovala ďalšia otázka, položená s miernym podráždením v hlase (s podozrením, že prvé dve odpovede zrejme neboli pravdivé!) – či som „znovuzrodený” kresťan? V tom čase bolo bežné v kázňach aj pri vydávaní osobného svedectva klásť dôraz na to, že „musíte byť znovuzrodený”.

Zrejme je z viacerých dôvodov dobré, že tento aspekt je stále zriedkavejšie prezentovaný ako jadro evanjelizácie. Po prvé, „musíš byť znovuzrodený” nie je samo osebe dobrou správou! Taktiež nikde v Novej zmluve nie je zmienka o tom, že toto je jadro evanjelia alebo objekt viery. Pavol očividne neprebrázdil staroveký svet s touto zvesťou na perách. Jeho posolstvo bolo o Kristovi ukrižovanom, vzkriesenom a vyvýšenom, ku ktorému sa majú ľudia obrátiť v pokání a vo viere.

Nie je preto prekvapujúce, že ako reakcia na silné evanjelizačné zdôrazňovanie znovuzrodenia často zaznievali námietky, že v Novej zmluve sa takmer nespomína. Toto slovo sa v [anglickej; pozn. prekl.] King James Version spomína na dvoch miestach. Podľa iných prekladov sa „znovuzrodenie” alebo „obnovenie” spomína iba raz. V Evanjeliu podľa Matúša, v kapitole 19, vo verši 28, sa viaže na obnovenie v posledných dňoch na nové nebo a novú zem; v Liste Títovi, v kapitole 3, vo verši 5, označuje buď osobnú skúsenosť nového života, alebo jej symbol v krste. Toto je chabý dôkaz pre to, aby sme na ňom mohli postaviť to, čo sme označili za „možno najkľúčovejšie učenie zo všetkých”!

Napriek tým argumentom nemôžeme učenie o znovuzrodení len tak ľahko prehliadať. Iné pasáže Písma obsahujú podobné myšlienky a ešte na viacerých miestach je rovnaká myšlienka vyjadrená pomocou rôznych metafor, analógií a ilustrácií. Skôr než sa im však začneme venovať, treba sa krátko pristaviť pri samotnom slove „znovuzrodenie”.

V niektorých tradíciách bol tento výraz veľmi úzko spätý s učením o krste, napr. vo veršoch Evanjelia podľa Jána, kapitola 3, verš 5, Listu Efezanom, kapitola 5, verš 26, Listu Títovi, kapitola 3, verš 5, pričom krst prináša znovuzrodenie a „znovuzrodenie” je prakticky synonymom krstu. Pri všetkej úcte k zástancom tohto názoru treba povedať, že neberú celkom do úvahy kontext, v ktorom myšlienku nového života nachádzame. Ich teóriu nemožno konzistentne obhájiť v prípadoch, kde je myšlienka znovuzrodenia vyjadrená úplne iným jazykom v kontexte, vylučujúcom spätosť s krstom.

V opačnom extréme nájdeme niektoré tradície, pre ktoré výraz „musíš byť znovuzrodený” predstavuje ekvivalent výzvy k viere v Krista. Je to niečo, čo kladie váhu na našu aktivitu. V Novej zmluve je však znovuzrodenie niečo, čo dáva Boh. Pointa tejto metafory spočíva v tom, že znovuzrodenie si nemôžeme spôsobiť my.

Niekedy sa „znovuzrodenie” používa ako výraz označujúci celý  proces, ktorým sa človek stáva kresťanom. Býva chápaný ako pomerne široký termín. Aj Ján Kalvín ho používal v tomto zmysle.

My budeme používať  výraz „znovuzrodenie” na označenie základného, prvotného darovania nového života Bohom, čo je jedna z najpodstatnejších vecí kresťanského života. Je to prvé zasiatie Božieho semena do našich životov – ako to vyjadruje Prvý list Jánov. 

 

Slovo „znovuzrodenie” znamená „nový vznik, genéza”. V Novej zmluve ho vysvetľujú tri obrazy: 

(i) Narodenie. Stať sa kresťanom, prijať Krista, to začína, ako sa píše v Evanjeliu podľa Jána, v kapitole 1, vo verši 12, narodením z vôle Boha. Neskôr v rovnakom evanjeliu Ježiš hovorí, že je to nevyhnutná podmienka, ak chceme uzrieť Božie kráľovstvo a vstúpiť doň (Jn 3:3, 5). Je to ako prúd, vinúci sa celou prvou kapitolou Evanjelia podľa Jána – definícia kresťanov je, že sú narodení z Boha (pozri 1Jn 2:29; 3:9; 4:7; 5:1, 4). Ale myšlienka narodenia sa nenachádza výhradne v Jánových spisoch. Jakub hovorí o tom, že Boh nás splodil slovom pravdy, aby sme boli ako prvotina jeho stvorenstva (Jk 1:18). Prvý list Petrov hovorí dvakrát o veriacich ako o „znovuzrodených” (1Pt 1:3, 23). Na inom mieste je použitý rovnaký jazyk – kresťania sú akoby „novonarodené deti”, ktoré teraz majú rásť do plnej dospelosti (Kol 1:28; Ef 4:13-16). Tí, ktorí majú pastoračnú zodpovednosť, zápasia za svoje duchovné deti (G 4:19 – „Dietky moje, pre ktoré znova trpím pôrodné bolesti, kým Kristus nebude stvárnený vo vás”). 

(ii) Stvorenie. Druhý obraz znázorňuje paralelu medzi tým, čo Boh urobil na začiatku čias, a medzi zázrakom jeho milosti, ktorá nás cez Krista vovádza do „nových čias” alebo „novej doby”. Je dosť možné, že v novozákonnom slove pre znovuzrodenie, teda „nový vznik”, máme vidieť práve spojenie týchto dvoch myšlienok. Je to veľmi dramatický obraz. Pavol ho používa na vrchole svojho rozjímania o Božom diele v nás. Vo chvíli veľkého duchovného napätia na konci Listu Galaťanom hovorí, že jediné, na čom naozaj záleží, je „nové stvorenie” (G 6:15). Bez neho je všetko márne. Neskôr znova používa to isté prirovnanie, ale vo väčšej šírke: svetlo, ktoré svieti v tme našich sŕdc a privádza nás do prítomnosti Boha, možno prirovnať iba k dvom udalostiam v histórii sveta – stvorenie na začiatku a vzkriesenie Krista ako zvestovateľa nadchádzajúceho sveta (2K 4:6-12). Neskôr v rovnakej pasáži tohoto listu uvádza svoj slávny výrok, že byť v Kristovi znamená mať už účasť na tom svete, ktorý má ešte len prísť. Jeho slová doslova znejú: „Ak je niekto v Kristu, je novým stvorením!” Na tomto mieste, tak ako aj na mnohých iných, je Pavlovým hlavným cieľom zamerať pozornosť na veľkosť toho, čo už Boh svojou milosťou urobil v našich životoch. Keby sme len dovolili tomuto poznaniu, aby naplnilo naše mysle, a tak vstúpili do radosti z týchto obrovských výsad, uzreli by sme niečo z Božej slávy, ktorá by sa prejavila v charaktere a v kvalite našich životov! 

(iii) Zmŕtvychvstanie. Už sme naznačili, že znovuzrodenie možno prirovnať k stvoreniu, keď z ničoho povstal život, ale takisto sme spomínali ešte úžasnejšiu pravdu, ktorá nadchýnala Pavla: dokonca viac než život a poriadok vecí, ktorý vznikol na ničote a chaose, je život, ktorého vznik vychádza z pravého opaku – smrti! Toto ukazuje veľkosť Božieho diela v nás a tiež jeho pôvod v zmŕtvychvstaní Ježiša. Pavol v Liste Rimanom, v kapitole  6, verši 13 hovorí, že, pretože sme zjednotení so zmŕtvychvstalým Kristom, a preto máme podiel na moci jeho vzkriesenia, máme žiť ako „tí, čo vstali z mŕtvych a žijú”. Keď sme boli pre hriech mŕtvi, Boh sa znížil v Kristovi, aby nás svojou milosťou s Kristom oživil (Ef 2:5). Kresťan „prešiel zo smrti do života” (1Jn 3:14)!

Čo je zdôraznené v každej z pasáží, je fakt, že znovuzrodenie, nech je už opísané akokoľvek, je Božou aktivitou v nás, v ktorej my nie sme činní, skôr sme príjemcovia. Je to ako povedať chromému, aby chodil, slepému, aby videl, mŕtvemu, aby ožil, človeku bez duchovného života, aby ho mal, alebo povedať „musíš byť znovuzrodený”! V tomto bode nachádzame v Písme paradox. Zisťujeme totiž, že jediná vec, ktorá je potrebná, je zároveň takmer jedinou, ktorú si nemôžeme spôsobiť my sami. Na túto znepokojujúcu myšlienku sa musíme pozrieť bližšie.