Kauza vieraSpäť na zoznam

Písal sa rok 1949. Billy Graham mal tridsat rokov a vôbec netušil, že je tesne pred štartom ku celosvetovej sláve a velkému vplyvu. Dnes znie ironicky, že ked sa pripravoval na svoju prelomovú evanjelizáciu v Los Angeles zistil, že zápasí s neistotou – nie kvôli existencii Boha ci kvôli božstvu Ježiša Krista, ale v základnej otázke, ci sa môže úplne spoliehat na to, co mu vraví jeho Biblia. Vo svojej autobiografii Graham spomína, že sa cítil akoby bol natiahnutý na škripec. K Bohu ho tahala Henrietta Mearsova, bystrá a zapálená krestanka, pedagogicka so širokým záberom vedeckej práce a vzdelanosti, s hlbokým prehladom moderného vedeckého bádania a hlbokou dôverou v spolahlivost Písma. Na druhú stranu ho strhával blízky priatel a kolega v službe, tridsattrirocný Charles Templeton.4 Ako Templeton sám vyznal, krestanom sa stal pätnást rokov predtým, ked sa mu coraz väcšmi zacal hnusit jeho vlastný životný štýl hazardného hráca na Torontskej dráhe. Ráno, po noci prebdenej v špinavom striptízovom lokále, cítiac sa necistý ako dajaký odpad, vošiel do svojej izby a v tme si klakol vedla svojej postele. „Náhle,“ spomínal neskôr, „to bolo akoby na mna prehodili cierny záves. Celým telom i myslou mi prenikol pocit viny. Jediné slová, na ktoré som sa zmohol, boli: „Pane, zostúp ku mne. Zostúp, Pane…“ A potom: Pomaly zo mna odchádzala tažoba, velká ako ja sám. Odchádzala mi zo stehien, z tela, z ramien i pliec a zmizla. Zacalo ma zaplavovat nevýslovné teplo. Zdalo sa mi, akoby sa mi v hrudi rozžiarilo svetlo a ocistovalo ma… Bál som sa aj dýchat, zo strachu, že by som mohol tú chvílu narušit, ci ukoncit. A našiel som sa ako jemne, znova a znova šepkám: „Vdaka ti, Pane. Vdaka ti. Vdaka. Vdaka.“ Neskôr som pokojne ležal v posteli zaplavený pulzujúcim, obrovským, všeprenikajúcim štastím.5
Templeton zanechal novinárcinu, aby sa pustil na duchovnú dráhu. V roku 1945 sa stretol s Grahamom na kampani Mládež pre Krista. Pocas odvážnych šnúr po Európe boli ustavicne spolu, boli spolu ubytovaní, striedali sa za kazatelnicou na mítingoch. Templeton založil zbor, ktorý sa onedlho nezmestil do zborovej haly s 1 200 miestami na sedenie. Casopis American Magazine sa vyjadril, že „stanovil novú latku pre masové evanjelizácie.“ 6 Jeho priatelstvo s Grahamom rástlo. Graham svojmu životopiscovi neskôr povedal, že Templeton bol jeden z mála ludí, ktorých vo svojom živote kedy miloval. 7 No zakrátko na to zacali na Templetona dorážat pochybnosti. „Konverziu som zažil ako neuveritelný zelenác,“ spomínal neskôr. „Práve ked ma zacali sužovat rozlicné otázky a pochybnosti, nedostávalo sa mi intelektuálneho poznania ci teologického rozhladu, ktorými by som odôvodnil svoju vieru – co bolo nevyhnutné, môj rozum zacal napádat a niekedy vyvracat základné vyznania krestanskej viery.“ 8

VÍTAZSTVO VIERY

Takže tu bol skeptický Templeton v protiváhe ku hlboko veriacej Henriette Mearsovej, ktorý svojho priatela Billyho Grahama odtahoval od nou opakovaných uistení, že Písmo je dôveryhodné. „Billy, si pätdesiat rokov pozadu,“ dôvodil. „Ludia už viac nemajú Bibliu za Bohom inšpirovanú, ako to hlásaš ty. Tvoja viera je príliš jednoduchá.“ Zdalo sa, že Templeton túto tahanicu vyhráva. „Ak som aj priamo nepochyboval,“ vyznal sa neskôr Graham, „urcite som bol znepokojený.“ Vedel, že ak nebude môct dôverovat Biblii, nebude pokracovat. Losangeleská kampan – udalost, ktorá Grahamovi otvorila dvere k celosvetovej službe – bola na vážkach. Graham v Písme hladal odpovede, modlil sa, uvažoval. Napokon všetko vyvrcholilo pocas nocnej prechádzky s tažkým srdcom za mesacného splnu v horách San Bernardino. Zvierajúc Bibliu Graham padol na kolená a vyznal, že na niektoré z filozofických a psychologických otázok, ktoré mu kládol Templeton a iní, nevie odpovedat. „Snažil som sa byt pred Bohom úplne otvorený, ale cosi ostalo nevyslovené,“ napísal. „Nakoniec ma Duch Svätý oslobodil, aby som to povedal. „Otce, rozhodujem sa túto knihu prijat ako Tvoje Slovo – vierou. Rozhodujem sa dovolit viere preniknút za moje intelektuálne otázky a pochybnosti a budem verit, že toto je Tebou inšpirované Slovo.“ Ked so slzami v ociach vstal z poklaknutia, cítil Božiu moc ako už celé mesiace nie. „Hoci neboli zodpovedané všetky moje otázky, prekrocil som tú najväcšiu bariéru. V srdci a v mysli som vedel, že som bojoval a vyhral duchovný boj v mojej duši.“ 9 Pre Grahama to bola klúcová chvíla na ceste vpred. Pre Templetona to bol bod zlomu, plný horkého rozcarovania. O Grahamovi vyhlásil: „Tým, že si zavrel mysel, spáchal intelektuálnu samovraždu.“ Odteraz k svojmu priatelovi pocitoval velkú lútost. Ich cesty sa zacali rozchádzat. História vie, co sa dialo s Grahamom v nasledujúcich rokoch. Stal sa najpresvedcivejším a najefektívnejším evanjelizátorom moderných cias a jedným z najrešpektovanejších ludí na svete. A co sa stalo s Templetonom? Zdecimovaný pochybnostami rezignoval na službu duchovného a odstahoval sa spät do Kanady, kde sa stal komentátorom a spisovatelom. Templetonovo dôvodenie znicilo jeho vieru. Ale sú naozaj viera a intelekt nezlucitelné? Je možné byt myslitelom a zároven krestanom veriacim v pravdu Biblie? Niektorí tvrdia, že nie. „Rozum a viera sú v opozícii, dve navzájom sa vylucujúce skutocnosti: niet medzi nimi súladu, niet na com stavat,“ zhrnul to ateista George H. Smith. „Viera je spoliehanie sa bez rozumu alebo práve napriek rozumu.“ 10 Krestanský pedagóg W. Bingham zaujíma opacné stanovisko. „Viera,“ povedal, „je odpoved rozumu na Božie sebazjavenie v prírode, v ludskej histórii, v Písme a vo svojom vzkriesenom Synovi. 11 Tou poslednou vecou, ktorú by som ja, ktorý som velkú cast svojho života žil ako ateista, chcel, aby bola naivná viera vybudovaná na vetchých základoch pekných predstáv ci na predstieraní. Potreboval som vieru, ktorá by bola v súlade s rozumom, nie v rozpore s ním; chcem vieru, ktorá je pevne ukotvená v realite a nie odtrhnutá od nej. Potreboval som raz a navždy zistit, ci krestanská viera obstojí pod drobnohladom. Nastal cas, aby som sa zoci-voci porozprával s Charlesom Templetonom.