Kauza StvoritelSpäť na zoznam

KOZMOLOGICKÝ ARGUMENT ZVANÝ KALAM

„Ste známym zástancom jedného argumentu v debate o existencii Boha, ktorý sa formálne medzi kozmológmi nazýva ´kalam´,“ povedal som na úvod našej konverzácie. „Skôr, než budete definovat, co to znamená, uvedte zopár vysvetlujúcich súvislostí. Co znamená to samotné slovo kalam?“
„Dobre,“ povedal Craig, „popíšem súvislosti, kde má tento argument pôvod. Aristoteles v starovekom Grécku veril, že Boh nie je Stvoritel vesmíru, ale že do neho iba dodal poriadok. Jeho náhlad teda je taký, že Boh aj vesmír sú vecní. Toto je pravdaže v rozpore s hebrejským pohladom, že Boh stvoril svet z nicoho. Preto sa krestania neskôr snažili Aristotela zamietnut. Jedným z prominentných krestanských filozofov, ktorý sa venoval tejto téme bol Ján Philoponus z Alexandrie v Egypte, ktorý žil v 4. storocí. Argumentoval tým, že vesmír mal pociatok.
Ked Severnú Afriku ovládol islam, prebrali moslimskí teológovia tieto argumenty, pretože aj oni verili v stvorenie. Táto tradícia sa postupne z krestanského západu vytratila, no zároven sa široko rozvíjala v rámci islamskej stredovekej teológie. Jeden z jeden z jej najslávnejších moslimských proponentov bol al-Ghazali, ktorý žil od roku 1058 do roku 1111. Do krestanstva latinského obradu sa tieto argumenty znovu vrátili vdaka židovským ucencom, ktorí zvlášt v Španielsku žili bok po boku s moslimskými teológmi, pretože moslimovia vtedy dobyli Španielsko. Vtedy tieto otázky preberali vo velkom a náruživo o nich diskutovali. V 13. storocí zastával tieto argumenty taliansky filozof Bonaventura; v 17. storocí ich používal britský filozof John Locke, hoci neviem, ci poznal ich islamské korene; nakoniec si našli svoju cestu k Immanuelovi Kantovi, nemeckému filozofovi, ktorý bol ich obhajcom v 18. storocí.
Teraz k vašej otázke o samotnom slove kalam: je teda pozostatkom svojich islamských korenov. Je to arabské slovo, ktoré znamená ´kázanie´ alebo ´doktrína´, no zacalo oznacovat celé stredoveké hnutie islamskej teológie. Kalam takto pomenovalo túto vysoko akademickú teológiu v stredoveku, ktorá sa neskôr dalej vyvíjala.“
Vstúpil som mu do toho. „Nikto z týchto raných filozofov samozrejme nevedel nic o akomkolvek vedeckom dokazovaní pôvodu vesmíru,“ povedal som. „Aké tvrdenia uvádzali na to, že vesmír mal pociatok?“
„Vychádzali z filozofického a matematického dôvodenia,“ odvetil mi Craig. „No ked vedci v minulom storocí zacali objavovat fakty o existencii Velkého tresku, toto prinieslo celej veci empirickejšie základy.“
„Vložte teda tento kalam argument do bodov.“ „Al-Ghazali formuloval tento argument v troch jednoduchých bodoch. ´Cokolvek zacalo existovat, má prícinu. Vesmír zacal existovat. Preto má aj vesmír prícinu.´ Potom si môžete spravit konceptuálnu analýzu toho, co znamená byt prícinou vesmíru a podarí sa vám identifikovat prekvapujúce množstvo božských atribútov tejto príciny.“
Rozhodol som sa prepracovat sa všetkými troma krokmi takmer tisícrocného al-Ghazaliho argumentu. Zacal som bodom, ktorý je na velké prekvapenie viac a viac diskutovaný za posledné roky.

KROK CÍSLO 1: VŠETKO, CO ZACÍNA EXISTOVAT, MÁ PRÍCINU

„Ked som zacínal obranovat tento argument,“ povedal Craig, „ocakával som, že jeho prvú premisu – že cokolvek zacína existovat, má prícinu – bude akceptovat prakticky každý. Myslel som si, že omnoho kontroverznejšou bude skôr druhá premisa – že vesmír zacal existovat. No postupne sa nazhromaždilo tolko vedeckých dôkazov, že ateistom zacalo byt príliš tažké popierat, že vesmír mal pociatok. A tak museli zacat útocit na prvú premisu namiesto druhej.“
Craig pokrútil hlavou: „Toto je pre mna úplne zarážajúce!“ vyhlásil rozcarovaným hlasom. „Vidí sa mi, že je metafyzicky nevyhnutné, že všetko, co zacína existovat, musí mat prícinu, ktorá to privedie do bytia. Veci predsa nezacínajú existovat len tak, bez príciny, z nicoho nic. No ateista Quentin Smith okomentoval našu knihu na túto tému vyhlásením, že ´tou najrozumnejšou vierou je verit, že sme prišli z nicoho, skrze nic a pre nic.´(18) Strácam rec pred tvrdením, že toto je jednoducho najrozumnejší prístup.
Ludia, ktorí si vyberú takúto pozíciu, sa ani nesnažia vyvrátit túto premisu, pretože vedia, že to nedokážu. Namiesto toho si len založia ruky na prsiach a skepticky sa vyjadria: ´ale nemôžte dokázat, že je to pravda.´ Svoj skepticizmus betónujú tak silno, že ich už nic nemôže presvedcit o inom.“
„No treba povedat,“ povedal som, „že majú každopádne právo túto rolu skeptika na seba vziat. Ved úloha dokázat opak by teraz mala byt na vás, teda je treba poskytnút dôkaz, aby sa mohla uznat prvá premisa.“
Craig pripustil moju námietku prikývnutím hlavy. „Áno, ale nemali by ste vyžadovat neúnosné štandardy dokazovania,“ zavrátil ma. Spýtal som sa ho: „Tak aký pozitívny dôkaz môžete ponúknut?“
„Najprv ide o to,“ odvetil, „že prvá premisa je intuitívne každému jasná, ked plne pochopíme koncept absolútnej nicoty. Viete, predstava, že veci môžu zacat existovat bez príciny a z nicoho je horšia ako mágia. Ved ked kúzelník vytiahne z klobúka zajaca, tak máte aspon kúzelníka a ten klobúk!
Ale podla tejto ateistickej odpovede sa vesmír len vylúpne do bytia rovno z nicoho a bez akéhokolvek vysvetlenia. Teda ak ludia pochopia koncept absolútnej nicoty, potom je každému úplne jasné, že ak nieco má pociatok, potom sa to nemohlo len takto vynorit uprostred sveta z nicoho nic, ale muselo to mat prícinu, ktorá to priviedla do bytia/existencie.
Aj ked mi bolo zrejmé, že je tažké o tom nejako dlho diskutovat, potreboval som cosi konkrétnejšie. „Mohli by ste sa odvolat na nieco pevnejšieho, než je len naša intuícia? Aký vedecký dôkaz na to máte?“
„Nuž, urcite máme k dispozícii empirický dôkaz o pravde tejto premisy. Je to princíp, ktorý je neustále potvrdzovaný a nikdy nebol vyvrátený. Veci nikdy nevidíme prichádzat ku existencii nezaprícinene a z nicoho. Nikto predsa nemá strach z toho, že kým je v práci, tak sa mu doma môže len tak z nicoho a bez príciny objavit v obývacke napríklad kôn a znicí mu koberec a sedacku. O takéto veci sa nestrachujete, lebo sa jednoducho nestanú.
Takže toto je princíp, ktorý je neustále overovaný vedou. Nakoniec Lee, musíte uznat, že je múdrejšie mysliet si, že je pravdivý než to, že je nesprávny. Ak by vám niekto predstavil nejaký princíp a aj jeho popretie, ktorým smerom vás usmerní dôkaz? Je samozrejmé prijatelnejšie vytvorit na jeho základe predpoklad, než ho popierat.“
Aj napriek tomuto vysvetleniu malo moje dopytovanie sa ešte aspon jednu podstatnú námietku voci prvému bodu argumentu kalam. Vychádza z podivného sveta kvantovej fyziky, kde sa na úrovni atómov dejú všemožné záhadné a necakané veci. Mimochodom, to je úroven, v ktorej zacal existovat celý vesmír vo svojom najranejšom štádiu, ked sa elektróny, protóny a neutróny vrhli pocas Velkého tresku na svoju pút. Možnože sa naše súcasné pochopenie príciny a následku ani nedá aplikovat do tohto netradicného prostredia „kvantových záhad“, co je miesto, kde sú „logické základy klasickej vedy úplne znásilnené“, ako sa o tom vyjadril vedecký spisovatel Timothy Ferris. (19)

VESMÍR – COSI AKO OBED ZADARMO?

Vytiahol som jeden výtlacok Discover-u, ktorý som si kúpil hned, ako som vtedy na obálke videl vesmír znázornený ako malú kocku. Nalistoval som jeden clánok a
precítal som Craigovi nasledujúci úryvok:
Kvantová teória ... tvrdí, že vákuum... je podriadené kvantovým neurcitostiam. To znamená, že veci sa môžu kedykolvek z tohto vákua materializovat, hoci majú tendenciu sa velmi rýchlo vo vákuu rozložit... Teoreticky by sa vdaka tejto kvantovej výstrednosti, ktorú vedci nazývajú vákuovou roztažnostou mohlo do existencie vynorit cokolvek – aj pes, dom, ci planéta. No pravdepodobnost však velí, že tými najmožnejšími výtvormi by boli páry vnútroatómových castíc a že by trvali extrémne krátko. Takže spontánne a trvalé vytvorenie cohosi tak malého ako je molekula je hlboko nepravdepodobné. No napriek tomu, vystúpil v roku 1973 Edward Tryon, pomocný profesor na Kolumbijskej univerzite s predstavou, že takýmto spôsobom mohol zacat existovat celý vesmír... Celý vesmír by tak mohol byt, aby sme použili frázu fyzika Alana Gutha, akýmsi obedom bez platenia.“ (20)

Casopis som zavrel a pohodil som ho na Craigov stôl. Možnože mal Tryon pravdu, ked povedal, že ponúka velmi miernu predstavu, že náš vesmír je jednoducho len jedna z tých vecí, ktoré sa cas od casu proste stanú.“ (21)
Craig pocúval velmi pozorne. „Fajn, to je dobrá otázka,“ zareagoval. „Tieto vnútroatómové castice, o ktorých sa v clánku hovorí, sú nazývané ´virtuálne castice´. Sú to teoretické entity a nie je ani úplne jasné, ci skutocne existujú, alebo ci sú len púhou teoretickou konštrukciou.
No na margo tejto veci je treba povedat ovela dôležitejšiu podrobnost. Totiž tieto castice ak sú naozaj skutocné sa neobjavia len tak z nicoho. Kvantový priestor nie je to, co si väcšina ludí predstaví, ked sa povie slovo vákuum – to znamená, že je to absolútne nic. Naopak, je to rozlahlé more pohybujúcej sa energie, priestor plný silovej aktivity, ktorá má bohatú fyzikálnu štruktúru a možno ju dobre popísat fyzikálnymi zákonmi. Myslí sa, že tieto castice vznikajú pohybom energie vo vákuu.
Takže to nie je príklad niecoho, co zacína existovat z nicoho alebo niecoho, co zacína existovat bez príciny. Prícinou týchto castíc je kvantové vákuum a energia, ktorá je v tomto vákuu uzavretá. A potom sa pravdaže musíme opýtat, aký je pôvod celého kvantového vákua? Odkial pochádza ono samé?“
Než pokracoval, nechal túto otázku recnícky chvílu visiet vo vzduchu. „Otázku stvorenia si jednoducho len posunuli trochu viac dozadu. Teraz musíte podat nejaké vysvetlenie, ako zacal existovat tento naozaj velmi aktívny oceán plný energie v pohybe. Chápete, co chcem povedat? Ak kvantové fyzikálne zákony pôsobia a platia v rámci sféry, ktorú popisuje kvantová fyzika, potom nemôžete legitímne použit kvantovú fyziku na vysvetlenie vzniku jej samotnej. Aby ste mohli vysvetlit, ako ona sama zacala existovat, na to potrebujete nieco transcendentné, co ju presahuje. A tak sme náhle zasa pri tej istej otázke pôvodu.“
Craigova odpoved ma uspokojila. Vlastne sme nenašli žiadnu racionálnu námietku, ktorá by mohla vážne ohrozit pociatocné tvrdenie prvého bodu argumentu kalam. Takto je to vlastne už od zaciatku používania tohto argumentu starovekými filozofmi.
„Túto prvú premisu nepopieral dokonca ani slávny skeptik David Hume,“ poznamenal Craig. „V roku 1754 Hume napísal: ´Nikdy som netvrdil nieco také absurdné, ako že by cokolvek mohlo povstat bez príciny.´ (22) Netvrdil to tak nikdy nikto, až kým sa v dvadsiatom storocí objavilo vedecké potvrdenie o existencii zaciatku vesmíru. Zrazu ludia zacali vraviet, nuž, možno vesmír povstal len tak z nicoho.
„Historicky nikto takú absurdnú pozíciu neobhajoval,“ povedal Craig, „co vo mne zasa len vyvoláva dojem, že takáto pozícia je iba kútom, do ktorého boli jej obhajcovia zahnaní dôkazmi o pociatku vesmíru.“