Kauza KristusSpäť na zoznam

MUCENIE, CO PREDCHÁDZALO KRÍŽU Na úvod som od Metherella chcel získat základný popis udalostí, ktoré viedli k Ježišovmu usmrteniu. Ked sme sa jeden druhému strucne predstavili, Metherell ma usadil do kresla a na stolík vedla mna položil pohár s džúsom.
„Mohli by ste mi vykreslit, co sa vlastne Ježišovi stalo?“ požiadal som ho.
Odkašlal si. „Zacalo sa to po Poslednej veceri“, povedal. „Ježiš odišiel s uceníkmi na Olivovú horu, konkrétne do Getsemanskej záhrady, kde sa celú noc modlil. Ocakával tak udalosti nadchádzajúceho dna. Pretože vedel, aké obrovské utrpenie bude musiet podstúpit, celkom prirodzene zakúsil velký psychologický stres.“
Gestom ruky som ho zastavil: „No, práve tohto sa odporcovia radi chytajú“, povedal som. „Evanjeliá tvrdia, že vtedy zacal Ježiš potit krv. Nejde len o bujnú predstavivost pisatelov? Nespochybnuje to vernost autorov evanjelií realite a triezvosti?“
Metherella to vôbec nevyviedlo z konceptu, len potriasol hlavou. „Vôbec nie“, riekol. „Lekári poznajú takýto stav, nazýva sa hematodróza. Nie je bežný, ale môže sa objavovat ako sprievodný znak vysokého stupna psychologického stresu. Deje sa pritom to, že silný nepokoj spôsobí vylucovanie chemickej látky, ktorá naruší kapiláry v potných žlazách. Nastane slabé krvácanie do žliaz a pot sa dostáva na povrch zmiešaný s krvou, ktorej je však len nepatrné množstvo.“
Trochu ma jeho odpoved zaskocila, ale pokracoval som: „Má to ešte aj iný úcinok na telo?“
„Spôsobuje to náhle extrémne zjemnenie pokožky, takže ked Ježiša na druhý den bicovali rímski vojaci, jeho pokožka bola na to velmi citlivá.“
Ako novinár som videl množstvo mrtvych – zámerne zabitých ci obete autonehôd, zhorených tiel ci obete gangov, ktoré si medzi sebou vyrovnávali úcty. No zdalo sa mi obzvlášt deptajúce pocúvat, ako bol niekto svojimi katmi zámerne týraný tak, aby skúsil co najviac utrpenia.
„Ako vtedy vyzeralo bicovanie?“, spýtal som sa.
Metherell na mna stále uprene hladel. „O rímskom bicovaní sa vie, že bolo hrozne brutálne. Zvycajne pozostávalo z tridsiatich deviatich úderov, ale casto to bolo omnoho viac, podla nálady dotycného vojaka. Používal sa bic upletený z kožených pramienkov, do ktorých boli povkladané kovové gulicky. Ked tieto zasiahli telo, spôsobili hlboké podliatiny, ktoré sa pri dalších úderoch otvorili. Na bici boli pripevnené aj ostré kúsky kostí, ktoré sa pri úderoch zarezávali hlboko do tela a obcas dotrhali chrbát obete až tak, že bolo vidno chrbticu. Údery bica padali na plecia, na chrbát po celej jeho dlžke, na sedacie svaly, ba dokonca aj na stehná. Bolo to proste hrozné.“
Metherell sa zastavil. „Pokracujte“, vyzval som ho.
„Istý lekár, ktorý sa hlbšie venoval následkom rímskeho bicovania, povedal: ‚Ako bicovanie pokracovalo, údery zasahovali hlbšie ležiace kostrové svalstvo a trhali ho na visiace pruhy trasúcich sa krvavých kusov mäsa.’
Cirkevný historik Euzébius popísal v tretom storocí toto bicovanie slovami: ‚Trpiacemu sa odhalili žily a bolo mu vidiet aj samotné svaly, šlahy a vnútornosti.’ Vieme, že mnoho ludí pri tomto druhu bitia zomrelo skôr, ako mohli byt ukrižovaní. Obet bicovania zakúsila obrovskú bolest a nakoniec dostala hypovolemický šok.”
Nerozumel som výrazu, ktorý použil, tak som sa spýtal: „Co to presne znamená?”
„Hypo znamená nízky, vol hovorí o objeme a emic znamená krv, teda hypovolemický šok znamená, že clovek trpí následkom náhlej straty velkého množstva krvi”, vysvetlil. „Spôsobuje to štyri veci. Za prvé, srdce ako o závod pumpuje krv, ktorá tam nie je; za druhé, krvný tlak prudko klesne, co spôsobí zamdletie alebo kolaps; oblicky prestanú produkovat moc, aby udržali v tele zostávajúci obsah tekutín; a za štvrté, dotycný zacne byt velmi smädný, pretože telo si žiada tekutiny ako náhradu strateného objemu krvi.”
„Našli ste zmienky o týchto následkoch v evanjeliových záznamoch?”
„Pravdaže áno”, odvetil. „Ked sa Ježiš potácal strmou cestou na popravisko na Kalvárii a niesol priecne brvno kríža, bol v hypovolemickom šoku. Nakoniec odpadol a vojak prinútil Šimona, aby niesol kríž namiesto Ježiša. Neskôr sa docítame, ako Ježiš povedal: ‚Som smädný’ a vtedy mu podali špongiu namocenú v octe. Pre tieto hrozné následky bicovania niet pochybností, že Ježiš bol už predtým, než mu klincami prebili ruky a nohy, vo vážnom, ba až kritickom stave.”

AGÓNIA NA KRÍŽI

Popis bicovania bol poriadne nechutný! Kedže však Ježiš bicovanie prežil, na com sa zhodujú všetci historici, tušil som, že to najhoršie ešte len príde.
V našej dobe odsúdeným zlocincom pichnú smrtiacu injekciu, alebo ich popravia na elektrickom kresle. Smrt nastáva rýchlo a podla ocakávania. Na tomto akte sa zúcastnujú aj pozorovatelia z radov lekárov, ktorí sledujú proces umierania odsúdeného od zaciatku do konca.
No nakolko istá bola smrt pri tomto krutom, pomalom a viac-menej nepresnom spôsobe popravy zvanom križovanie? Väcšina ludí v skutocnosti nevie, ako kríž zabíjal svoje obete. Nijaký skúsený pozorovatel oficiálne neoveril, že Ježiš zomrel. Nemohol teda tejto smrti uniknút, hoci aj brutálne zbitý, so silne krvácajúcimi ranami? Zacal som tieto otázky postupne predkladat Metherellovi. „Co sa stalo, ked Ježiš prišiel na miesto ukrižovania?”, spýtal som sa.
„Položili ho na zem, rozpažili mu ramená a priklincovali ho na brvno, ktoré niesol. Volalo sa patibulum a až do tejto chvíle bolo oddelené od zvislej casti kríža, ktorá bola trvalo vsadená do zeme na popravisku.”
Nevedel som si to poriadne predstavit, potreboval som viacej podrobností. „Cím a ako ho priklincovali? Kde presne?”
„Rimania na to používali zašpicatené kliny dlhé dvanást a pol až sedemnást a pol centimetra. Prebili ich cloveku cez zápästie”, povedal a zároven sa dotkol miesta asi 3 centimetre pod svojou lavou dlanou.
„Pockajte”, prerušil som ho, „myslel som si, že klince mu prechádzali cez dlane. Tak to zobrazujú všetky malby. Vlastne sa to stalo tradicným symbolom pre ukrižovanie.”
„Cez zápästia”, zopakoval Metherell. „Bolo to dost silné miesto, aby udržalo váhu tela; ak by ich prebili cez dlan, tá by sa roztrhla a clovek by z kríža spadol. Preto kliny prechádzali cez zápästie, ale v jazyku oných dní sa zápästie považovalo za súcast dlane. Dôležitou okolnostou pri tom je, že klin prerazil mediálny nerv. Je to najväcší nerv, ktorý vedie do dlane a vbíjaný klin ho prerušil.”
Nebolo mi jasné, aký to má význam, pretože o ludskej anatómii som nevedel takmer nic. „Vyvoláva to nejakú zvláštnu bolest?”, opýtal som sa.
„Popíšem to takto. Poznáte tú zvláštnu bolest, ked si udriete mäkké väzivové miesto na lakti? Máte vtedy pocit, že vám strplo predlaktie. Je to hrozne bolestivé. Tam sa nachádza tzv. ulnárny nerv. Teraz si predstavte, ako niekto vezme kombinacky, zacvakne ho a zacne ho nimi drvit”, povedal Metherell a pri slovo drvit stlácal v rukách imaginárne kombinacky. „Cosi také sa podobá tomu, co zakúsil Ježiš.”
Pri tejto predstave mnou trhlo a skrútilo ma v kresle. „Tá bolest bola doslova neúnosná”, pokracoval. „V tej chvíli Ježiša vyzdvihli a priecne brvno pripevnili na vertikálne. Potom mu klinom prebili nohy, pricom mu znovu porušili nervy.”
Prerušené a poškodené nervy boli urcite velmi zlé zranenia, ale ja som potreboval vediet, aký dopad malo na Ježiša to, že visel na kríži. „Ako to zatažilo jeho telo?”
Metherell odvetil: „Najprv sa mu v tejto polohe museli roztiahnut ramená asi o pätnást centimetrov, co znamená, že sa mu obe hned museli vyklbit. Tým sa naplnilo starozákonné proroctvo zo Žalmu 22, kde sa ukrižovanie predpovedá stovky rokov popredu. Doslova sa tu hovorí: ...uvolnili sa mu všetky kosti.

PRÍCINA SMRTI

Metherell mi odpovedal na otázku, co musel Ježiš podstúpit pred samotným ukrižovaním. No ja som sa potreboval dostat k tomu, co naozaj ukoncilo život obete, pretože to rozhoduje pri urcovaní, ci sa smrt dá iba predstierat, alebo ci jej možno dokonca aj uniknút. Spýtal som sa teda Metherella priamo na prícinu smrti.
„Ked už clovek visí vo zvislej polohe”,
odvetil, „ukrižovanie je vlastne pomalá smrt zadusením. Dôvod je ten, že tlak na svaly a bránicu spôsobí, že ked chce clovek vydýchnut, musí sa nadvihnút, aby sa napätie svalov na chvílu uvolnilo. Ale ked to urobí, klin v nohách sa mu zarýva ešte hlbšie, až sa zastaví pred nartovou kostou. Ked sa mu podarí vydýchnut, vysilením a bolestou sa znovu uvolní a znovu sa nadýchne. Potom sa zasa musí vypnút, aby vydýchol, pricom si odieva dotrhaný chrbát o neopracované drevo kríža. Takto to ide stále dokola, až kým sa tak vycerpá, že sa viac nedokáže nadvihnút a vydýchnut. Ako sa mu spomaluje dych, dostáva sa do stavu respiracnej acidózy – kyslicník uhlicitý je v krvi rozpustený ako kyselina uhlicitá, co spôsobuje, že sa zvyšuje kyslost krvi. Toto v konecnom dôsledku vedie k nepravidelnému rytmu úderov srdca. Ked Ježiš zaregistroval, že mu prestáva bit srdce, musel si uvedomit, že je na prahu smrti a v tej chvíli riekol: ‚Pane, do tvojich rúk porúcam svojho ducha’. A potom zomrel na zastavenie cinnosti srdca.”
Bolo to zatial najjasnejšie vysvetlenie smrti ukrižovaním, aké som kedy pocul, ale Metherell ešte neskoncil.
„No skôr než zomrel – a toto je tiež velmi dôležité – hypovolemický šok vyvolal rýchlu frekvenciu srdca, ktorá prispela k jeho zlyhaniu. Dalším dôsledkom bolo nahromadenie tekutiny v osrdcovníku, comu sa hovorí hydroperikard, a takisto okolo plúc, comu sa hovorí hydrothorax.”
„Preco je to dôležité?” „Pretože ked rímsky vojak prichádzal k Ježišovmu krížu a nebol si dostatocne istý, ci už je Ježiš mrtvy, presvedcil sa o tom tým, že mu do pravého boku zabodol kopiju. Pravdepodobne do pravého; nie je to isté, ale z popisu sa dá rozumiet, že išlo asi o pravú stranu medzi rebrami. Kopija musela preniknút pravou castou plúc do srdca a ked ju vytiahol, vytiekla tekutina – hydroperikard a hydrothorax. Na pohlad to vyzeralo ako voda, ktorá vytiekla spolu s velkým množstvom krvi, ako to popísal ocitý svedok Ján vo svojom evanjeliu.”
Ján pravdepodobne nemal ani ponatia o tom, preco videl vytiect z Ježišovho boku aj túto cistú tekutinu aj krv – pravdaže, veci neznalý clovek ako on, by nic také neocakával. Jeho zápis však súhlasí s poznatkami modernej medicíny. Spociatku sa to môže javit ako dôkaz Jánovej spolahlivosti, ale je v tom jeden velký nedostatok.
Vytiahol som z tašky svoju Bibliu a nalistoval som Evanjelium podla Jána, kapitolu devätnást, verš tridsatštyri. „Pockajte chvílku, doktor”, zaprotestoval som. „Ked si pozorne preštudujete, co tu stojí, zistíte, že vyšla ‚krv a voda’; zámerne to napísal v tomto poradí. Podla vás by však mala círa tekutina vytiect prvá. Je tu výrazná nezrovnalost."
Metherell sa trochu pousmial. „Nie som odborník na gréctinu. No podla tých, co sú, poradie slov v starovekej gréctine nebolo nevyhnutne urcované postupnostou deja, ale významnostou skutocnosti. To znamená, že ked Ján videl omnoho viac krvi ako vody, spomenul najprv krv.” Nateraz som to prijal, ale zaumienil som si, že si to neskôr ešte overím. „V akom stave sa nachádzal Ježiš v tom okamžiku?”
Metherellov pohlad sa stretol s mojím; s pevnostou v hlase povedal: „Ježiš bol bezpochyby mrtvy.”