Farba vodySpäť na zoznam

3. Kóšer

Mojich rodičov zosobášil reb - rabín s vysokým postavením, ktorý navštevuje rodičov budúcich novomanželov, zisťuje, aké majú veno, a dohodne podmienky manželskej zmluvy v súlade so židovskými zákonmi – láska s tým nemá nič do činenia. Rodina mojej mamy mala postavenie i peniaze. O otcovej rodine neviem nič. Mame bola preňho vstupenkou do Ameriky, a keď sa tam dostal, už ju nepotreboval. Ich cestu sponzorovala mamina najstaršia sestra Laurie a jej muž Paul Schiffman. Do Ameriky si nemohol prísť len tak. Musel si mať sponzora, niekoho, kto mohol povedať: „Za tohto človeka ručím.“ Tate prišiel prvý a o pár mesiacov poslal po svoju rodinu – po mňa, mame a môjho staršieho brata Sama. Ja som mala dva roky a Sam štyri, keď sme prišli. Podľa súdneho povolenia, ktoré mám pod posteľou v škatuli na topánky, sme prišli 23. augusta 1923 parníkom s názvom Austergeist. Nosila som ten papier všade so sebou asi dvadsať rokov. To bola moja ochrana. Nechcela som, aby ma poslali preč. Kto? Ktokoľvek... vláda, otec, ktokoľvek. Myslela som si, že z Ameriky ma môžu vyhostiť tak, ako sa vylučuje z bejzbalu. Môj otec mohol povedať: „Ja som občanom a ty nie. Môžem ťa poslať nazad do Európy, kedy sa mi zapáči.“ Strašil nás tým, že nás pošle nazad, najmä moju mamu, lebo tá prišla do Ameriky ako posledná a strávila dlhý čas na úteku pred ruskými vojakmi v Poľsku. Zvykla rozprávať o cárovi či cisárovi a o tom, ako prišli ruskí vojaci na dedinu, zrovnali ju so zemou a židov chladnokrvne postrieľali. „Musela som ujsť, aby som si zachránila život,“ hovorievala. „Teba a tvojho brata som držala v náručí, keď som utekala.“ Európy sa desila a bola šťastná, že je v Amerike.
Keď sme sa prvýkrát vylodili, bývali sme so svojimi starými rodičmi - zajdem a bube - na 115. ulici a St. Nicholas v Manhattane. Hoci som bola vtedy malé dieťa, zajdeho si dobre pamätám. Mal dlhú bradu, bol veselý a zdalo sa mi, že stále pije z pohára horúci čaj. Všetci muži v našej rodine mali dlhé brady.