Cudzie telá v násSpäť na zoznam

KAPITOLA I
Nedeľa (skoro ráno)
Mei

“Máš singapurské občianstvo, vyše dvadsaťjeden rokov a si právnička?” spýtal sa.
Okamžite som spoznala jeho hlas s britským prízvukom, jeho hlas zhrubnutý od cigariet a nekonečných alkoholických dobrodružstiev. To mohol byť jedine Andy. Vyššie spomenutá otázka by sa mohla zdať osobne nezainteresovanému celkom nevinná, ale mňa v danej chvíli nadmieru rozčúlila. Verte mi, že keby bola na mojom mieste hoci aj Matka Tereza a dostala by tú istú otázku, stačilo by to na to, aby sa vykašlala na rolu svätice storočia a so zúrivým krikom by vyrazila do ulíc hľadať obeť, do ktorej by schuti kopla. Čo bolo na Andyho otázke také iritujúce? Poviem vám, čo. Po prvé, bola jedna hodina ráno. Aby som bola presná, pohľad na môj budík Casio s nádherným fosforeskujúcim displejom prezrádzal, že bolo 1:16 po polnoci. A po druhé – čo je omnoho dôležitejšie – Andy vedel, že viem, že vie odpoveď na všetky tie tri otázky, lebo len pred piatimi hodinami sa mal so mnou stretnúť pred reštauráciou Tung Lok, aby so mnou oslávil môj čerstvo získaný právnický titul. Samozrejme, že neprišiel. Neznášam jesť sama, tak som sa pobrala domov, aby som tam na svoj veľký zármutok našla vlastnú matku pripravenú stráviť noc plnú zábavy spievaním karaoke v spoločnosti svojich známych, s ktorými pravidelne hráva mah-jong. Takže namiesto pochutnávania si na abalonskej pochúťke a pekinskej kačke som strávila večer zápasením s pazvukmi skupinky päťdesiatničiek zúfalo zavýjajúcich pesničky zo zoznamu karaoke hitov, ktorý museli zostaviť kdesi v samom pekle. Pesničky ako “Bozkom spojení”, “Singapur, ó, Singapur” (Slnečný ostrov v strede oceánu), “Žltá stuha kol starého duba”, “Que será será” a “Ne Xin Li Ken Ben Mei Yao Wo” (V tvojom srdci pre mňa nebolo miesta). Verte mi: neviete, čo je to skutočné peklo, kým ste nezažili vlastnú matku škriekať do rytmu “Chain Reaction” od Diany Ross a do toho akože rytmicky šermovať rukami a krútiť zadkom. Takže si iste dokážete predstaviť, že keď Andy zavolal, nemala som najlepšiu náladu. Čo by ste urobili, keby vás o jednej nad ránom, v momente, keď vám konečne ustala bolesť v ušiach a podarilo sa vám zaspať, zobudil telefonát od niekoho, kto vás päť hodín predtým nechal čakať a neunúval sa prísť a teraz vám volá, aby vám položil tri totálne idiotské otázky?
Zvažovala som možnosti, premýšľala o všetkých alternatívach a napokon sa rozhodla pre primeranú a rozumnú odpoveď. Tresla som mu telefónom. Zavolal zasa. Zdvihla som a povedala: “Som dosť nasratá a dávam ti približne päť sekúnd na to, aby si s tým niečo urobil, a podľa možnosti použi stratégiu, ktorá neobsahuje viac ako tri slová, ak nechceš, aby som opäť nezložila.”
Na druhej strane bolo ticho, Andy premýšľal o tých troch zásadných slovách. A kým náš Andrew dumá nad tými všemocnými slovami, nastal ten správny okamih, aby som ho predstavila. Má to však jeden háčik a tým je Eugene. Andy vlastne nebol kamarát, bol skôr niečo ako kamarát z druhého kolena. Spoznala som sa s ním cez Eugena. Eugene bol môj sused a kamarát z detstva. Ako deti sme spolu zažili kopec srandy, ako napríklad vyšetrovanie prípadu pani Lam, ktorú sme podozrievali z vraždy slúžky, ale to už je o inom. Teraz ale dávajte pozor, tu sa to totiž začína komplikovať, pretože Eugene patrí k tým, čo majú za sebou exotickú minulosť, za ktorú by obyčajní smrteľníci ako ja dali život. Keď bol Eugene tínedžer, emigrovali   s ním rodičia do Holandska a otvorili si tam čínsku reštauráciu. Eugene sa na pár rokov vrátil do Singapuru, aby si tam odslúžil vojenskú službu, potom šiel na univerzitu do Anglicka a tam sa spoznal s Andym. Stali sa najlepšími priateľmi a  študentské roky strávili rozvíjaním spoločných vášní, ktorými boli futbal, kebab a kakaová bomba. Keď spromovali a Andymu sa (celkom pochopiteľne) nepodarilo zohnať si nijakú prácu, rozhodol sa ísť skúsiť šťastie do Ázie.