Čintet alebo more na konci svetaSpäť na zoznam

1. kapitola – o tom, ako to všetko začalo

Začalo to celkom nečakane. Deborka, ako vždy, keď nebolo doma do čoho pichnúť, vymýšľala. Najprv na stolíku pod krčiažkom plným pasteliek a štetcov založila novú dedinu. Krivé uličky jej vypadávali spomedzi nožničiek (domček za domčekom, stromček za stromčekom) ako žaby bocianovi zo zobáka. Na domoch Deborka pastelkami pootvárala dvere a okná – nech sa vetrá, veď vonku je teplé babie leto – stromy obsypala farebnými listami – veď jeseň už začala – konáre ovešala zrelým ovocím, vlietla na ne včelami, osami, kde tu zastrihala oneskoreným lastovičím krídlom. Pod domy, miesto základov, a pod stromy, miesto koreňov, vytlačila na sivý, pastelkovou trávou porastený kartón lepidlo.
– Je tu strašne sucho, – vzdychla si, – samé kreónky a pastelky... Chcelo by to niečo chladné, vodnaté, svieže... Otvorila teda krabičku s akvarelom, štetcu naliala do mištičky trocha čistej vody, napojila ho, až bol bacuľatý ako prasiatko, parížsku modrú zmiešala so smaragdovozelenou a zo štetca sa po kartóne rozbehla chladná septembrová riečka.
– Dám tam ešte dalmatíncov, – zašomrala si len tak pre seba, akoby bola dvoma, nie iba jedným človekom. Medzi domy a stromy na oboch stranách riečky povlepovala celé húfy dalmatíncov. Vyzeralo to, akoby bola po dedine roztrúsená črieda čudných bodkovaných oviec.
– Uob koftol! – ozval sa nečakane malý Jonatan. Celý čas sa motkal okolo stolíka. Vystieral sa na špičky a nakukoval, aby videl, čo Deborka robí.
– Čo si!? – ťukla si Deborka prstom na čelo. – Čo by kotol robil v dedine?
– Chem koffftol! – zadupal Jonatan nahnevane.
– Ahaaa, kóstól..., – zatiahla Deborka a vystrúhala zhovievavú materinskú grimasu. Doprostred dedinky vlepila vzápätí veľký biely kostol s červenou strechou.
Tak bola obec Pastelkovo nad Akvarelovicou založená. Unavená z toľkej práce ľahla si pod prvú voľnú jabloň (pod ostatnými, samozrejme, sedeli dalmatínci) a zaspala. Zobudil ju až Jonatanov nemotorný pokus vytiahnuť pokrčenú dedinku spod jej, predsa len trochu veľkej hlavy.
– Zobudíš dalmatíncov! – okríkla ho rozospatá Deborka a napravovala pokrivené domčeky.
Dedina bola hotová. Zas nebolo do čoho pichnúť. Tentoraz Deborka vymyslela hru. Najprv jej dala meno. – Bude sa volať Čintet, – rozhodla sa, a keďže v tej chvíli pri nej nik nebol (Jonatan sedel na nočníku), nikto proti menu nemal námietky. Lenže ako by hra s takým čudným menom mala vlastne vyzerať?
– Čintet... Čintet... Čin... aha, znie to ako kvintet. V hlave sa jej vynorila skupina piatich muzikantov z výchovného koncertu. Na kúsok papiera nakreslila teda muzikantov – koňa s husľami, mačku s klavírom, myš s priečnou flautou, psa s lesným rohom a plameniaka s tympanom medzi činelmi.
– Lenže Čintet nie je to isté čo kvintet, – trápila sa. Po chvíli nakreslila do stredu papiera plávajúci strom. Strom si sedel vo výletnej loďke, korene pohodlne vyložené na lavičke pre veslára a v súmernej korune sa mu červenali jabĺčka.
– Sú určite otrávené, – usúdila Deborka a dokreslila im prasačie tváre. Teraz sa koruna plávajúceho stromu podobala na chlievik bohatého sedliaka.
– Celé sa mi to zamotalo, – zháčila sa Deborka celá domotaná. Stále menej rozumela, čo za hru to vlastne vymýšľa.
– No a čo?! – povedala prísne hlasu v sebe, ktorý sa jej vysmieval. Medzi plávajúci strom, koňa, mačku, myš, psa a plameniaka začala vkresľovať úzky, haditý chodníček. Chodníček sa hadil čoraz haditejšie, cestička sa motala čoraz motavejšie, až bola zamotaná natoľko, že už ani Deborka nevedela, kde je jej začiatok a kde koniec.
– A teraz sa z toho musím nejako dostať von, – vzdychla si a do stredu zamotaných cestičiek nakreslila veľkú červenú bránu.
– Obeeed! – ozval sa z kuchyne mamin hlas. Na stole čakali Deborku makové buchty, takže tentoraz bolo do čoho pichnúť.

   *   *   *

Po obede sa prišli s Deborkou a Jonatanom pohrať Filip a Dorotka.
– Zahráme si Čintet, – vyhlásila Deborka.
– Čooo? – vyrazili zo seba Filip aj Dorotka.
– Čintet, – odvetila Deborka pokojne.
– Nejaká nová počítačová hra? – spýtal sa Filip.
– Čo ti... – krútila hlavou Deborka a ukazovala im papier s plávajúcim stromom, piatimi muzikantmi, spletencom cestičiek a červenou bránou uprostred.
– Je to fakticky nová hra, – vysvetľovala, – no nie je počítačová.
– Ako sa hrá? – vyzvedala Dorotka.
– To zistíme, keď tam budeme, – riekla Deborka záhadne.
– Kde budeme..? – nechápal Filip.
– No... v krajine Čintet predsa.
– To je krajina? – žasla Dorotka.
– Nie normálna. Vymyslená... Musíme sa predsa zmenšiť, – rozvíjala Deborka svoju myšlienku ďalej, hoci sama v tej chvíli nemala najmenšej potuchy, k čomu ju tá myšlienka dovedie.
– Blbosť! – povedal Filip. – Človek sa nemôže zmenšiť.
– Musíme nájsť nejakú fľaštičku, – uvažovala Deborka ďalej, akoby ho nepočula. – Alica sa v ríši divov zväčšovala a zmenšovala pomocou fľaštičky.
Keď vyskúšali všetky fľaštičky, ktoré našli v byte, Filipa to prestalo baviť.
– Poďme sa hrať s legom, – povedal, a vtedy sa stalo niekoľko vecí naraz. Deborka si ťažko vzdychla, lampa, ktorá dovtedy visela nepohnute, sa rozkývala a zmizla. Papier s hrou Čintet, odfúknutý Deborkiným vzdychom vzlietol, začal rednúť, rozptyľoval sa, až sa premenil na hustú bielu hmlu, v ktorej zmizli steny izby, poličky, postele aj stôl. Keď sa hmla rozplynula, deti zistili, že stoja uprostred veľkej trávnatej pláne, zbrázdenej neuveriteľne pomotanými pieskovými cestičkami. Neďaleko od nich stál pán v smokingu. Vyzeral celkom normálne, iba jedna vec sa deťom nepozdávala – pán mal konskú hlavu a v zuboch zvieral detské husle.