Hľadať ženu, ktorá by spĺňala kvality aktívnej kresťanky, milujúcej mamy a manželky a pri tom kvalitnej zamestnankyne, je šialenstvo.

 

Ale aj taký pokus sa občas vydarí! Hurááá. Našla som takú ženu. Volá sa Zuzana a je staršou sestrou mojej kamošky Evy. Ako si pamätám z detstva, Zuzana bola veľmi tvrdohlavá, mlátila Evu ako žito a zároveň ju veľmi milovala. Možno tieto vlastnosti ju predurčili k tomu, že zvládala aj veľmi ťažké prekážky vo svojom živote a je tam, kde je...

 

Zuzana bola vždy húževnatá. Hoci bývala ako dieťa chorľavá a dokonca jeden rok dostala preto individuálny študijný plán, nevzdala sa. Prospech mala vždy veľmi dobrý a jej snom bolo študovať medicínu. Lenže za čias socializmu sa na tento odbor len tak hocikto nedostal. Rozhodla sa teda pre inú vysokú školu, kde bola šanca na prijatie bez protekcie. Po neľahkom absolvovaní múk na chemickotechnologickej fakulte (Zuzana je absolútne humanitný typ) nejaký čas pracovala vo svojom odbore plná frustrácie a pocitov zbytočnosti. V tom období sa jej rúcal aj súkromný život. Nuž zase (či stále?) prežívala, že život človeka rozhodne nerozmaznáva.

 

Po najťažších mesiacoch osamelosti a nešťastia sa začalo trošku vyjasňovať. Spoznala sympatického kresťana, ktorý nielenže miloval Krista, ale aj všetko pekné a veľmi si cenil slobodu.
A tak začali spolu chodiť. O rok na to sa vydala, a to bol jeden z najlepších krokov jej života. Myslím, že potom sa u nej začalo meniť veľa vecí. Láska a podpora jej manžela začali prinášať do jej života trvalé zmeny.

 

Rozkvitla, zmierila sa so svojimi nedokonalosťami a začala byť hrdá na svoju krásu. Zmenila odborné zameranie, vyštudovala na súkromnej akadémii v Rakúsku žurnalistiku a stala sa z nej úspešná novinárka. Bola plná života. Túžila dávať nielen v zamestnaní, ale i v cirkvi. Po pár rokoch manželstva jej Boh naplnil túto túžbu. Začali s manželom pomáhať pripravovať semináre a tábory pre manželské páry a rodiny. Zo začiatku po troške, postupom času však dostávali čoraz viac zodpovednosti a s ňou aj autoritu. Opakovane som videla i počula, ako sa ich priatelia a známi chodia k nim radiť, ako zlepšiť svoje manželstvo. Neskôr začali viesť s manželom semináre pre manželské páry, kvôli ktorým sa chodili vzdelávať do Rakúska

 

.
A keďže na tejto zemi neexistuje absolútne šťastie, musela sa aj ona vyrovnávať s faktom, že nemajú deti. Po rokoch zúfania, modlitieb a snáh sa rozhodli adoptovať si dieťatko a o nejaký čas druhé. Z úspešnej rozhľadenej novinárky, ktorá voľný čas trávila cestovaním, športom, spoločenským životom a službou, sa stala matka na plný úväzok. Ako aj sama hovorila, bol to pre ňu šok. Všade boli len hračky a detské vecičky. Teda aspoň zo začiatku, kým sa nezorientovala v novej situácii.

 

Prišli dni, týždne, mesiace a roky, kedy Zuzaninou najväčšou túžbou bolo vyspať sa. Viackrát som ju zažila plačúcu, nervóznu a aj depresívnu od únavy. Veľmi pribrala a prestala sa o seba starať. Deti si vyžadovali všetko, čo mala, a zdalo sa, že stále nie je dosť. Pomaly a ťažko sa učila zmierovať s faktom, že dokonalý rodič neexistuje.

 

Ešte šťastie, že má takého skvelého manžela. Ten ju podporoval a aktívne sa zapájal do výchovy.
Vzhľadom na to, že tieto deti mali špecifické problémy, obaja sa museli naučiť veľa nového.
Láska je asi najsilnejšou motiváciou, hádam preto má Zuzana k svojim deťom silný vzťah. Je ochotná pre ne urobiť maximum.

 

Po čase sa obaja začali celkom prirodzene hlbšie zaoberať problematikou adopcie a náhradných rodín. Čítali si knihy, rozprávali sa s ľuďmi, ktorí úspešne prešli im podobnou situáciou. Dokonca neváhali kontaktovať odborníkov, keď sa vyskytol problém, ktorý nezvládali.
Tak to išlo prvé roky. Kamarátka Eva sa mi sem-tam posťažovala, že sa so sestrou už nedá rozprávať, že stále hovorí o deťoch, potom o deťoch a naveľa-naveľa o radostiach a starostiach s deťmi spojenými.

 

Teraz je to iné. Minule som Zuzanu stretla v meste (!) a samú (!). A dokonca sa mi ju podarilo stiahnuť na kávu. Povypytovala som sa, čo nové, ako sa má a tak. Hoci bola stále vyčerpaná, cítila som, že je pokojnejšia. Dozvedela som sa, že sa časy zmenili. Hoci stále musí výdatne „investovať“ do detí, má na seba trošku viac času. Deti sa už niekedy samé pohrajú, nechodia tak často k rodičom v noci do postele a začali chodiť do škôlky. Rastú a dozrievajú.

 

Zuzana si stihla medzičasom spraviť lektorský kurz v oblasti adopcie. Potom mi porozprávala, ako sa zamestnala na čiastočný úväzok v jednom rádiu a ako sa stala vedúcou domácej ženskej skupinky. A aby nezabudla, plánuje spolupracovať s jednou misijnou organizáciou slúžiacou rodinám. Čo sa mi zdalo najúžasnejšie, všetky jej aktivity boli podriadené potrebám rodiny.
Poviem Vám, čumela som na ňu ako teľa na nové vráta. Kde tá žena berie energiu? Posledných päť rokov stále čakám, že sa zrúti. Alebo aspoň rezignuje na svoje túžby. Zdalo sa mi nereálne a aj jej vývin tomu nasvedčoval, aby bola aj dobrou matkou aj dobrou manželkou, popri tom pomáhala v cirkvi a mala zamestnanie....nuž ale stalo sa.

 

Možno aj preto, že len jedinú vec robí na plný úväzok - miluje svoje deti a svojho manžela. Ostatné aktivity sú podriadené tej hlavnej.

 

Keď tak premýšľam, ako je to možné, napadá mi niekoľko vecí: Má milujúceho, podporujúceho manžela, ktorý pevne a jasne vedie rodinu životom. Obidvaja majú dohodnuté, kto má ktorú praktickú oblasť z chodu rodiny (nákupy, upratovanie, oblasť financií atď.) na starosti. Sú veci, o ktoré sa Zuzana jednoducho nemusí starať. Všetky jej aktivity sú zamerané na jednu oblasť – budovanie zdravých rodín. Neaktivizuje sa vo všetkých veciach v tom istom období a tou istou intenzitou. Má usporiadané priority. Vie, čo je dôležité, čo menej a čo vôbec. Má rodičov, ktorí sú ochotní pomôcť s vnúčatami. A má Boha, ktorý jej je verný a vedie ju.
Zuzana vedie náročný život, miestami ťažký. Nie každý deň je ružový. Nie vždy všetkému, čo sa deje, rozumie. Nie vždy sa zachová múdro a správne. Ale na živote ich rodiny vidím Božiu ruku. Jeho požehnanie. Som za to veľmi vďačná. Ich rodina mi dáva nádej, že láska existuje a modlitby fungujú. Všetci štyria sú pre mňa svetlom v tme.

 

 

Autorka: Lenka Vavráková

 

Zdroj: www.miriam.sk